CENA FANTÁZIE 2011

POVIEDKA: Jozef Frajkor ml. - Príhody a dobrodružstvá Karla Fishera a otca Wilhelma: Veselica pod pašovou šabľou

Ďalším finalistom poviedkovej súťaže Cena Fantázie 2011 je Jozef Frajkor ml. Želáme príjemné čítanie.

Tento príbeh sa odohráva v ďalekej budúcnosti, v dobe legiend, mýtov a bájí. V čase, keď opäť vypukli boje medzi zvyškami Obnovenej Svätej Ríše Rímskej a Bruselským pašalíkom. V dobe, keď Hessenský emirát rástol na sile, keď sa škótskym a waleským hordám po dlhom boji konečne podarilo poraziť centrálnu vládu. Táto doba nepriala takmer ničomu, napriek tomu bolo vtedy vykonaných množstvo pamätihodných skutkov...

Muž pokračoval v chôdzi, ako keby netušil, že ho niekto sleduje. Vedel, že niekto je za ním už odvtedy, ako opustil ten špinavý zablšený hostinec, avšak netušil, kto by to mohol byť. A čo by mohol chcieť. Dúfal, že to nie sú bruselskí janičiari alebo sipáhiovia, ale nehodlal riskovať. Vedel, že táto zberba sa v týchto končinách môže vyskytnúť. Bola to málo obývaná oblasť blízko hraníc. Ríšska posádka toho mala na práci veľa a krčmárom bolo jedno, koho obsluhujú, kým im dotyčný platil.

Neznášal ten pocit mať niekoho za chrbtom, avšak dospel k záveru, že momentálne nemôže spraviť nič. Nevedel, či ich nie je viac, a nehodlal vbehnúť do rúk celému oddielu moslimov. Celý čas sa musel sústrediť, aby rukou príliš nezachádzal pod svoj kabát. To, čo tam mal ukryté, mu dodávalo pocit istoty. Nechcel však svoju tajnú zbraň prezradiť. Premohol sa a zovrel rukoväť svojho dlhého meča. Po chvíli sa však donútil pustiť aj ten. Nepotreboval upozorniť na to, že vie, že je sledovaný. Možno ho prenasledovateľ - alebo prenasledovatelia - podcenia, a to mu dá šancu.

Po čase bol už taký nervózny, že nemohol myslieť na nič iné, iba na to, že sa nesmie obzerať. Toto už musí ukončiť. Za ohybom neudržiavanej rozbitej cesty zbadal veľké skalisko obrastené kríkmi. Rozhodol sa využiť situáciu, zrýchlil, predral sa kríkmi a skryl sa za skalou. Čakal. Vedel, že ktokoľvek ide za ním, objaví sa každú chvíľu. Dúfal len, že mu tento jeho trik poskytne dostatočnú výhodu. Ak ich bude veľa a nebude si s nimi môcť poradiť, nájdu ho. Nerobil si ilúzie, že by im čoskoro nedošlo, že ten, koho sledujú, už nie je pred nimi.

Šťastie mu prialo. Po chvíľke sa spoza ohybu vynoril jediný človek. Nemal koňa, šiel peši. Pozoroval ho spoza skaliska, čakal, kým neznámy prejde okolo neho, aby sa mu dostal za chrbát. Neznámy mal oblečený dlhý plášť, ktorý ho chránil pred neprívetivým počasím, a na hlave mal veľký klobúk, takže mu nebolo vidieť do tváre. Nevyzeralo to na moslimské oblečenie, to však veľa neznamenalo. Keď prenasledovateľ minul skalu, muž počkal ešte niekoľko úderov srdca a s tasením meča vyskočil z úkrytu. Neznámy zareagoval rýchlo, obrátil sa, nesiahol však po žiadnej zbrani.

„Kto si a čo chceš?“

Neznámy stále nespravil žiaden pohyb, iba si pozorne premeriaval muža, ktorý na neho mieril mečom.

„Kladieš dobré otázky, ale v zlom poradí a najdôležitejšiu si vynechal.“

Chvíľu bolo ticho. Ani jeden z nich zrejme nečakal takýto vývoj situácie. Nakoniec sa prenasledovaný, z ktorého sa teraz stal lovec, rozhodol ignorovať divné správanie druhého muža a ďalej vyzvedal.

„Prečo ma sleduješ?“

„Musel som si byť istý.“

„Čím?“

„Prečo si nesadneme niekde k ohňu, aby som ti to mohol vysvetliť?“

Na tvári jeho náprotivku sa objavil úškrn.

„No jasné, a ráno sa zobudím s podrezaným hrdlom a bez všetkých mojich vecí, čo?“

„Prečo by som to robil, syn môj?“

Týmto sa neznámemu podarilo prenasledovaného úplne zmiasť. Zmohol sa len na stručnú otázku.

„Kto si?“

„Wilhelm Richter, jezuita, služobník Kúrie a nášho Pána.“

Hoci doteraz držal meč vztýčený, teraz mužovi poklesla okrem neho aj sánka. Neznámy na potvrdenie svojich slov rozhrnul svoj plášť, pod ktorým bolo vidieť zašpinený kolárik, sutanu a okolo krku kríž.

„A aké je tvoje meno, synu?“

Muž sa trochu spamätal. Kňaz, ak to bol kňaz, mal nemecké meno.

„Fischer. Karl Fischer.“

Keď sa predstavoval, vždy sa musel na zlomok sekundy zamyslieť. Nie, že by nepoznal svoje meno, ale musel ho dať do čo najvhodnejšej podoby. Často ďakoval svojim dávno mŕtvym rodičom, že mu k takému priezvisku dali také krstné meno. Podľa národnosti človeka, ktorého stretol, sa totiž predstavoval ako Karl Fischer, Charles Fisher alebo Karol či Karel Fišer. Veľakrát mu to už pomohlo a prakticky neexistovala možnosť, že by sa mu to vypomstilo. Pochádzal z národnostne zmiešanej oblasti, na ktorú si síce robila nárok Obnovená ríša, avšak reálne ju neovládala. Vládli tam miestni vladykovia a náčelníci kmeňov, ktorí sa nezaťažovali niečím takým, ako uchovávanie matrík. Jediné jazyky, do ktorých nemohol svoje meno pohodlne previesť, boli arabčina a turečtina, avšak tam by mu to asi aj tak nepomohlo.

Napriek tomu, že cudzinec zrejme nemal nepriateľské úmysly, cítil sa Karl nervózne. Nebol príliš veriaci, nemal Cirkev veľmi v láske, na druhej strane však vedel, že ak by sa Pápežský štát opäť nezapojil do svetských záležitostí, v Európe by bolo oveľa viac moslimských území ako je, a za to ho rešpektoval.

„Čo odo mňa chcete, otče?“

Kňaz sa opäť ovinul teplým plášťom.

„Ako som povedal, je to na dlhšie. Aj tak sa už stmieva, čo keby sme sa utáborili a ja ti všetko vysvetlím?“

Obrátil sa a zamieril za skalisko, do závetria. Karl váhavo schoval meč a nasledoval ho. Keď rozložili oheň, zohriali sa a najedli zo zásob sušeného mäsa a trochy ovocia – kňaz mal dokonca nejakú čerstvú zeleninu, o ktorú sa podelil –, Karl začal opäť vrhať na duchovného spýtavé pohľady.

„Takže, aby som ti to vysvetlil, synu... Sledoval som ťa, lebo som si chcel spraviť obraz o tvojich schopnostiach a charaktere. Potrebujem...“

„Odkiaľ ste o mne vedeli, otče?“ Karl mu podráždene skočil do reči, avšak hneď si uvedomil, že hovorí s kňazom, a zmiernil svoje správanie. Sám nevedel, prečo takto reagoval v prítomnosti duchovných a stále ho to znova prekvapilo.

„Od krčmára. Môj starý známy. Popísal som mu, akých ľudí potrebujem, a on mi odporučil teba. Povedal mi, že si len nedávno odišiel. Dostihol som ťa, ale potreboval som vedieť, či jeho slová zodpovedajú pravde.“

Karl preklial toho úlisného bastarda, za čo si vyslúžil od kňaza nesúhlasný pohľad. On sám mal s krčmárom v minulosti niečo do činenia, ale nečakal, že ho predá až tak rýchlo. Hoci kňazovi.

„A môžem sa opýtať, k akému záveru ste dospeli?“

Nepáčil sa mu pocit, že si ho niekto z diaľky obzeral a hodnotil.

„No... vlastne k žiadnemu.“ Kňaz sa zatváril rozpačito. „Odhalil si ma príliš rýchlo na to, aby som zistil čokoľvek podstatné. Ale povedal by som, že to je dobré znamenie,“ dodal.

„Na čo ma potrebujete? A prečo ste za mnou neprišli priamo?“

Kňazova tvár zvážnela.

„Ide o veľmi delikátnu záležitosť. Potrebujem správnych mužov na isté, nekonvenčné úlohy a musím si byť úplne istý ich schopnosťami a aj ich charakterom.“

Karl začal mať z celej veci zlý pocit.

„A detaily mi nepoviete, kým si nebudete istý.“

Jeho spoločník mlčal.

„Predpokladám, že ide o záležitosť schválenú Cirkvou. Ak je to tak, mňa nepotrebujete, určite máte dostatok schopných ľudí, hlavne v Spoločnosti Ježišovej.“

Kňazova tvár zvážnela ešte viac, bolo vidieť, že uvážlivo volí slová.

„S tým, či je to záležitosť Cirkvi, je to tak... je to pravda, aj nie je.“

Karl sa zatváril zmätene.

„Je to vaša vlastná akcia?“

Tvár duchovného prezradzovala zaskočenie.

„Nie, isteže nie. Bola mi zverená osobne admonitorom...“

Karl zbledol.

„... avšak... ako by som to... jeho inštrukcie som nikdy nedostal. A misia sa nikdy neuskutoční. A vlastne ani tento rozhovor sa neodohral.“

Obaja chvíľu mlčali.

„Otče, kto ste? Myslím, kto skutočne ste?“

„Som prostý diakon...“

„Na toto vám neskočím! Nevyznám sa príliš v cirkevných záležitostiach, ale viem, kto je admonitor! Pravá ruka generála jezuitov sa nestretáva osobne s hocikým! O úlohách, ktoré sa ‘nikdy neuskutočnia‘, ani nehovoriac!“

Nasledovala ďalšia chvíľa ticha, ktorú prerušil domnelý diakon.

„Vieš, synu, to označenie generál nie je vojenského pôvodu, nepoužívame ho v tejto forme...“

Karl rozzúrene vyskočil.

