CENA FANTÁZIE 2011

POVIEDKA: Martin Vlachynský - Cesta do Neba

Finálovú päticu poviedok v súťaži Cena Fantázie 2011 uzatvára Cesta do Neba od Martina Vlachynského. Začítajte sa, od soboty 1. októbra spúšťame hlasovanie o víťaza.

Nebol pekný júnový deň. Júnové dni nebývali, a pekné už vôbec nie. Danielova krycia identita mala vygenerované nejake južanské pozadie a reklamné plochy naňho už od rána hučali ponuky na pekný júnový deň len za 100 jüanov alebo rozumnejší víkend v solárnom centre s pravou morskou vodou za 125. Pred bránou komplexu falošnú identitu vypol, aby nespôsobila zbytočné problémy.

Privítali ho vo veľkej zasadacej miestnosti, ktorá bola zariadená plne v duchu korporátnej filozofie Cirrusu, teda ako by sa na nej vybláznilo malé dieťa, ktorému je ukradnutá pravidelná geometria a súlad farieb. Jeho traja hostitelia sa do nej príliš nehodili.

„Daniel, radi vás tu vidíme. Rozhodoli ste sa správne." Najstarší z trojice mu podal ruku, ktorú Daniel pevne stisol.

Posadil sa na pastelovo žltú drevenú stoličku. Na nej návrhár ukojil viaceré túžby, našťastie jednou z nich bolo pohodlne podoprieť užívateľov zadok. Šestica očí ho pri tom skúmavo pozorovala, hoci Daniel nepochyboval, že si o ňom už dávno všetko zistili, tak ako to spravil aj on.

Zakladateľka Cirrusu Anita Timoaro bola v miestnosti najmladšia, ale Danielovi bolo zrejmé, že zásadné otázky tu bude klásť aj zodpovedať ona. Muž, ktorý mu podal ruku, výkonný riaditeľ Thomas Bredding, toho v skutočnosti veľa neriadil, jeho hlavnou úlohou bolo ukazovať aristokratickú tvár a šíriť charizmu v armáde programátorov a technikov. Hlavný vývojár Adil Rajan bol z nich jediný, ktorého tvár a meno sa zatiaľ nestali súčasťou popkultúry. