CENA FANTÁZIE 2011

POVIEDKA: Michal Spáda - Sedem dcér poštára z Mittwaldenu

Štvrtou finálovou poviedkou v súťaži Cena Fantázie 2011 je text Michala Spáda. Prečítajte si ho, porovnajte s ostatnými a od soboty 1. októbra rozhodnite o víťazovi v online hlasovaní.

Na švihlej lodi Tachys plavila sa okrem iných mnohých cestovateľov krásna a bohatá sirota Matilda. Všetkým cestovateľom sa páčila, ale pätorí mladí šuhajci zaľúbili sa do nej až po uši.

Nemajúc nikoho na tom šírom mori, ku komu by sa mohla utiecť, obrátila sa, ináč tiež zápalistej látky dievča, k statočnému, prísnemu zvetralému kapitánovi lode.

„Pane, čo tu robiť? Všetci piati ma ľúbia, všetkých však nemôžem, koho teda z nich voliť?“

Kapitán už veľa búrok prešiel, vyhol už veľa smrtonosným zápoliam, prebŕdol cez končité klisúry, ale táto otázka väčšmi ho pomútila ako všetky tamtie prekážky.

Hľadel na dievča, akoby mu zrazu ľadový balvan Baffinbajský pred nosom bol zastal.

„Viete čo, slečna? Tak akoby náhodou pri dobrej príležitosti padnite z paluby do mora. Ja budem mať starosť, že sa vám nestane nič. Uvidíte, čo si počnú vaši dvoritelia.“

Dobre. Ticho bolo, pekne bolo a vodná hladina bola hladká.

Matilda, nešťastná Matilda, stojac na palube, pretiahla svoju švihlú postavu priďaleko von cez operadlo. Čľump! — už bola tam dolu. Ale čľump! Za ňou štyria šuhajci, ako žaby do mláky sa metali. Chytrí mornári nalovili plný člnok mládeže, mokrej ako pudel.

Náhle preoblečená Matilda spechá ku kapitánovi.

„Pane, koho vziať? Štyria skočili za mnou.“

„Toho, čo neskočil,“ kapitán pokojne, „ten jediný z nich má rozum.“

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, „Múdra rada“

“Bola to láska na prvý pohľad,” povedal advokát Schönfeld. “Pre oboch. Keď ste si súdení, ste si súdení, und so weiter. Herr Werner, podajte mi prosím ešte víno, ak vás to príliš neobťažuje.”

Werner sa natiahol po fľašu.

Chlapec, ktorý stál opretý o kozub, zdvihol oči od knihy.

“Ste z rovnakého mesta ako slečna Aneta. Je viac než pravdepodobné, že ste sa videli už predtým. Možno dokonca niekoľkokrát.”

“Predtým?”

“Na ulici, v obchode, v divadle.” Chlapec pozrel na advokáta. “Dobre, v divadle asi nie, ale na tom nezáleží. Prísne vzaté to láska na prvý pohľad nebola, pretože, prísne vzaté, láska na prvý pohľad neexistuje.”

Muž v kresle vedľa pána Wernera sa usmial.

“Sei doch nicht so pingelig, Franz. Počítajú to od chvíle, keď si jeden druhého naozaj všimli.”

“Čo nie je presné,” povedal chlapec. “Ale ak aj príjmem vašu definíciu, pripadá mi ako biedny základ pre trvalý vzťah.”

“A o tom vy viete čo?” povedal Schönfeld.

“Nič,” povedal Franz, “a zároveň dosť. Láska sa nezlučuje s triezvym úsudkom. Ak si vyberáte partnera na celý život v takom stave, a to podľa vašich vlastných slov bez toho, aby ste mali vôbec potuchy o tom, ako ho vnímate, keď ste, ak to tak môžem povedať, triezvy-”

“Triezvy?” Schönfeld do seba obrátil obsah pohára. “To je váš problém, Franz. Ste príliš mladý a príliš triezvy. Tuším požiadam vášho otca, aby vás buď poslal spať, alebo naučil piť. Kde vôbec je?”

“Draußen im Garten,” povedal Werner, “mit den anderen.”

Schönfeld vstal z kresla a položil pohár na stôl.

“Idem za nimi. Doktor,” uklonil sa, “Herr Werner. Franz.”

“Vezmite si kabát,” povedal doktor. “Je tam chladno.”

Advokát iba mávol rukou, prehodil si cez plecia šál, otvoril presklené dvere a vyšiel von.

Doktor sa obrátil k Franzovi.

“Podľa mňa si na svoj vek príliš starý,” povedal. “Genau was mann Altklugheit nennt. Ja na lásku na prvý pohľad verím.”

Chlapec sa zamračil a odložil knihu na kozub.

“Odkedy?”

“Odvčera.”

“Povedzte nám o tom,” povedal Werner.

Doktor vstal z kresla a zabuchol odchýlené dvere na terasu.

Smiech zvonku stíchol.

“Včera som bol navštíviť istého Škodu, lesného robotníka, ku ktorému ma zavolali pred dvoma týždňami, keď na neho pri práci spadol strom. Zranenia boli skôr nepríjemné než vážne, ale on sa za nič na svete nedal presvedčiť, že sa z toho dostane. Rozhodol sa, že zomrie, a hotovo.”

Doktor si nalial z poloprázdnej fľaše a vrátil sa do kresla.

“Keď som prišiel na kontrolu, napoly som čakal, že bude posedávať vonku, ale ležal stále pod dekou v drevenici. Bol pochudnutý a vyzeral, akoby zostarol o desať rokov.”

“Niečo ti ušlo pri pôvodnej diagnóze,” povedal Franz.

“Pred rokom či dvoma by som si myslel to isté. Prezrel som ho znova, dôkladne. Neobjavil som nič. Mám sklon veriť, že sa jednoducho rozhodol odísť a presvedčil o tom aj svoje telo.”

“Bedauerlich, aber nicht unerhört,” povedal Werner.

“Skúšal som ho prehovoriť, odviesť reč na niečo veselšie. Najprv so mnou žartoval, ale keď sa vonku zošerilo, zmĺkol. Postupne prestal odpovedať úplne.”

Doktor prešiel prstami po operadle.

“Nakoniec ma chytil za ruku a poprosil, aby som ho už nechal, že ešte čaká návštevu.”

“Uprostred lesa?” spýtal sa Franz.

Doktor prikývol.

“Nechcel povedať nič ďalšie, ale zdalo sa, že mu záleží na tom, aby som odišiel čím skôr. Nakoniec vytiahol spod prikrývky list pre brata, s ktorým sa nevidel dobrých dvadsať rokov. Ponúkol som mu, že ho vezmem na poštu dolu do mesta. Zasmial sa a ukázal mi adresu. Regensdorf, Hornospišská župa.”

Franz prižmúril oči.

“Žiadna Hornospišská župa neexistuje. Tak, ako neexistuje žiadna Polnočná župa, Eistal, ani Mittwalden.”

Doktor sa usmial.

“Škoda si myslel niečo iné. Rozhodne neblúznil a nevidel som dôvod ho ďalej rozrušovať, takže som sa rozlúčil. Začínalo sa stmievať a ja som sa chcel dostať dolu, kým nebude úplná tma. Vyšiel som von. Na kraji lesa mal Škoda postavenú lavicu z nahrubo ohobľovaného dreva a na nej sedelo dievča v šedých šatách.”

Werner sa nadýchol, ale nepovedal nič.

“Keď som prišiel bližšie, pozrelo na mňa, zaclonilo si rukou oči a usmialo sa, ako keby sme sa stretli niekde tu na námestí za rohom.”

“Die schönste Jungfrau sitzet dort oben wunderbar,” povedal Franz.

“Krásavica?” Doktor sa pozrel cez dno pohára do ohňa v kozube. “Nie. Určite nie v tradičnom slova zmysle. Osobitne na nej bolo všetko obyčajné, ako vyblednutá vodomaľba s rozpitými obrysmi. Vlasy mala kratšie než sa teraz nosia. Svetlohnedé, taká všedná farba, ako opadané lístie. Pastelové pery, modrošedé oči. Nič samo osebe nevystupovalo z celku, ale keď sa usmiala a nadvihla obočie, bolo v tom niečo neopísateľne pôvabné a pritom ostré ako skalpel.”

Poleno v kozube zapraskalo.

“Skalpel.” Doktor si prešiel rukou po vlasoch. “Nezmysel. Musíte mi odpustiť, som lekár, nie Heine. Ak mám byť úprimný, nebol to vlastne ani tak pocit, ako presvedčenie. Pripúsťam, očarenie tam bolo tiež, ale očarenie je niečo ľahké a v podstate prchavé. Toto bolo iné. Niekde hlbšie som vedel, že raz máme byť spolu, nezáleží na tom kedy a ako.”

Franz na neho skúmavo pozrel.

“Zniem ako Schönfeld, čo?” spýtal sa doktor.

“Horšie. Schönfeld sa v sobotu žení a slečna Aneta reálne existuje. Dokonca už jej hlas sám osebe je v podstate hmatateľný-”

“Franz, mein Junge,” povedal Werner, “nechajte ho rozprávať.”

Franz si zahryzol do spodnej pery.

“Zložil som si klobúk a pozdravil, latinsky,” povedal doktor, “keďže som vôbec netušil, odkiaľ sa mohla vziať. Odpovedala mi po našom, s prízvukom, ktorý neznel cudzo, ale napriek tomu som ho nevedel nikam zaradiť. Spýtala sa ma, kam idem a ja jej zasa, čo robí na takom mieste. Tvrdila, že čaká na otca.”

Werner počúval, ale zdalo sa, že pri tom pozerá ponad doktora niekam do tmy za oknami.

“Škodova dcéra to byť nemohla, už podľa vzhľadu a reči, a on ani nijakú nespomínal. Obrátil som sa späť k drevenici. Všade bolo ticho a pokoj, len les okolo šumel. Spýtal som sa, kto je jej otec. Odpovedala, že poštár z Mittwaldenu a ja že by som sa mal poponáhľať, ak nechcem, aby ma cestou do mesta chytil dážď. Tak sme sa rozlúčili.”

Doktor sa odmlčal.

“A to je všetko?” spýtal sa Franz.

“Viac-menej. Kým som sa dostal z lesa, začalo mrholiť. Domov som prišiel mokrý, hoci som na kraji mesta chytil drožku.”

“Halucinácie,” povedal Franz. “Viem si predstaviť aj iné vysvetlenia, ale toto je dostatočne jednoduché.”

“Takže si nikdy nepočul o poštárovi z Mittwaldenu?”

“Počul. Rovnako ako o Occamovej britve. Ak mám na výber medzi vysvetlením, ktoré operuje s neexistujúcim poštárom, ktorý býva na neexistujúcom mieste, z ktorého sa presúva kam chce podľa vlastnej ľubovôle, a vidinami, volím vidiny.”

“Vieš niečo o jeho dcérach?”

“Nie som folkorista. Je ich veľa a všetky sú rovnako imaginárne.”

“Sedem,” povedal Werner.

“Prosím, sedem.” Franz obrátil hlavu smerom ku dverám na terasu, ktoré sa odchýlili a objavila sa v nich hlava prešediveného komorníka.

“Mladý pán,” povedal komorník, “váš otec ma požiadal, aby som vám oznámil, že nemáte v žiadnom prípade piť víno. S pánom Schönfeldom, ani s nikým iným.”

“Odkážte otcovi, že nepijem a už vôbec nie so Schönfeldom.”

“Aby som bol presný,” pokračoval komorník, “váš otec ma ďalej požiadal, aby som vás odprevadil do spálne.”

“Som si istý, že to ne-”

“To je v poriadku,” povedal doktor a postavil sa. “My už tiež pôjdeme. Smiem vás odprevadiť, Herr Werner?”

Werner prikývol.

Podali ruky zamračenému chlapcovi a popriali jemu aj komorníkovi dobrú noc.

***

Zo záhrady sa ozýval spev.

Doktor s Wernerom zišli mlčky z terasy po schodoch na štrkom vysypaný chodník a prešli popri dome k záhradnej bránke. Ulica bola prázdna.

Werner vytiahol z kabáta fajku a škrtol zápalkou. Záblesk sa odrazil v čiernej mláke na ceste.

“Ten príbeh nebol, počítam, úplne presný,” povedal.

“Nie úplne,” povedal doktor, “ale všetko podstatné bolo pravdivé.”

“Kedy sa to stalo v skutočnosti?”

“Pred piatimi týždňami.”

“Ako ste prišli na mňa?”

“Pýtal som sa. Netrvalo to najkratšie.”

Werner vyfúkol dym.

“Myslel by som si, že si to už nebude pamätať nikto.”

“Ako hovorím, nebolo to úplne jednoduché,” povedal doktor.

“Stretol som ju neďaleko odtiaľto, v botanickej záhrade. Vyzerala úplne inak než tá vaša, aspoň ja by som ju opísal inak, ale na tom nezáleží. Bola to jeho tretia dcéra.”

Prešli cez malé námestie s rozbitou kamennou fontánou. Werner ukázal na lavičku a sám si sadol. Tabak vo fajke sa rozžiaril a zasa pohasol.

“Na začiatku som vedel zhruba toľko, čo vy teraz. Kým som zistil všetky podrobnosti, prešli roky. Viete, ako ho privolať?”

Doktor pokrútil hlavou.

“Všetko, čo som našiel, sú len nejasné a nespoľahlivé zmienky.”

“V skutočnosti to nie je zložité. Ak chcete poslať list na druhú stranu, potrebujete poznať adresu niekoho tam. Ak chcete niečo priamo od poštára, musí byť na liste jeho vlastná adresa. Všetko ostatné sú detaily.”

“V čom je problém?”

“Predovšetkým, dnes už len veľmi málo ľudí pozná akúkoľvek adresu na druhej strane. Trúfam si povedať, že poštárovu adresu nepozná skoro nikto.”

Vývesný štít miestneho holiča zaškrípal vo vetre.

“A ďalej, je tu rozšírený predsudok, ktorý tvrdí, že ten, kto jeho adresu posunie ďalej, máva zvyčajne... eine ungewöhnliche Pechsträhne.”

Doktor pozrel úkosom na Wernera.

“Zrejme iba predsudok.”

“Pravdepodobne, ale vzhľadom k tomu, o čom sa celý čas rozprávame, mi určite nebudete mať za zlé, ak si v tomto smere ponechám určité pochybnosti.”

“Máte strach?”

“Som starý, ale nie taký starý, aby som nemal strach,” povedal Werner. “A na svete ešte je zopár vecí, ktoré ma tešia.”

Pozrel pred seba, kde sa na hladine vody zrkadlil úzky cíp mesiaca.

“Jedoch,” pokračoval po chvíli, “poznám spôsob, ako vám pomôcť. Rozmysleli ste si to celé dobre?”

Doktor pokrčil plecami.

“Ak mám povedať pravdu, neviem. Historky sa zhodujú len v tom, že poštára môžete zavolať a o niečo požiadať. Všetky poprikrášľované a z tretej či ďalšej ruky. Podľa jednej vás rovno unesie, podľa ďalšej musíte sľúbiť, že ho o päť, sedem, či dvanásť rokov nahradíte a stanete sa novým poštárom. Ďalšie sú len verzie inak nesúvisiacich príbehov alebo jednoducho nezmysly.”

“A to ste zďaleka nepočuli všetko a nemali ste toľko času nad tým premýšľať. Čas niektoré aspekty zdôrazní a iné nechá vyblednúť.”

Werner vytiahol z kabáta zápisník v čiernych doskách.

“Nepoviem vám presné znenie adresy, ale môžem vám dať niečo iné.” Otvoril zápisník na mieste, kde v ňom bola vložená prehnutá obálka. “Ak mi sľúbite, že ju neotvoríte skôr, než to bude nutné a neprečítate si, čo je napísané dnu.”

Vystrel ruku k doktorovi.

“Herr Werner,” povedal doktor. “Vy ste ten list nepoužili?”

Werner pokrútil hlavou.

“Nikdy. Trvalo to príliš dlho a na konci som si už nebol istý, čo presne chcem.”

Doktor zaváhal.

“Ale stále ho nosíte so sebou.”