„Nerobte zo mňa idiota!“

Richter pochopil, že Karl je len krok od toho, aby sa otočil a odišiel, a tak zmenil prístup.

„Hovorím ti pravdu, oficiálne som len diakon. Čo sa týka môjho neoficiálneho postavenia, pripúšťam, že je podstatne vyššie, ale to nie je tvoja záležitosť. Čím menej vieš, tým bezpečnejšie pre mňa. Aj pre teba.“

Odmlčal sa a pokynul Karlovi, aby si opäť sadol. Ten ho váhavo poslúchol.

„A ohľadom úlohy, ktorou som bol poverený... ja sám zatiaľ nemám podrobné informácie. Mám zozbierať niekoľko ľudí, ktorí sú schopní, lojálni, a nemôžu byť spájaní so Svätou stolicou. Neviem, čoho presne sa bude úloha týkať, ale admonitor naznačil, že má informácie o nejakom pohybe vnútri Bruselského pašalíku. Vyzerá to tak, že moslimovia niečo chystajú. Niečo veľké.“

Zmĺkol a nechal Karla, nech si to nechá prejsť hlavou. Potom, keď si to správne načasoval, pokračoval vo vysvetľovaní.

„Preto som ťa chcel získať, Karl. Podľa toho, čo som o tebe počul, si jedným z tých správnych ľudí, ktorých musím získať.“

Jeho spoločník chvíľu mlčal. Jeho tvár prezradzovala vnútorný boj. Napokon prehovoril.

„Otče, ak je to tak, ako hovoríte, ja nie som z tých správnych ľudí. Ja sa len pretĺkam z jedného konca Ríše na druhý, beriem akúkoľvek prácu aká príde. Robil som aj veci, ktoré by sa vám nepáčili. Nie som šermiarsky majster, ani učenec, ani niekto, kto má moc. Neviem, ako by som vám mohol pomôcť vo vašej misii.“

Kňaz sa k nemu naklonil bližšie a v jeho hlase sa objavila nástojčivosť.

„Práve preto ťa potrebujem, synu. Máš schopnosť prežiť. Poznáš dobre pomery v celej Ríši. Máš kontakty. Spravíš, čo treba, a nebudíš pozornosť.“

„A ak ma zabijú, nikomu nebudem chýbať.“

Richter mlčal. Keď nakoniec odpovedal, úplne sa vyhol poslednej Karlovej poznámke.

„Máš možnosť dať svojmu životu, svojej púti, zmysel. Doteraz si sa túlal naslepo, teraz môžeš svojimi činmi zachrániť množstvo kresťanských životov.“

Nevedel prečo, ale zrazu vedel, že bude pokračovať v ceste s týmto mužom, a že mu pomôže v jeho misii. Nebolo to preto, že bol kňazom, ani preto, že by túžil zachraňovať životy. Bolo to niečo v jeho hlase, tá naliehavosť, neodkladnosť. Tá sa stretla s nepokojom, ktorý si nosil v sebe, odkedy si pamätal, a začala ho nútiť konať. Spraviť niečo. Hocičo. Nikdy sa nepokladal za záchrancu sveta alebo hrdinu, ale vedel, že ak moslimovia skutočne chystajú veľkú ofenzívu – alebo čokoľvek podobné -, nebude môcť len tak nečinne sedieť.

Netušil, ako sa to kňazovi podarilo, ale zjavne presne vedel, aký tón hlasu má použiť, aký argument, na čo apelovať. Definitívne sa presvedčil, že toto nie je obyčajný potulný kňaz, ale už aspoň začínal chápať, prečo.

„V poriadku, otče,“ prehovoril po chvíli. „Pôjdem s vami. Ale predpokladám, že máte aj nejaké ďalšie... zdroje. Alebo si musíme najprv zarobiť na jedlo?“

Duchovný sa usmial.

„Cirkev sa o svojich ľudí stará.“

Dôkaz neposkytol a Karl si ho nepýtal. Nepochyboval, že kňaz niekde pri sebe peniaze má, ale len on a Boh vedia, do ktorého kusu oblečenia ich zašil. Alebo do ktorej topánky.

„Takže, otec Wilhelm, aký je plán?“

Kňaz sa zhlboka nadýchol.

„Na začiatok potrebujeme získať ďalších spoľahlivých ľudí. Šermiarov, alchymistov, kohokoľvek so schopnosťami, ktoré sa môžu ukázať užitočné.“

„Myslel som, že Cirkev sa nestavia veľmi priateľsky k alchýmii.“

Richter pokrčil plecami.

„Všemohúci sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Kto sme my, aby sme ho spochybňovali?“

Opäť sa usmial a Karl si uvedomil, že nie je nič nebezpečnejšie ako kňaz, ktorý si vykladá učenie Cirkvi po svojom. Potom znovu zvážnel a vrátil sa k pôvodnej téme.

„Tak, poznáš nejakých spoľahlivých ľudí? Pod pojmom spoľahlivých myslím naozaj lojálnych, nie žoldnierov.“

Karl sa zamyslel. Poznal ľudí, veľa ľudí, a niektorí boli aj lojálni. Otázka znela – komu? Zopár z nich svojmu kniežaťu, väčšina iba sama sebe. A po čerstvej skúsenosti s krčmárom bol ešte menej náchylný dôverovať ľuďom. Z úvah ho vytrhol zvuk, skôr iba pocit, jeho inštinkty však zareagovali nezávisle od jeho mysle. Niekoľkými rýchlymi pohybmi zahádzal oheň hlinou, a prekvapenému kňazovi, ktorý sa práve chystal protestovať, venoval varovný pohľad, ktorý ho umlčal. Prikrčil sa za skalu, ktorá ich dosiaľ chránila len pred vetrom, a pokynul Richterovi, aby spravil to isté. Dúfal, že skalisko bude poskytovať dostatočnú ochranu nielen pred počasím.

