Projekt 100 uvádza výnimočný film Turínsky kôň, ktorý získal Cenu poroty na festivale Berlinale.
Béla Tarr nemá rád tradičné filmové prostriedky. Stačí vidieť niektorý z jeho posledných filmov a je zrejmé, že ich nemá rád natoľko, že sa im radšej vyhýba obrovským oblúkom. „Filmári sa držia ustáleného scenára – akcia, strih, akcia, strih. Sledujú iba pohyb dejovej línie. Ale príbeh netvoria iba ľudské činnosti,“ hovoril Tarr vo februári počas festivalu v Berlíne, „všetko môže byť príbehom. Muž čakajúci na rohu môže byť príbehom. Ale filmári to považujú za nudné. Ja nie.“
Turínsky kôň sa nesie v duchu týchto slov. Akcie v pravom zmysle slova sa nedočkáte, Tarrov zmysel pre „neakciu“ je úplný a priam dokonalý azda v každej scéne viac ako dvojhodinovej snímky.
O bičovanom koňovi
László Krasznahorkai spolupracuje s Tarrom už niekoľko rokov. Na základe jeho románu natočil Tarr aj jeden z najdlhších filmov v našich končinách – Satanské tango trvajúce presne 450 minút. Krasznahorkai je aj autorom príbehu o udalosti, ktorá vraj stála na počiatku šialenosti filozofa Friedricha Nietzscheho po tom, čo sa stal svedkom ohavného bičovania koňa. V jej závere, ktorý je úvodom filmu, sa Krasznahorkai pýta, čo sa stalo s koňom potom.
Fiktívna filmová odpoveď Tarra na túto otázku už viac meno Nietzscheho nespomína. Aj osud koňa je vlastne zobrazený akoby na pozadí. Nedočkáte sa vysvetľujúcich dialógov, vlastne, takmer žiadnych dialógov a ani ničoho iného, čo by utvrdilo v konkrétnom dešifrovaní nejakého finálneho posolstva.
Kamera je v blízkosti dvoch ľudí žijúcich na akejsi pustatine – vonku je víchrica, v stodole je kôň, každé ráno treba ísť do studne po vodu, obliecť sa, zjesť varený zemiak, vytiahnuť a zapriahnuť koňa. Dni sa začínajú a končia v postupnom tušení ťaživého konca, opakujúc sa znova a znova.
Stačí sa pozerať
Tarr nehrá nijakú hru. Práve naopak – akoby sa vracal kamsi na začiatok. Rozpráva film tak, ako je pred kamerou, využíva „iba“ to, čo má. Nepotrebuje doň vkladať zbytočné symboly, znaky či slová, aby dával zmysel.
Kladie dôraz na atmosféru a ľudí, hovorí, že ich nepozoruje, lebo sám je jedným z nich, a to celkom rovnakým. Vietor za oknami preniká pod kožu rovnako ako hudba. Kamera je brilantná. V ovzduší niečo je. To niečo však nedefinuje ani Tarr, ktorý stále hovorí o filme ako o príbehu koňa.
Bolo by neúplné označiť čosi konkrétne ako napríklad zánik sveta za finálny odkaz Tarrovej snímky. Lebo aj po odchode z kina, prudko zasiahnutí ťaživou tmou, zostane najmä pocit toho, čo zániku vzťahov, života, nádeje či lásky predchádza. A to má rôzne formy. Takmer vždy však paralyzuje človeka podobným spôsobom – nielen psychicky, ale aj fyzicky.
Turínsky kôň
A torinói ló
Francúzsko / Maďarsko / Nemecko / Švajčiarkso / USA,
2011, ČB, 146 min.
Réžia: Béla Tarr (na snímke vpravo)
Scenár: László Krasznahorkai, Béla Tarr plus Ricsi (kôň)
Strih: Ágnes Hranitzky
Hudba: Mihály Vig
Hrajú: János Derzsi, Erika Bók, Mihály Kormos