“Znamená pre mňa niečo iné než vtedy. Sú pocity, ktoré prežijú lásku, a nostalgia je jeden z nich. Vezmite si ho. Vo vrchnej obálke je ešte jedna, s adresou. Otvorte ju, až keď si budete istý, že ju naozaj chcete použiť a nezabudnite, na čom sme sa dohodli.”

Doktor vzal obálku a schoval ju do vrecka vesty.

Werner vyfúkol oblak dymu.

“Teraz vám už len zostáva dúfať, že sa medzičasom nepresťahoval alebo mu nepremenovali ulicu.”

***

Doktor odložil britvu a utrel si tvár do naškrobeného uteráka.

Cez otvorené okno do izby svietilo slnko. Na stole stál plechový hrnček s mliekom. Vedľa hrnčeka ležal na stole ošúchaný zápisník a zažltnutá obálka.

Doktor si sadol za stôl, odpil zo šálky a otvoril zápisník. Chvíľu ním listoval a čítal z rôznych zdrojov odpísané formulky a verše, ktoré mu za denného svetla pripadali viac hlúpe ako strašidelné. Vstal, obliekol si košeľu, uviazal motýlik a prečesal vlasy pred zrkadlom, cez stred ktorého prechádzala dlhá prasklina. Nakoniec ho zvesil zo steny a schoval za skriňu.

Chvíľu sa hrabal v zásuvkách sekretára, kým na dne jednej z nich nenašiel hromničnú sviečku, ktorú tam nechal ešte predchádzajúci nájomník. Postavil ju na stôl a dopil mlieko. Pozrel z okna. V neudržiavanej záhrade za domom kvitli modré kvety.

Znova prebehol očami zápisník a usúdil, že rôznorodosť vyvolávacích rituálov pravdepodobne znamená iba to, že na ich presnom znení vôbec nezáleží. Zapálil sviečku, roztrhol vrchnú obálku a vnútornú bez pohľadu na adresu zapálil.

Zatiaľ čo si prekladal horiaci papier z ruky do ruky, odšomral vlastnú verziu pozývacieho rituálu.

“Vážený... poštár z Mittwaldenu, rád by som vás požiadal vo svojom mene a mene vernosti Korune svätého Štefana o návštevu. V neodkladnej a súrnej záležitosti. Ďakujem-”

Modré kvety za oknom sa hojdali vo vetre. Popol zo zhorenej obálky urobil šmuhu na bielom obruse a rozletel sa po izbe.

Niekto zabúchal na bránu.

Doktor schmatol z vešiaka klobúk a zbehol po schodoch.

Na prahu stálo malé dievča.

“Jó reggelt,” povedalo. “Doktor úr-”

Doktor sa ponad jeho hlavu pozrel na obe strany prázdnej ulice.

“Prepáč, teraz nemôžem. Príď zajtra,” povedal a zabuchol dvere.

Vyšplhal sa po schodoch zasa hore a pri vstupe do izby vystrel ruku s klobúkom k vešiaku. Vzápätí ju stiahol späť.

Na vešiaku už jeden klobúk visel. Za stolom na doktorovom pôvodnom mieste sedel starší muž so zvyškami vlasov a pozeral na neho cez sklá okuliarov.

“Dobré ráno,” povedal doktor.

“Dobré,” povedal muž a ukázal na stoličku oproti. “Čomu môžem vďačiť za vaše pozvanie?”

Doktor si nasadil klobúk späť na hlavu, vzápätí ho zasa zložil, sadol si a už na stoličke sa ešte dodatočne uklonil.

“Mám k vám žiadosť, vlastne prosbu.”

“Ako inak,” povedal poštár. “Skôr, než sa k nej dostaneme, môžeme vybaviť formality?”

“Samozrejme,” povedal doktor.

Z náprsného vrecka vybral striebornú mincu a položil ju na obrus vedľa sviečky.

Muž ju vzal do dvoch prstov a preskúmal proti svetlu.

“Reichsthaler,” povedal. “Už dávno som žiadny nevidel. Potešili ste ma. Takže, k veci.”

“Rád by som vás požiadal o ruku vašej dcéry.”

Poštár sa usmial a otočil mincu medzi prstami.

“Ktorej, ak sa môžem spýtať?”

Doktor prehltol.

“Žartujem, ale len napoly,” povedal muž a žmurkol. “Iba moja najmladšia dcéra je slobodná. Okrem toho, zhodou okolností viem, že hovoríte o nej. Napriek tomu moja otázka nebola celkom bez zmyslu. Skúsite ho vydedukovať?”

“Chcete povedať, že o nej nič neviem,” povedal doktor.

“Výborne. Možno nakoniec nie ste úplný blázon.”

“Chápem, že to nie je úplne bežná situácia. Napriek tomu-”

“Mám dojem, že nechápete nič, ale rovnako aj, že vám to len veľmi ťažko vyhovorím.”

Doktor uprel pohľad na obrus pred sebou.

“Neviem, nakoľko si to uvedomujete,” povedal poštár, “ale moja najmladšia dcéra, ktorá je mimochodom dosť svojrázna povaha aj na pomery našej rodiny, má zväčša celkom presnú predstavu o tom, čo chce a čo nie. Ak sa s vami rozprávala a vy ma teraz žiadate o jej ruku, som si istý, že je to viac jej než vaše rozhodnutie, akokoľvek môžete byť presvedčený o opaku.”

Muž sa na stoličke naklonil dozadu a rozhliadol po izbe.

“Toto je váš dom?”

“Nie celkom,” povedal doktor a otočil klobúk na kolenách. “Som lekár, len pred dvoma rokmi som sa vrátil zo štúdií vo Viedni. Zatiaľ využívam aspoň sčasti veľkodušnosť známych, ktorí-”

“Dobre, dobre, dobre. Rozumiem,” povedal poštár. “Ste sympatický človek, pravdepodobne dokonca rozumný, ak si odmyslím, prečo ste ma sem zavolali. Lekár. Dom je pekný, hoci možno trochu stroho zariadený.”

Vstal a pozrel z okna do záhrady.

“Povedzme, že sa vám váš zámer podarí. Ako dlho myslíte, že ju to bude celé zaujímať? Rok? Dva? Mesiac?”

Doktor mlčal.

“Nechápte ma zle. Moja dcéra nie je v jadre zlé dievča a som si istý, že život na poludňajšej strane by ju fascinoval. Istý čas.”

Poštár sa vyklonil z okna a vtiahol do nosa vôňu jarného rána. Obzrel sa späť a mávol rukou.

“Nechápem, prečo sa vám vôbec snažím rozsvietiť v hlave. Asi kvôli tomu ríšskemu toliaru. Ste rozhodnutý, počítam?”

“Som,” odpovedal doktor.

“Dobre. Sympatie bokom. Je to moja posledná dcéra, takže vám to neuľahčím.”

Poštár zabuchol obločnice.

“Je niekde tu vo vašom dome. Ak ju nájdete do troch dní, môžete ju o ruku požiadať osobne a ona vás neodmietne. Ak ju nenájdete,” pozrel na doktora a pretrel si oči za okuliarmi. “Ak ju nenájdete, budete pracovať pre mňa. V Mittwaldene.”

“Ako dlho?” spýtal sa doktor.

“Dvanásť rokov.”

Doktor otočil klobúk na kolenách.

“Môže byť kdekoľvek a čokoľvek. Kniha, list, plechová šálka,” povedal poštár a nadvihol pritom prázdny hrnček. “Platí iba, že to bude niečo, čo v dome nebolo už predtým.”

“Akú presne môže mať to niečo veľkosť?” spýtal sa doktor trochu priškrteným hlasom.

Poštár sa usmial.

“Nie menšiu než váš Reichsthaler. Ak ju nájdete a budete si istý, že je to ona, zopakujte jej svoju ponuku. Sme dohodnutí?”

Doktor prikývol.

“Musíte nahlas.”

“Súhlasím.”

“Podajte mi vaše hodinky.”

Poštár ich vzal do ruky, zavrel oči a pridržal ukazovák na sekundovej ručičke.

“Je presne deväť hodín,” povedal. “Ak sa vám to nepodarí, uvidíme sa o tri dni.”

Vrátil hodinky a potriasol doktorovi rukou.

“Veľa šťastia. Nemusíte ma vyprevádzať.”

Vzal si z vešiaka klobúk, uklonil sa a vyšiel na chodbu. Doktor počul jeho kroky na schodoch a vrznutie brány. Chvíľu pozeral do záhrady, potom si rozopol golier na košeli, vybral zrkadlo spoza skrine a zavesil ho späť na stenu.

Zišiel po schodoch a chodbou popri kuchyni prešiel do knižnice. Na diváne pri stene sedel mladý muž s rozviazaným motýlikom okolo krku. Nohy mal vyložené na operadle a čítal.

Doktor pozrel na police plné kníh a vzdychol.

“Oliver?”

Mladík zdvihol oči od knihy.

“Akú dobrú máš pamäť?”

***

Franz prešiel okolo pekárstva a pozdravil jeho majiteľa, Viktora Somogyiho, ktorý práve zamykal dvere. Nedávny dážď a svetlo zapadajúceho slnka vytiahli z dlaždíc, striech a stromov okolo cesty hlboké odtiene farieb.

Chlapec so svojimi nakrátko ostrihanými vlasmi a dlhým čiernym kabátom pripomínal študenta teológie. V ľavej ruke držal dáždnik a pod pazuchou knihu.

Cestou hore ulicou minul staršiu dámu s dvoma dcérami, ktoré si pri pohľade naňho vymenili niekoľko polohlasných viet. Dážď stále visel niekde vo vzduchu a na okraji roztrhaných svetlomodrých oblakov na oblohe.

Franz vystúpal po krátkom schodisku a zabúchal na dvere. Silnejúci vietor privial z druhej strany ulice závan kvitnúceho orgovánu.

Doktor otvoril a posunkom pozval chlapca dnu. Vlasy mal rozstrapatené a rukávy košele vyhrnuté až k lakťom.

Chodbu lemovali knihy uložené v komínoch. Najväčšia kopa ležala v knižnici priamo na podlahe pod prázdnymi policami. Vedľa nej ležal horeznačky Oliver. Mal vyzuté topánky, ktoré teraz ležali pohodené v kúte miestnosti.

“Neprekvapuje ma, že mu tú jeho historku verím ja,” povedal, “ale ty?”

Franz nadvihol dáždnikom Oliverov pokrčený motýlik, na ktorý práve nechtiac stúpil.

“Jeho mánia má nespornú výhodu v tom, že si ju sám časovo ohraničil. Ak ho neprejde do troch dní, obrátime sa na odbornú pomoc. Ak ho to medzičasom donúti trochu si zorganizovať život, nemôže to nikomu uškodiť.”

“Nikomu? Výborne, zajtra s ním môžeš rozoberať zvyšok bytu sám.”

Doktor vzal Franzovi dáždnik a schoval motýlik do vrecka.

“Našiel si niečo?” spýtal sa.

“Kompletný katalóg. Druhá vec je, nakoľko je použiteľný. Spísali ho pred desiatimi rokmi, keď otec dom prenajal prvý raz. Pokiaľ viem, nikto odvtedy knižnicu nekontroloval. Ak ste aj s knihami nemanipulovali vy sami, čomu osobne príliš neverím,” pozrel Franz na Olivera, “mohol to pokojne urobiť Palkovič, a ten sa medzičasom odsťahoval do Budína.”

Doktor sa zamračil.

“Prinajmenšom môžeme zúžiť okruh možností.”

“Ak je ten hypotetický objekt vôbec kniha,” povedal Franz.

“Vyslovene spomenul knihu.”

“Ak nejaký poštár existuje, prečo by ti chcel pomáhať?”

Oliver sa uškrnul.

“Dobrá pripomienka. Stavím sa, že sa výborne zabával na predstave, ako obraciame celú knižnicu hore nohami.”

“Máš lepší návrh?” povedal doktor a obrátil sa na Franza. “Alebo ty?”

Chlapec pokrčil plecami a položil katalóg na písací stôl pod oknom.

“Ich glaube, daß du nicht mehr alle Tassen im Schrank hast.”

“V poriadku,” povedal doktor. “Franz, začni kontrolovať knihy podľa zoznamu, ja idem navštíviť Wernera.”

“Veľa šťastia,” povedal Oliver z podlahy.

Doktor si zhrnul rukávy a zapol manžetové gombíky.

“Oliver,” povedal, “vieš, čo ďalšie spomenul? Šálky. Ak ťa unavujú knihy, choď do kuchyne a začni spisovať zoznam kuchynských potrieb.”

***

Slnko zapadlo a v kríkoch pod balkónom škrípali cvrčky. Werner postavil na stolík podnos s nakrájanou štrúdľou a rozlial z kanvice kávu do dvoch šálok.

“Musíte mi odpustiť, Herr Doktor. Neočakával som návštevu a slúžka má večer voľno.”

Doktor privoňal k šálke a privrel oči.

“Nerád obťažujem, ale ako som povedal, potrebujem vašu radu.”

Werner prikývol.

“Pýtate sa, či som sa pri svojom pátraní stretol s podobným prípadom. Úprimne povedané, ľutujem, že som vás nevystríhal dôkladnejšie.”

Odmlčal sa a pozrel na obzor, kde čierne obrysy hôr vystupovali z tmavomodrej oblohy.

“Nepočul som o úplne identickom prípade vo všetkých detailoch, ale situácia sa v hrubom princípe vyskytla hneď viackrát. Hľadanie ukrytého predmetu alebo osoby, časová lehota. Predmet musí byť na mieste nový a teda odhaliteľný.”

Doktor si odhryzol z trochu oschnutej štrúdle.

Werner si pošúchal nos.

“Problém je v tom, že nehrajú čistú hru, ako ostatne nikdy.”

Doktor pozrel na starého muža.

“Predmet je síce pre vás naozaj nový, ale má zvláštnu schopnosť spôsobiť, že ho ako nový nevnímate. Pamätáte si ho, ako keby bol na mieste odjakživa.”

“Ako ho mám potom preboha nájsť?”

“Bez dodatočnej pomoci alebo prípravy len veľmi ťažko. Ak chápem princíp správne — a vopred vás varujem, že to tiež nemusí byť pravda — ovplyvňuje hľadaný predmet iba pamäť, nie presnosť písomných záznamov.”

“S tým určite počítal. Jediné, čo mám, je zastaralý katalóg kníh, na ktorý sa nemôžem spoľahnúť.”

“V tom prípade vám zostáva iba pomoc zvonku. Premýšľali ste nad tým, že by ste sa obrátili o pomoc na niekoho ďalšieho? Počuli ste o Literata Slavica societas?”

Doktor zdvihol šálku s kávou.

“Počul. Skôr než som sa dostal ku vám, narazil som na viacero zmienok o Slovenskom učenom tovaryšstve a jeho záujme o podobné otázky, ale vždy s rovnakým dodatkom.”

“Und zwar?”

“Že to už nie je Tovaryšstvo Fándlyho a Bernoláka. Podľa toho, čo som počul, je to dnes polotajný spolok s nejasnými cieľmi a praktikami, o ktorý sa zaujíma Bach rovnako ako Vatikán. Neviem, či s nimi chcem mať niečo do činenia.”

Werner si pohladil bradu.

“Chápem, ale aké máte možnosti? Čas uteká a na koho sa môžete obrátiť? Amatérských bádateľov ako ja nájdete len ťažko a pravdepodobne nebudú vedieť o nič viac. Sú tu rôzni dedinskí zariekavači, ale asi vám nemusím hovoriť, že ich vedomosti sú skreslené a extrémne nespoľahlivé. Janko Kráľ bol údajne na polnočnej strane hneď niekoľkokrát, ale je to známy čudák a navyše je prinajlepšom v Modrom Kameni a prinajhoršom nikto nevie kde.“

Doktor vzdychol a otočil šálku na podnose.

“To je bohužiaľ pravda,” povedal.

“Tovaryšstvo má oproti tomu najbližšiu pobočku vo Veľkej Bytči. Ak je pravda, čo som počul, majú k dispozícii nielen pôvodný Belov spis De perditis comitatibus Hungariae superiorum, ale aj Fándlyho preklad s opravami a viac ako dvesto stranami dodatočných poznámok. Ak vám nepomôžu oni, nepomôže vám nikto.”