O chvíľu si už bol istý, že sluch ho neklamal. Zreteľne počul v diaľke kopytá koní, sprevádzané občasným zafŕkaním. O chvíľu na to zvuk zrejme začul aj kňaz, pretože sa ešte viac prikrčil a vrhol na Karla spýtavý pohľad. Ten iba pokrčil plecami a vrátil sa k sledovaniu cesty, ktorou prišli. Zvuk sa rýchlo približoval, a Karl si uvedomil, že koní je určite viacero.

Konečne sa jazdci vynorili spoza ohybu cesty. Karlovi sa zrýchlil dych a počul, ako kňazovi unikol vzrušený výdych. Jazdci boli oblečení poväčšine v krúžkových brneniach. Všetci mali luky, jazdecké tuľajky plné šípov a väčšina z nich aj dlhú jazdeckú kopiju. Zbrane a zbroje mali zdobené orientálnymi symbolmi a z heliem im trčal ozdobný chochol.

Sipáhiovia.

Karl napočítal pätnásť jazdcov, ktorí bleskovo precválali po ceste, kým nezmizli za ďalším ohybom cesty. Karl ani nepočkal, kým doznejú zvuky cválajúcich kopýt, prudko sa postavil, pozbieral veci a Richtera ťahal za sebou.

„Máte chuť vypočuť si nejakú moslimskú spoveď, otče?“

„Nie, ale čo...“

„Tak si rýchlo berte veci, musíme zmiznúť.“

Hodil kňazovi jeho vak a vyrazil smerom od cesty, do otvorenej krajiny. Richter sa potkýnal, ale dobehol ho.

„Aj tak by sa vám asi spovedať nechceli.“

„Kam ideme?“

„Čo najďalej. Na okolí nie je žiadne mesto ani dedina, ktorá by sa dala považovať za bezpečnú. Široko – ďaleko nie sú žiadne veľké kopce, najbližšie lesy hodné toho mena sú v Ardenách a táto slabo porastená pahorkatina nás pred nimi sama nezachráni.“

„Ale predsa nás minuli, pokračovali ďalej, možno sa len vracali domov...“

„Tuľajky mali plné.“

Karl zjavne považoval odpoveď za dostačujúcu, kňaz však nie.

„To znamená len toľko, že sa nedostali do boja, možno však ukradli, čo sa dalo, spravili, čo potrebovali a...“

„Nemali so sebou žiadnu korisť a okrem toho, toto nebola náhodná lúpežnícka banda. Toto boli sipiáhiovia, elitná jazda, synkovia šľachtických rodín, trénovaní celý život. Išli cvalom, zjavne chceli využiť zvyšok denného svetla, aby dobehli svoju korisť. Videli ste na ceste niekoho iného okrem nás?“

„Nie, ale...“

Karl si vzdychol.

„Otče, hovorím vám ja, ako kázať?“

„Nie, ale...“

„Tak pri všetkej úcte, držte hubu a pridajte do kroku.“

***

Putovali tak rýchlo, ako sa len po tme dalo a do rána sa im podarilo uraziť celkom slušnú vzdialenosť. Sipáhiovia ich minuli. Karl však vedel, že im nebude trvať dlho, kým si uvedomia, že ich korisť už nie je pred nimi. V noci ich stopovať nemohli, rozvidnelo sa však už pred niekoľkými hodinami. Pohania určite spali aspoň niekoľko hodín, zatiaľ čo oni budú po celonočnom pochode vyčerpaní. Nechcel s nimi bojovať za týchto podmienok. Dúfal, že stratia ich stopu, bol však realista. V oddiele určite bude aspoň jeden dobrý stopár. A k tomu mali ešte aj kone.

Kňaz sa ledva držal na nohách. Zjavne nebol zvyknutý na podobné situácie a aj keď to nebol jeden z tých vypasených mestských prelátov, ktorí si aj na krátku cestu vezmú koč alebo voz, dlhé pochody nezvládal. Karl krátko zvažoval, že Richtera nechá tam, kde je, a pôjde ďalej sám, po chvíli však túto myšlienku zavrhol. Nebolo to len kvôli nepríjemnému pocitu nechať duchovného napospas neveriacim, ale hlavne preto, že nevedel, po kom z nich vlastne idú. Mohlo by sa stať, že okolo kňaza proste precválajú a on ich tým ani nezdrží. Karl nebol príliš veriaci človek, nechcel však tomu hore vysvetľovať, že posledná vec, čo v živote spravil bolo, že nechal Jeho služobníka svorke moslimov.

Kým stále zvažoval možnosti, jeho pátrajúce oči konečne našli niečo, čo hľadali. Vystúpili na jeden z menších pahorkov a odkryl sa im výhľad na zrub neďaleko. Bol postavený na ďalšom z týchto pahorkov a vyzeral pomerne pevne. Okolo neho bola dokonca postavená jednoduchá palisáda.

Karl sa otočil ku kňazovi.

„Rýchlo, otče, možno máme šancu!“

„Rýchlo? A doteraz to bolo čo?“

„Voľnejší poklus.“

Karl ignoroval utrápený povzdych, ktorý sa vydral Richterovi z úst, a rozbehol sa k zrubu. Keď dobehol tak, že z okien už musel byť priamy výhľad naňho, prešiel do kroku a zdvihol ruky tak, aby boli zďaleka viditeľné. Pomaly sa blížil, a popri tom kričal na kohokoľvek, kto je vnútri, aby náhodou nespanikáril a nedošiel k nesprávnym záverom skôr, ako mu stihne vysvetliť situáciu. Okolo neho prefučal kňaz.

„Otče, spomaľte.“

„A prečo?“

„Chcete skončiť ako ihelníček?“

„A kto by po nás strieľal?“

„Napríklad ľudia, ktorým dobehnú na dvor dvaja zadychčaní ozbrojení muži.“

„Akí ľudia, ty chytrák? Vidíš nejaký dym?“

Karl sa pozrel na komín a zistil, že z neho skutočne žiaden dym nestúpa. Cítil sa ako idiot. Ešte dobre, že ho kňaz predbehol a nevidel, aký je v tvári červený. Spustil ruky a opäť sa rozbehol.

Zrub bol skutočne opustený. Palisáda už dlhšie nebola udržiavaná a aj zrub sám už potreboval niekoľko opráv. Keď dobehol k nemu, kňaz už otváral dvere. Neboli zamknuté. Ktokoľvek žil v tejto zemi nikoho, zrejme už mal toho dosť a proste odišiel.

„Opatrne, otče, mohli by tu byť pasce.“

„Mohol by tu byť obrovský zlatý drak alebo sklad spodkov Svätého otca, aký je to v našej situácii rozdiel?“

Karl zdráhavo uznal, že kňaz má pravdu, a vošiel za ním. Vnútro zrubu pozostávalo z jednej veľkej miestnosti, ktorá bola takmer úplne prázdna. Bolo tam niekoľko jednoduchých kusov nábytku – posteľ, stôl, niekoľko stoličiek. Časť miestnosti bola oddelená závesom. Keď ho Karl odhrnul, zbadal tri postele. To však bolo takmer všetko, čo tam bolo. Niekoľko zabudnutých kusov kuchynského náradia, zopár črepov, niekoľko handier, ktoré kedysi boli oblečením. Okrem toho už len prach a pavučiny. Napriek tomu kňaz vyzeral celkom potešene.

„Tu sa im môžeme postaviť. Palisáda ich zdrží, dvere tiež a dovnútra nebudú môcť vojsť všetci. Vyrovnáme ich početnú výhodu.“

„Oni nepôjdu dnu.“

Kňaz sa k nemu prekvapene obrátil. Karl pokračoval:

„Ak si budú istí, že sme dnu, nenechajú sa zbytočne pozabíjať. Majú luky, a aj keby sme zadebnili dvere a všetky okná, sme dvaja, neustrážime ich všetky. A ak nás nechcú živých, proste nás podpália. Aj keby boli veľmi hlúpi, môžu nás proste obľahnúť. Je ich viac, majú jedlo, majú vodu, môžu sa na hliadkach striedať...“

Richter otvoril ústa, opäť ich však zavrel. Tvár mu potemnela.

„Takže predsa zomrieme.“

Karlovi sa naopak tvár trochu rozjasnila.

„Možno predsa len nie. Zrub uprostred pustiny v pohraničí... je to len nápad, ale, otče, pomôžte mi!“

Richter sa na neho nechápavo pozeral, ako dupe po podlahe.

„No tak, otče! Nemáme celý deň!“

„Synu, ak chceš tancovať, možno niekedy inokedy...“

Karl prevrátil oči.

„Skrýša, otče, tajná skrýša! Dám krk na to, že tento zrub patril pašerákom. A možno ešte patrí, len tu často nechodia. Možno tu majú niečo ukryté!“

Kňazova tvár sa rozjasnila pochopením. Začal dupať po podlahe tiež, a spolu prechádzali každú stopu podlahy.

„Vieš, tú stávku by som nevzal.“

Karl prekvapene zažmurkal.

„Akú stávku?“

„Tú, kde si stavil svoj krk. Momentálne totiž nemá veľkú hodnotu.“

Kňaz sa naňho zaškeril a Karl zistil, že sa napriek absurdnosti situácie nahlas smeje. Prešli celú podlahu, nič však nenašli. Tak začali presúvať postele, aby skontrolovali podlahu pod nimi. Konečne Karl vykríkol.

„Tu, počujete, otče? Počúvajte!“

Dvakrát zaklopal na objavené miesto a potom vedľa. Zvuk bol skutočne rozdielny. Začal skúmať dosky a skúšal ich nožom. Nakoniec sa mu podarilo vypáčiť dosku, pod ktorou sa černela diera.

„Otče, zapáľte, prosím, fakľu.“

Richter rýchlo zo svojich vecí vytiahol pochodeň a kresadlo a o chvíľu mu už podával horiaci zdroj svetla. Karl si posvietil a zistil, že diera je oveľa hlbšia, ako sa zdalo. Vrátil fakľu späť kňazovi a proste skočil dovnútra.

„Posvieťte mi, otče!“

Kňaz sklonil fakľu nad dieru.