“A ak je Tovaryšstvo také, aké sa zdá byť, sú to poslední ľudia, ktorí by mali vedieť o poštárovej dcére. Obávam sa, že by ich zaujímala úplne iným spôsobom než mňa.”

“Verflucht nochmal,” povedal Werner. “Máte pravdu.”

Cvrlikanie znelo čoraz prenikavejšie a nočné motýle, ktoré krúžili okolo zavesenej lampy, vrhali trhané tiene na stôl a mramorovú podlahu balkóna.

Werner vstal.

“Nechával som si to až ako posledné riešenie,” povedal, “ale vidím, že mi nič iné nezostáva. Počkajte ma tu, nebude to dlho trvať.”

Doktor dojedol zvyšok štrúdle a vystrel nohy pod stolom. Zvnútra sa ozývalo vŕzganie pántov a búchanie zásuviek. O chvíľu sa Werner vrátil na balkón a položil na stôl plátené vrecko.

“Používa sa to ako odvar, lúhovaný v horúcej vode s trochou octu. Medicínske riziko zhodnotíte najlepšie sám. Presné zloženie nepoznám, predpokladám, že základom je ópiový čaj. Sám som to nikdy neskúšal a o presnej dávke nemám poňatia.”

“Ako to funguje?”

“Do pol hodiny po požití upadnete do tranzu. Pohybujete sa potom v okolí rovnakého miesta, kde sa nachádza vaše telo, ale v napoly prízračnom svete. Čo je dôležité, mali by ste mať schopnosť jasne rozoznať predmety, ktoré do nášho sveta nepatria.”

Doktor sa usmial, vstal a zdvihol vrecko zo stola.

“Je to proti zásadám mojej profesie, ale zároveň najlepšia šanca, akú mám. Ďakujem vám, Herr Werner.”

“Buďte opatrný,” povedal Werner. “Ak mám byť úprimný, už teraz napoly ľutujem, že som si na ňu vôbec spomenul.”

***

Dievča stálo na schodoch pred bránou a počúvalo. Na stromoch v záhrade krížom cez cestu spievali vtáky a z kopcov na obzore nad mestom stúpala hmla. Dierou v plote sa pretiahla hrdzavá mačka a zažmurkala pri pohľade do vychádzajúceho slnka.

Dievča ešte raz zabúchalo, potom zdvihlo košík a obrátilo sa na odchod. Dvere za ňou zavŕzgali a objavil sa v nich strapatý mladík v župane.

“Prečo tak skoro?” spýtal sa.

“Elnézést,” povedalo dievča, “hoztam a doktor úrnak almát a Zoli bácsitól.”

“Ach tak,” povedal Oliver a vzal jej košík z rúk. “Pán doktor ďakuje.”

Dievča sa uklonilo, ale zostalo stáť na mieste.

“Hm. Aha.” Oliver zalovil najprv v jednom, potom druhom vrecku nohavíc, ale nenašiel nič. “Vydrž chvíľku.”

Na vešiaku za dverami visel doktorov kabát. Oliver v ňom našiel niekoľko mincí, vrátil sa von a strčil ich dievčaťu do dlane.

“Ez túl so-”

“To je v poriadku,” povedal Oliver, obrátil dievča tvárou ku schodom a postrčil ho dolu. “Pekný deň a srdečné pozdravy Zoli báčimu.”

Zaniesol košík do kuchyne a vrátil sa do knižnice. Doktor stál v strede miestnosti a pretieral si oči, Franz sa stále skláňal nad stolom a odškrtával položky v zozname.

“Jablká od Zoli báčiho,” povedal Oliver.

“Výborne,” povedal doktor a zvalil sa do kresla.

Franz odškrtol poslednú položku a zdvihol hlavu od papiera.

“Na to, že som tu zrejme jediný, kto neverí celej na hlavu postavenej historke, by som od vás očakával viac entuziazmu.”

Oliver zívol.

“Tvoje metódy sú strašne ubíjajúce. Beztak to nikam nevedie. Načo ti je zoznam, keď ho nemáš s čím porovnávať?”

Franz odložil pero do kalamára.

“Pripusťme, že tu nejaký podobný predmet naozaj je. Ak aj nebude výslovne cudzí, bude mať jeho prítomnosť logické medzery.”

“Aké medzery?”

“Žiadny predmet neexistuje sám osebe. Veci majú vzťah k iným veciam. Ak sa niekde z ničoho nič objaví nová, môže na ňu najlepšie ukázať to, že nezapadá k ostatným.”

“Ako dva výtlačky rovnakej knihy?” spýtal sa doktor.

“Napríklad.”

“Alebo piate koleso na voze?” spýtal sa Oliver.

Franz naňho zagánil.

“Skôr piata lyžica v súprave, ktorá obsahuje štyri vidličky a nože. Alebo niečo, čoho prítomnosť v dome nedáva význam v širšej súvislosti.”

“Dobre,” povedal Oliver, “ale ak sa ti aj podarí niečo podobné nájsť, nemusí to nič znamenať. Lyžica navyše bude len znak toho, že sme niekde stratili vidličku a nôž, čo by ma ani neprekvapilo, a tak ďalej.”

“Takých predmetov ale nebude veľa a okruh možností sa výrazne zúži. Z môjho pohľadu je to tak či tak teoretické cvičenie.”

“Vieš, čo je tvoj problém, Franz? Si nudný.”

“To stačí.”

Doktor si opláchol tvár v lavóre, ktorý stál na troch dieloch latinskej encyklopédie a vzal do ruky vrecko s čajom od Wernera.

“Obávam sa, že dnes zažijeme vzrušenia až priveľa.”

***

Franz si sadol do kresla oproti divánu.

“Stále nesúhlasím,” povedal. “Toto už nie je iba nezmyselné. Je to nebezpečné a navyše hlúpe.”

“Preto je to také zábavné,” povedal Oliver.

“Prestaňte,” povedal doktor. “Čaj by mal začať účinkovať o nie viac než desať minút. Franz.”

Chlapec naňho pozrel.

“Sledujem známky predávkovania ópiom. Spomalené a nepravidelné dýchanie, miznúci pulz.”

Doktor prikývol.

“Dávkovanie je pri takomto odvare lotéria. Oliver vypil menej než polovicu, ale je tiež podstatne ľahší.”

“Ak budem mať podozrenie, dám vám vypiť roztok modrého vitriolu.”

“Malé množstvo. Požitie modrého vitriolu nepatrí medzi najpríjemnejšie zážitky.”

“Budem sa snažiť. Nie som lekár.”

“Ja viem,” povedal doktor a položil Franzovi ruku na plece.

Oliver sa uvelebil na diváne a privrel oči.

Doktor odložil prázdnu šálku na kopu atlasov vedľa modrého roztoku v sklenej karafe.

“Neviem, ako dlho to bude trvať. Možno šesť hodín, možno viac. Pravdupovediac nemám predstavu, čo presne v tej zmesi je.”

“Čas nie je problém,” povedal Franz. “Mám nad čím premýšľať a ak tu niečo nechýba, sú to knihy na čítanie.”

Doktor sa usmial a oprel sa vo svojom rohu divánu.

“Päť minút.”

Franz si podoprel bradu a uprene ho pozoroval. Doktor chcel žmurknúť, ale viečka mu oťaželi a znova ich otvoril len pomaly a s najväčšou námahou.

Všade okolo neho bola tma.

***

Na čiernej oblohe svietili hviezdy.

Doktor našiel pohľadom Veľký voz.

Sedem známych bodov bolo na svojich miestach, okrem nich však na druhej strane voza blikali tri ďalšie, vďaka ktorým sa obrazec podobal skôr na netopiera. Doktora striasla zima.

Zapol si gombíky na košeli.

Keď si jeho oči zvykli na tmu, uvedomil si, že stojí na ulici pred vlastným domom. Nadýchol sa. Vo vzduchu sa vznášala zvláštna vôňa. Zafúkal vietor a doktorovi sa do vlasov zniesli biele lupene.