„Je to malá miestnosť!“

„Je tam niečo?“

„Niečo áno, ale nevidím na to dobre. Vyložím to hore.“

Chvíľu nebolo nič počuť, potom sa s fučaním objavili ruky, ktoré vytlačili hore súdok pokrytý prachom a zeminou. Kňaz mu pomáhal voľnou rukou. Postupne Karl vytiahol niekoľko ďalších súdkov, zopár fliaš, nejaké malé drevené debničky, až nakoniec sa z diery vytiahol on sám.

„To je všetko, viac tam už nebolo. Nenechali tu toho veľa.“

„A čo to vlastne je?“

Začali objavy očisťovať od špiny.

„Rum,“ skonštatoval Karl, keď sa mu podarilo ako tak očistiť nápis ná súdku.

„Víno,“ zahlásil zase kňaz a ako dôkaz zdvihol jednu z fliaš. „Dobrá značka. Nie síce omšové, ale aspoň nezídeme z tohto sveta triezvi.“

Karl sa na neho spýtavo zahľadel.

„Nebol som vždy kňazom. A okrem toho, každý z nás je hriešnik, či sa nám to páči, alebo nie. A mne sa moja neresť páči.“

„Veď ja nič nevravím.“

„Múdro, synu, múdro.“

Ďalšie súdky obsahovali tiež rum a v drevených krabičkách boli šperky, ktoré síce vyzerali pomerne cenne, príliš ich však nepotešili. Karl čistil posledný súdok, kňaz prechádzal pohľadom z jedného predmetu na druhý a tváril sa nešťastne.

„Naozaj neviem, ako nám toto pomôže, pokiaľ teda vážne nebudú mať tí sipáhiovia chuť sa s nami napiť. Ale skôr si myslím, že sme si zabezpečili celkom slušný kar.“

„Možno nie, otče.“ Karl k nemu obrátil posledný súdok. „Strelný prach.“

Kňaz ticho hvizdol.

„To už je niečo. Takých reliktov nie je veľa, a ľudí, čo ich vedia vyrobiť, je ešte menej.“ Zrazu sa dostal do vytrženia. „Možno tam sú aj zbrane! Fungujúca strelná zbraň, to by bol objav! Možno si ich tam dole prehliadol, nemusia byť veľké...“

Karl mal čo robiť, aby udržal kňaza, ktorý sa práve chystal zošplhať do diery dole hlavou.

„Otče, zbrane tam nie sú, prehľadal som to.“

„Prehľadal si to dobre? Pozriem sa tam radšej ešte raz,“ Hlavu a predlaktia už mal v diere.

„Prehľadal som to dobre, otče. Nič tam nie je.“

Kňaz povolil vo svojej snahe a Karl ho vytiahol. Tváril sa neskutočne sklamane.

„Prach nám sám o sebe nepomôže. Celé to bolo nanič, zabili sme kopu času a získali sme nič!“

Karlovi sa rozšírili oči a vzápätí sa mu na tvári objavil úsmev.

„A možno že nie, otče.“

Kňaz akoby ožil.

„Dostal si nápad, synu?“

Karl vyskočil na nohy a vrhol sa k veciam, ktoré si tu nechali pašeráci.

„Rýchlo, otče, pomôžte mi!“

Kňaz vstal, neodpustil si však poznámku.

„Prečo všetko musíš robiť rýchlo?“

Karl neplytval časom ani na krivý pohľad. Preniesli súdky do nepravidelnej formácie k posteliam, pričom sa Karl uistil, že ten s prachom je medzi tými, ktoré sú najďalej od dverí. Potom trochu povolil uzáver, len toľko, aby sa neho vysypal prúžok prachu. Odstúpil a uistil sa, že na podlahe nie je príliš nápadný, a potom podišiel k oknu naproti dverám a zahľadel sa von.

„Áno, mohlo by to fungovať.“

Richter naňho pozrel.

„Synu, vidím, čo chceš spraviť. Jeden z nás tu však bude musieť zostať a zapáliť to. Vezmi veci a choď, nikdy som nebol veľký bojovník, ale pozdáva sa mi predstava, že so sebou vezmem zopár neveriacich.“ Uškrnul sa. „Možno to Všemohúceho presvedčí, aby privrel oči nad niektorými mojimi chybami.“

Karl sa otočil k nemu a začal zbierať veci.

„Šľachetné gesto, otče, ale odkráčame odtiaľto obaja. Poďme, stratili sme veľa času.“

„Oceňujem tvoju vieru, synu, ale myslím, že by bolo príliš veľa žiadať od Boha, aby sa ten prach zapálil sám od seba.“

„Otče, toto je opäť jeden z tých momentov, kedy sklapnete a spravíte, čo som povedal.“

Karl nedočkavo čakal, kým kňaz zozbiera svoje veci. Keď videl, že si do vaku hádže aj krabičky so šperkami, spýtavo sa na neho pozrel.

„Videl si tie šperky? Jeden z tých náhrdelníkov má tvar kríža! Bol vyrobený preto, aby krášlil krk nejakej nádhernej urodzenej dámy, aby prechádzal ako dedičstvo rodu z matky na dcéru, alebo aby ho panna s modrou krvou dostala od svojho nastávajúceho. Nedovolím, aby sa dostal do rúk neveriacim!“

Karl mu venoval udivený pohľad.

„Netušil som, že ste romantik, otče.“ Keď videl mierne zahanbenú kňazovu tvár, dodal: „Aj tak je možné, že neveriaci si ho proste po boji vezmú.“

Kňaz sa zatváril vzdorovito.

„Potom aspoň budem môcť povedať, že ho dostali iba cez moju mŕtvolu!“

„Dojímavé, otče, ale už vážne musíme ísť.“

Keď vychádzal zo zrubu, ešte sa otočil, sklonil sa a odtrhol z lemu Richterovho plášťa kúsok látky. Odbehol k skrýši pod podlahou, vrátil dosky na miesto, kúsok látky umiestnil medzi ne a odstrčil posteľ ešte trochu bokom. Na kňazov pohľad, spochybňujúci jeho duševné zdravie, odpovedal len krátko.

„Keby predsa len boli hlúpi.“

Vybehli zo zrubu a pustili sa dolu pahorkom, preč od smeru, ktorým prišli. Keď dobehli asi do stredu kopca, Karl stiahol kňaza do priehlbiny zarastenej kriakmi. Richter asi nebol zvyknutý na také správanie.

„Synu, opýtam sa ťa mierne. Zbláznil si sa?“

„Nie, otče, naopak, osvietilo ma.“

„Ach tak.“ Odmlčal sa. „A teraz čo?“

„Teraz počkáme.“

„Zbláznil si sa.“

Nečakali dlho. Onedlho počuli údery konských kopýt o vlhkú zem, ktoré zrazu ustali, ako sipáhiovia zosadli z koňov a blížili sa peši. O chvíľu ich zo svojej skrýše mohli aj vidieť. Mimovoľne sa prikrčili. Sledovali, ako sa skupina rozdelila, obkľúčila zrub a niekoľkí moslimovia opatrne nazreli dovnútra. Zbrane mali pripravené, väčšina z nich držala luky pripravené k výstrelu. Keďže dnu nikoho nevideli, začali sa sťahovať, muž s najvyšším chocholom na helme ich však zastavil. Karl uznanlivo prikývol hlavou.

„Nie sú hlúpi, teda aspoň veliteľ nie. Aj on vie, že pašeráci majú pekne dômyselné skrýše.“

Niekoľko moslimov bleskovo vtrhlo dovnútra, zatiaľ čo ostatní, rozostavení okolo zrubu, strážili. Karl sa obrátil ku kňazovi.

„Keď sme sa stretli, povedali ste, že sa pýtam správne otázky, ale v zlom poradí a jednu som vynechal. Ktorá to je?“

Richter na neho pozeral s vytreštenými očami.

„A to ťa zaujíma teraz?“

„No, keďže možno už ďalší východ slnka neuvidím, pripadá mi to ako vhodná chvíľa.“

Kňaz len pokrútil hlavou.

„Neopýtal si sa, komu slúžim. Väčšinou vôbec nepotrebuješ vedieť, s kým si sa stretol, ani čo chce, pretože ak ti povie, komu slúži, budeš to vedieť.“ Usmial sa. „Alebo zistíš, že to vedieť nepotrebuješ, a bez ohľadu na to, kto to je, ho zabiješ.“

Zrazu sa zvnútra ozval výkrik a niekoľko ďalších moslimov sa otočilo a vbehlo dovnútra. Našli pašerácku skrýšu. Z ich strany zostal strážiť už len jeden lukostrelec. Karl zanadával.

„Predpokladám, že modlitbu za náhly infarkt nepriateľa nepoznáte?“

Kňazova tvár bola napätá.

„Nemyslím si, že budem obťažovať Všemohúceho s takou banalitou.“ Trochu sa nadvihol a s očami stále na moslimovi pokračoval. „Čokoľvek máš v pláne spraviť, sprav to teraz!“

Kým Karl stihol niečo povedať, kňaz vyrazil dopredu. Videl, že Richter využil moment, keď lukostrelec zvedavo nazeral oknom dovnútra, aby videl, čo robia jeho spolubojovníci v zrube. Karlovi však bolo jasné, že kňaz to nestihne. Nemal šancu dobehnúť až k moslimovi bez toho, aby ho zbadal.

Zdalo sa však, že Richter to ani nemá v úmysle. Zastavil sa na polceste, rozhrnul si kabát a spravil bleskový pohyb pravou rukou. V rovnakej chvíli ho sipáhi zbadal. Okamžite zdvihol luk a začal otvárať ústa, vykríknuť však nestihol. Do hrdla sa mu zabodol nôž a moslim sa len s tichým zabublaním zviezol na zem.

Karl vyrazil. Šprintoval k zrubu a dúfal, že si to nikto nevšimol. Minul Richtera a keď dobiehal k oknu, tiež si rozhrnul plášť a spravil rýchly pohyb rukou.

Richter videl slabý záblesk, počul zahrmenie a potom ešte jedno, oveľa väčšie. Hučalo mu v ušiach a narážali do neho úlomky drevených dosiek a triesky. Nevidel poriadne, všade bol dym, ktorý ho štípal v očiach. Počul výkriky smerom od zrubu, nevedel však, či patria Karlovi alebo sipáhiom. Potom sa ozvalo niekoľko ďalších výkrikov, ktoré náhle ustali. Opatrne vytiahol ďalší zo svojich vrhacích nožov a s prižmúrenými očami sledoval okolie. Po chvíli sa z dymu vynorila tmavá postava, ktorá sa k nemu blížila. Zamieril a napäto čakal, ale len kým si neuvedomil, že postava drží dlhý meč. Nie šabľu, ani kindžál. Uvoľnil sa a ruka s nožom mu poklesla. Karl prišiel až k nemu a nadšene ho objal.