Kúsok od neho v drobnej predzáhrade, kde mala byť iba tráva, stál starý, ohnutý a zakvitnutý strom. Biele kvety sa chveli v nočnej tme a tichu.

“Oliver?” spýtal sa doktor polohlasom.

Ulica mlčala.

Doktor sa pozrel dolu cestou. Zdalo sa, že namiesto toho, aby sa po miernom zostupe napájala na hlavnú triedu, klesala niekam oveľa hlbšie do tmy. Obrysy domov vyzerali vyššie a dlhšie, v žiadnom okne nesvietilo svetlo.

Vystúpal po schodoch k bráne a skúsil ju otvoriť. Bola zamknutá.

Kľúč ležal vo vrecku jeho kabáta a kabát visel na vešiaku na druhej strane.

Doktor zbehol späť dolu, nadvihol voľnú dlaždicu pod schodiskom a vybral spod nej rezervný kľúč. Niekde za ním buchla na dome oproti okenica. Vošiel dnu a po chvíli premýšľania za sebou dvere znova zamkol.

Priestor sa až na tmu zdal byť rovnaký, ale do ťažko definovateľného pocitu domova sa votrelo niečo cudzie. Potme nahmatal jednu z kníh na chodbe, zalistoval v nej a položil ju späť.

Naslepo vošiel do kuchyne, našiel zápalky a rozsvietil lampu.

Dom bol tichý a pokojný.

Začal prehľadávať príborník. Otvoril všetky dvierka, vytiahol zásuvky, dvíhal taniere a prehŕňal sa v príboroch. Po chvíli zavadil lakťom o sklený pohár, ktorý spadol na zem a rozletel sa na kusy.

Doktor sa zohol, položil lampu na dlážku a snažil sa zhrnúť aspoň najväčšie črepy na hromadu, keď ho premkol pocit cudzej prítomnosti, skôr znepokojujúci než desivý.

Obrátil sa ku dverám a zdvihol svetlo vyššie.

Medzi zárubňami stála poštárova dcéra s hlavou naklonenou nabok a pobaveným výrazom na tvári. V ruke držala doktorov plechový hrnček.

“Ste strašne hlučný,” povedala. “Prebudili ste ma.”

Doktor si podvedome napravil golier na košeli.

“Odpusťte.”

“Vy ste tu doma,” povedalo dievča, napilo sa zo šálky a cez okraj pritom sledovalo doktora. “Hľadáte niečo konkrétne?”

“Viete dobre, čo hľadám. Priznávam, nečakal som, že to nájdem v tejto podobe.”

“Ste sklamaný?”

“To by nebolo zdvorilé.”

“Ale úprimné?”

“Nie,” povedal doktor po chvíli. “Ani úprimné.”

Dievča sa usmialo.

“Nepôjdeme radšej inam? Kuchyňa je trochu všedné prostredie na tajuplné rozhovory.”

Doktor sa pohol ku dverám.

“Lampu nechajte tu,” povedalo dievča. “Podajte mi jablko.”

Doktor položil lampu na policu, vzal z košíka jablko a oblúkom ho hodil ku dverám. Poštárova dcéra ho zachytila voľnou rukou a odhryzla z neho.

Jablko sa pomaly rozsvietilo jasným červeným svetlom.

“Poďte,” povedala a odložila hrnček na okno.

Prešli okolo komínov z kníh, metly a niekoľkých zmetákov, zoradených podľa veľkosti pri stene pod stojacimi hodinami. Vošli do knižnice. Vyzerala rovnako, ale po Franzovi a Oliverovi v nej nebolo ani stopy.

Dievča položilo jablko vedľa karafy s modrým roztokom, sadlo si na diván, predklonilo sa a podoprelo si bradu rukami, takže doktorovi pripomenulo mladého Franza. Na rozdiel od chlapca však na doktora nepozeralo s nesúhlasom, ale s veselým pobavením.

Doktor si sadol do kresla a poškrabal si strnisko na brade.

“Je mi ľúto, že som vás dostal do tejto situácie, ale netušil som, že váš otec-”

Dievča nadvihlo obočie.

“Áno? Môj otec?”

“Chápem, že mi to nechce uľahčiť, ale premieňať vás-”

“Prečo si myslíte, že to bol nápad môjho otca?”

Doktor si napravil nohavice.

“Takže váš otec-”

“Nie,” povedalo dievča.

“V tom prípade mi asi nebudete chcieť prezradiť, o aký predmet ide?”

Dievča dôrazne pokrútilo hlavou. Oči sa mu smiali.

“Zasa ste sklamaný.”

“Trochu. Na druhej strane si to môžem vysvetliť aj tak, že vám nie som úplne ľahostajný.”

“A bolo by necitlivé vám to vyvracať.”

Doktor sa naklonil dopredu.

“Stále nepoznám ani vaše meno.”

“A ja vaše áno?”

“Ak vám ho prezradím, dáte mi aspoň náznak? Nezostáva mi veľa času.”

“Možno viac, než si myslíte. A možno menej. Nezabúdajte, že v snoch plynie čas inak.”

“S vami vždy prirýchlo.”

Dievča sa prvý raz zasmialo nahlas. Doktorovi to znelo ako spev škovránka.

“Žiadny náznak, to je proti pravidlám. Ale ak zavriete oči, možno vám dám niečo iné.”

Doktor poslúchol.

Nadýchol sa. Znova zacítil vôňu kvitnúcej jablone.

“Stále ste mi nepovedali vaše meno,” povedala poštárova dcéra potichu niekde veľmi blízko.

Niekto trikrát po sebe silno zabúchal na vchodové dvere.

Doktor sa strhol a otvoril oči.

***

Franz sedel na rovnakom mieste, v rovnakej polohe, akurát tentoraz namiesto doktora pozeral na Olivera. Doktor si pretrel oči a obrátil hlavu. Oliver sa usmieval zo sna.

Búchanie na bránu sa zopakovalo.

“Franz,” povedal doktor, “choď, prosím, otvoriť. Mám nohy ako z olova.”

Chlapec prikývol, vstal a zmizol v chodbe.

Doktor sa s námahou vystrel a zdvihol hodinky, ktoré ležali na jednej z encyklopédií. Prešli viac ako štyri hodiny.

“Guten Abend,” povedal Werner od dverí. “Rád vidím, že ste v poriadku.”

“Dobrý,” povedal doktor a posunkom mu ponúkol kreslo.

“Máte dobré správy? Fungovalo to?”

Doktor si sadol späť na diván.

“Áno a nie,” povedal.

“Takže sa vám ju podarilo nájsť?”

“Podarilo. Pamätáte si, ako ste vraveli, že vo sne rozoznám všetky predmety, ktoré nepatria do tohto sveta?”

“Akoby nie.”

“Pri niektorých to zjavne funguje tak, že ich vidíte v ich skutočnej podobe.”

Werner buchol päsťou po operadle.

“Natürlich! V skutočnej podobe. Odpusťte, to mi vôbec nenapadlo.”

“Jednoducho sa mu o nej snívalo,” povedal Franz od dverí. “Neviem si predstaviť, o čom inom by sa mu v jeho súčasnom stave aj mohlo.”

“Netvrdím, že to bolo nepríjemné, ale stále neviem o nič viac a možností je čoraz menej.”

“Nehovoriac už o tom, že zajtra je Schönfeldova svadba.”

Doktor si pošúchal unavené oči.

“Pravda. Začínam mať pocit, že mi tečie do topánok, a to zo všetkých strán.”

“Zvážili ste môj posledný návrh?” spýtal sa Werner.

“Zvážil a odpoveď je stále rovnaká. Tovaryšstvo do toho zaťahovať nebudem.”

“Blázni majú iných bláznov za konkurenciu. Nebezpečných obzvlášť,” povedal Franz.

Werner sa obrátil k nemu.

“Zaujímalo by ma, čo vie starý gróf o vašej účasti na celej veci?”

“Nič, ale predpokladám, že by mu to bolo jedno. Má rád výstrednosti.”

“Das genügt, Franz,” povedal doktor. “Ďakujem vám za pomoc, Herr Werner. Viem, že ste to mysleli dobre, ale teraz si budem musieť nejako poradiť sám.”

“Ako myslíte.”

Werner znova vstal a uklonil sa.

“Ak by ste prišli na nejaký spôsob, ako by som vám predsa mohol pomôcť, neváhajte a obráťte sa na mňa.”

“S radosťou,” povedal doktor a vyprevadil ho von.

Keď sa vrátil, Franz prekladal popísané listy papiera na písacom stole. Oliver otvoril oči a zívol ako prebudená mačka.

Doktor si k nemu prisadol, obrátil mu tvár k oknu a pozrel do oka.

“Cítiš sa v poriadku?” spýtal sa. “Videl si niečo nezvyčajné?”

“Vôbec nič,” povedal Oliver. “Ty áno?”

“Franz tvrdí, že len to, čo som vidieť chcel.”

“Slečnu?”

Doktor nepovedal nič a skontroloval druhé oko.

“Aká bola?”

“Tajnostkárska.”

“Ale inak? Krásna?”

“To sa ťažko vysvetľuje. Voňala ako jabl-”

Doktor sa obrátil. Vedľa karafy s roztokom modrého vitriolu stálo nahryznuté jablko. Vzal ho do ruky.

“Kde sa tu vzalo?” spýtal sa.

“Priniesol som ho z kuchyne,” povedal Franz a prevrátil ďalší hárok.

Oliver vzal jablko doktorovi z ruky a zahryzol doň.

“Ako to súvisí?”

“To je teraz jedno. Každopádne nám nezostáva nič iné, len ďalej hľadať, alebo sa spoliehať, že na niečo príde Franz.”

“Oliver môže začať na poschodí, ty dokonči zoznam v kuchyni,” povedal chlapec spoza stola.

Stojace hodiny v chodbe začali odbíjať sedem.

Doktor vošiel do kuchyne a pozrel sa okolo seba. Všetko vyzeralo navlas ako vo sne. Na podlahe ležali črepy z rozbitého pohára. Siahol do vrecka nohavíc, nahmatal v ňom rezervný kľúč a usmial sa.

***

Slnko pálilo.

Doktor stál pred kostolom, kreslil vychádzkovou palicou obrazce do prachu a sledoval dvojice a skupiny, ktoré postupne vychádzali von, gratulovali novomanželom a mierili cestou pod stromami k neďalekej záhrade.

Z kostola vyšiel vysoký šedivý muž v čiernom kabáte na spôsob vojenskej uniformy a pristavil sa pri usmiatom advokátovi s manželkou. Za ním kráčal Franz. Podal ruku Schönfeldovi, uklonil sa neveste, ktorá od neho bola o dobrú hlavu vyššia, a zišiel dolu k doktorovi.

Starý muž na neho bokom pozrel a pokračoval v rozhovore s advokátom.

“Prišli ste na niečo?” spýtal sa Franz.

Doktor pokrútil hlavou.

“Vôbec nič. Oliver zostal doma, od rána ho obchádzajú mdloby, a to z nás spal najdlhšie.”

Franz sa zamračil.

“Vravel som vám, aby ste to nepreháňali.”

Po druhej strane cesty prešiel pán Werner a nadvihol klobúk. Obaja sa uklonili.

“Jednak,” povedal Franz, “vyspatému sa zväčša premýšľa lepšie. Okrem toho, mám vlastnú teóriu, ktorú mienim overiť, hneď ako sa nám podarí zmiznúť z otcovho dohľadu.”

Vysoký muž sa znova pozrel ich smerom.

“Takže mi veríš?”

“Možno,” povedal Franz, chytil doktora za rameno a viedol ho k záhrade. “Tak či tak musíme dnu.”

Prišli k bráne, kde livrejovaný zriadenec s majestátnymi fúzmi pomaly ako slimák vyhľadával a odškrtával položky na zozname hostí. Franz mu vzal hárok z rúk, našiel ich mená a strčil mu ich priamo pod nos.

“Niet sa kam ponáhľať, páni,” povedal fúzatý muž a posunul si okuliare na nose. “Niet sa kam ponáhľať. Času dosť.”

Uprostred záhrady stáli dlhé stoly s bielymi obrusmi a v altánku si pripravovali nástroje hudobníci. Dirigent práve niečo vysvetľoval bielovlasému huslistovi, ktorý k nemu nakláňal ucho.

“Kam ideme?” spýtal sa doktor, usmial sa na skupinku slečien so slnečníkmi pred altánkom a utrel si čelo vreckovkou.

“Dozadu, k živému plotu.”

Preplietli sa pomedzi ďalších ľudí a stoly, až kým nezastali na konci záhrady, v tieni susediacej budovy.

“A teraz?” Doktor ukázal paličkou hore. “Chceš ho preliezť? Má viac ako dva metre. Nechápem, načo sme vôbec šli dnu.”

Franz sa rozhliadol.

“Otec nás sleduje a myslím, že sa mu nebude páčiť, keď len tak zmizneme. Okrem toho, chcel som si potvrdiť jeden uzáver.”

Prešiel kus popri plote a uprene pritom pozeral do spleti vetiev.

“Čo sa týka tvojej druhej otázky,” povedal, “pred preliezaním uprednostním túto starú, ale dúfajme stále funkčnú bránku.”

Niekoľkokrát ňou trhol, kým sa zhrdzavené pánty nerozhýbali.

“Až po vás, Herr Doktor,” povedal a ukázal na otvor v zelenom plote.

***

Lúče svetla od okna rozžiarili prázdne police a prach vo vzduchu.

“Sadnite si,” povedal Franz. “Nie tak, oproti sebe. Chcem vám niečo demonštrovať.”

Doktor s Oliverom naňho mlčky pozerali.

Franz prešiel ku oknu, obrátil stoličku pri písacom stole smerom do miestnosti a sadol si na ňu.

“Aké predmety konkrétne menoval poštár?” obrátil sa na doktora.

“Knihu. Hrnček. List.”

“Správne. Všetko veci, ktoré sme skontrolovali hneď na začiatku. Listom sme venovali najmenšiu pozornosť, pretože ich je málo,” zdvihol zo stola za sebou kôpku popísaných hárkov, “a takmer všetky som ich písal ja sám, keď si študoval vo Viedni. Navyše podľa toho, čo vieme, nemôže ilúzia zmeniť písomný záznam.”

Z chodby sa ozvalo buchnutie dverí.

Oliver obrátil hlavu za zvukom.

“Zdalo sa mi, že vás svadba omrzela nejako priskoro.”

Do izby vošiel Werner.

V ruke držal zbraň.

“Vy,” ukázal na Franza. “Sadnite si k nim.”

Chlapec zovrel pery, ale vstal a presadol si na diván vedľa Olivera.

Werner prešiel na jeho pôvodné miesto pod okno.

“Chcete vrátiť čas?” spýtal sa doktor. “Toto je iná situácia, iná žena, iná-”

“Herr Doktor, moje pohnútky sú čisto profesionálne. Jeden z predpokladov prijatia do Societas.”

Doktor zavrel ústa.

“Ach tak,” povedal Franz. “Učené tovaryšstvo. Eine Krähe hackt der anderen kein Auge aus.”

Werner zamával zbraňou.

“Páni, rád by som vám vysvetlil prednosti revolveru Deane Adams & Deane. Môžem vystreliť päťkrát. Nemusím naťahovať kohútik. Nejaké ďalšie vtipné postrehy?”

Ostatní mlčali.

“Ausgezeichnet. Pokračujte, zaujíma ma len zvyšok teórie s listom.”

Franz si vymenil pohľady s doktorom.

“Listy sú lákavá a v istom zmysle logická možnosť. Poštár ich výslovne spomenul a navyše sa priamo vzťahujú k jeho profesii. Včera som ich všetky znova prečítal. Nepripadalo mi na nich nič zvláštne, pamätal som si ich presne také, aké sú.”

“Ale?”

“Ale, ak aj ilúzia nemôže písomný záznam zmeniť, neznamená to, že nemôže vytvoriť nový. Úplne nový list, o ktorom som sám presvedčený, že som ho naozaj písal, je takmer neodhaliteľný.”

Werner sa usmial.

“Ďalej.”

“Predpokladal som, že pri pozornom skúmaní by som v takom liste mohol nájsť medzery. Nekonkrétnosti alebo údaje, ktoré protirečia skutočnosti.”