„Žijeme, otče, my žijeme!“

Kňaz si dovolil pustiť nôž a naplno si uvedomil, že predsa len ešte chvíľu na tomto svete pobudne. Karl ho pustil a rozhrnul mu plášť. Pohľad mu spočinul na vrhacích nožoch, ktoré boli zakalené, aby splývali s tmavým vnútrom jeho plášťa, a opäť uznanlivo pokýval hlavou. Kňaz sa naňho usmial.

„Hovoril som ti, že som nebol vždy kňazom. Niektoré zvyky mi zostali.“

Karl stále len kýval hlavou.

„A môžem sa opýtať, drahý synu, ako sa ten sud vznietil? Alebo ťa má Všemohúci naozaj tak rád, že kvôli tebe spravil malý zázrak?“

Karl sa uškrnul a vytiahol niečo spod plášťa.

„Rozhodol som sa, že s takou banalitou ho nebudem obťažovať.“

Richter sa pozrel na vec v Karlovej ruke. Bol to nádherne zdobený revolver, starý zrejme celé storočia, tie roky však na ňom nebolo vidieť. Bol výborne udržiavaný a pripadal mu nádherný. Nevedel spustiť pohľad z jeho ornamentálnej rukoväte.

„Prečo si ich proste nepostrieľal?“ V hlase mal nesmierny údiv, ktorý postupne prešiel do rozhorčenia. Schytil Karla za golier. „Prečo si ich jednoducho nepostrieľal? Mohli sme si ušetriť celú tú hlúpu cestu, celý čas som sa bál o život a ty si ich mohol proste...“

„Nemohol.“ Karl otvoril bubienok zbrane. Okrem jednej prázdnej nábojnice bol prázdny. „Od jeho posledného použitia som nemal čas spraviť si ďalšie guľky. Toto bola posledná.“ Vrhol na kňaza zahanbený pohľad. „Otrasné klišé, nie?“

Richter sa opäť upokojil a pustil Karla.

„V poriadku, synu, odpúšťam ti.“

Karl skryl zbraň, vrhol pohľad na čiastočne zborený zrub, a potom sa opäť obrátil ku kňazovi.

„Čo teraz, otče?“

„Cítiš sa na zvrhnutie bruselského pašu vo dvojici?“

Karl sa zasmial.

„Myslím, že som si vyčerpal prídel zázrakov na dlhšiu dobu, nechcem, aby si ten hore myslel, že som príliš chamtivý.

Kňaz sa usmial.

„Tak čo keby sme navštívili niektorého z tvojich schopných, dôveryhodných a lojálnych známych?“

Cena Fantázie 2011

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 26. septembra 2011 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 1. októbra 2011 a ukončené v nedeľu 16. októbra 2011. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2011.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  2. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  3. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  4. Top First moment dovolenky na leto 2018
  5. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  6. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté
  7. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a.
  8. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať
  9. Toto sú najlepší umelci za uplynulý rok
  10. Slováci triedia lepšie
  1. HB Reavis sťahuje žiadosť na pridelenie osvedčenia o Smart City
  2. Do zóny Nové Nivy v Bratislave pribudne projekt
  3. Ako sa zmenili autá za štvrťstoročie?
  4. Accessible Urban Living
  5. RPSP – A good intention ruined by execution
  6. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Riešenia pre hnedú planétu
  9. Veľtrh vzdelávania v Srbsku
  10. Exkurzia študijných programov AKP a PSA SvF STU v Bratislave
  1. Top First moment dovolenky na leto 2018 12 689
  2. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať 6 445
  3. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 4 562
  4. Ako pôjdu vlaky po novom? Mení sa cestovný poriadok 3 126
  5. Toto sú najlepší umelci za uplynulý rok 2 351
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a. 1 863
  7. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté 1 569
  8. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová 1 423
  9. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní 1 218
  10. Slováci triedia lepšie 1 037

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

O čo naozaj ide Georgeovi Sorosovi

Mýty, fikcia a fakty. Čo sa všetko spája so známym finančníkom.

KOMENTÁRE

Nesrovnal nezvládol už ani oportunizmus

Prečo vám nikto nepovedal o najväčšom zlepšení bratislavskej MHD.

SVET

V New Yorku došlo k pokusu o teroristický útok

Výbuch bomby nikoho nezabil, zranil len dvoch ľudí.

DOMOV

Fico útočil na opozíciu a médiá. Kisku vyzval, aby vymenoval sudcov

Nech urobíme hocičo, všetko je zlé, tvrdí.

Neprehliadnite tiež

Myslite naňho, keď budú hrať jeho vianočnú. Chris Rea to teraz potrebuje

Pesnička Driving Home For Christmas vznikla v kritickom stave. Aj dnes je v ňom.

Smrť už nebude prekážkou. Nové Star Wars kritikov dojali, aj keď ešte musia mlčať

Film Poslední Jediovia napĺňa starú veštbu stvoriteľa.

Lenny Kravitz príde v lete do Bratislavy. Zahrá nové skladby

Spevák a gitarista získal štyri Grammy. Preslávil sa hitom Fly Away.