“A? Našiel si niečo?”

Franz pozrel na doktora.

“Našiel.”

“Čo?”

“Jeden z listov, z leta pred dvoma rokmi. Vyzerá rovnako ako ostatné, trochu nekonkrétny, ale presný. Spomínam v ňom, že som spadol z koňa.”

“K veci.”

“Ak som skutočne spadol a zlomil si pritom zápästie, písal by som ľavou rukou. To síce dokážem, ale rozhodne nie rovnako dobre ako pravou. Rukopis je ale na všetkých listoch rovnaký.”

“Nicht schlecht. Predpokladám, že mi môžete dotyčný list ukázať.” Werner prišiel až k chlapcovi. “Ja si ich ale pre istotu vezmem všetky. Nie, že by som vám nedôveroval, ale mám vlastné metódy, ako to určiť s istotou.”

Franz zbledol.

Werner mu vytrhol zväzok listov z ruky, vybral z kabáta čierny zápisník, vložil listy dnu a cúvol do chodby.

“Dovidenia, páni. Dovolil som si v kostole požičať doktorov kľúč, snáď vám nebude prekážať, ak budete nútení stráviť ešte nejaký čas spolu.”

***

Vchodové dvere znova buchli a kľúč zahrkotal v zámku.

Doktor vyskočil z kresla.

“Seď,” povedal Franz.

Oliver pozrel z jedného na druhého.

Doktor siahol do vrecka nohavíc.

“Mám rezervný-”

“Hádam si nemyslíš, že som mu povedal pravdu?”

Franz vstal, prešiel k písaciemu stolu a pozrel do záhrady.

“Kde presne som skončil?” spýtal sa.

“Pri listoch,” povedal Oliver.

“Správne.” Franz si sadol na stoličku. “Až do určitého bodu som uvažoval spôsobom, ktorý som opísal Wernerovi. Čítal som listy a hľadal v nich nejakú nezrovnalosť, niečo, čo by naznačilo, že niektorý z nich nie je celkom v poriadku.”

“A nebolo?”

“Nie. Aspoň nič také, čo by sa jasne odhalilo ako podvrh. Žiadna nehoda s koňom, žiadne dátumy a miesta, ktoré nesedia.”

“Čo teda?” spýtal sa doktor.

“Keď som ich čítal, zaujalo ma niečo iné. Ak sú listy pravé, a to v každom prípade väčšina z nich je, niečo v nich chýba.”

Franz pozrel na Olivera.

“Pamätáš si, ako sme boli na trhoch v Trnave?”

“Samozrejme.”

“Ja tiež,” povedal Franz. “Zvláštne je, že v liste, ktorý som o nich napísal, ťa vôbec nespomínam. Ešte zvláštnejšie je, že to isté platí o všetkých ostatných. Pamätám si tvoju prítomnosť, ale v listoch o tebe nehovorím ani jediný raz, priamo ani nepriamo.”

Doktor sa zhlboka nadýchol.

“To nemôžeš myslieť vážne.”

Franz sa usmial.

“Kto z nás bol pozvaný na Schönfeldovu svadbu?” spýtal sa.

“Všetci traja,” povedal doktor.

“Ale Oliver zostal doma. Prečo? Lebo ilúzia nemôže zmeniť písomný záznam. Skontroloval som to, na zozname hostí jeho meno nie je. Kde býva?”

“V meste,” povedal doktor.

“Kde presne?”

Doktor otvoril ústa a znova ich zavrel.

“Máš pocit, že vieš, kde to miesto je, ale nevieš ho presne určiť? Akoby si si ho mal už-už vybaviť?” spýtal sa Franz. “Teraz sa naňho pozorne pozri a povedz mi, čo vidíš.”

Doktor sa predklonil.

“Vlasy kratšie, svetlohnedé. Pastelové pery, modrošedé oči. To je tvoj opis, mimochodom dosť nekonkrétny. Predovšetkým je to ale jednoznačne mladá žena, a nie muž,” povedal Franz.

“To nie je možné.”

“Presne o tom sa ma z nejakého dôvodu úporne snaží presvedčiť vlastný mozog, ale som si čím ďalej istejší tým, čo vidím naozaj.”

Doktor si uvedomil, že mu rozumie. Oliverova tvár ani postava sa nijako nezmenili, zmenil sa iba spôsob, ako a kam si ich v hlave zaradil medzi ostatné pocity a vnemy. Zavrel oči a skúsil si vybaviť niektorú zo spoločných spomienok, ale nech sa akokoľvek snažil, vždy v nich našiel iba neurčitú predstavu Oliverovej prítomnosti, ktorá sa nedala uchopiť a premeniť na konkrétny príbeh, obraz alebo rozhovor.

Zažmurkal.

Zrazu videl celkom jasne.

Poštárova dcéra naklonila hlavu a usmiala sa.

“Máte oblečené moje vlastné šaty, dočerta,” povedal doktor. “Dokonca sú vám veľké.”

“S úderom polnoci sa princezná zmenila na obyčajné dievča a krásne šaty na doktorove obnosené nohavice.”

Doktor vzdychol.

“Nie sú obnosené, v skutočnosti sú to moje najlepšie. Takže sa voláte-”

“Olivia.”

“Teší ma,” povedal Franz od svojho stola. “Dúfam, že to neznamená, že som sa zbláznil aj ja.”

“Mali ste byť predmet,” povedal doktor.

“To nikto nepovedal. Vy by ste chceli byť tri dni neživou vecou?”

Doktor mlčal.

“Takže?” povedala Olivia. “Nechceli ste sa niečo spýtať?”

“To si ešte rozmyslím,” povedal doktor. “Práve teraz sa cítim nevyspatý, podvedený a nemám tušenie, čo z toho, čo si pamätám, je reálne a čo nie.”

Olivia pokrčila plecami.

“A ja si rozmyslím odpoveď.”

“Vaša odpoveď musí byť áno. Podľa dohody.”

“Myslíte?”

“Váš otec povedal-”

Doktor sa zarazil.

“Že vás neodmietnem. O tom, že vašu ponuku prijmem, nebola reč.”

“Prepáč,” povedal Franz, “ale si somár.”

Olivia vstala.

“Ak by ste ma ale nejako prepašovali na večernú časť tej svadobnej oslavy, určite by to zavážilo vo váš prospech. Mám veľmi rada hudbu a lampióny. A ohňostroj. Myslíte, že tam bude ohňostroj?”

Cena Fantázie 2011

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 26. septembra 2011 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 1. októbra 2011 a ukončené v nedeľu 16. októbra 2011. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2011.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  2. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  3. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  4. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Cambridge Business School, škola novej doby
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 10 446
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 126
  3. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 7 782
  4. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 7 618
  5. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 6 615
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 6 230
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 313
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 738
  9. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 762
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 2 570

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Minúta po minúte: Na koncerte v Manchestri došlo k výbuchu, hlásia 19 obetí

Po koncerte Ariany Grande počuli fanúšikovia výbuch, explózia nastala vo voľne prístupnej vstupnej hale.

DOMOV

Politický geograf: Veľa ľudí nevie, koho si proti Kotlebovi vybrať

Kotleba ťaží aj zo slabej informovanosti.

KOMENTÁRE

Voliť proti Kotlebovi nebude bolieť

Rodinkárstvo voličom ĽSNS neprekáža, Klus chce úrad čistiť.

Neprehliadnite tiež

Ceny Anděl mali tento rok problémy. Nakoniec ich však získala Lenny

Na ceremoniáli bodovala dcéra Lenky Filipovej. Pozrite si zoznam ocenených.

Keď sa Slovák vyberie do sveta. Film OUT má za sebou historickú premiéru v Cannes

Režisér György Kristóf priniesol šarmantného hrdinu z východu.

Na premiéru v Cannes chcel prísť s opicou. Švédsky režisér si uťahuje zo sveta umenia

Ruben Östlund má na festivale komédiu s riaditeľom múzea v hlavnej úlohe.

Náš večerníček bodoval v zahraničí, no televízia ho odkladala. Teraz sa obáva volieb

Animovaný seriál Ivana Popoviča vznikal trinásť rokov. Konečne ho odvysielajú celý.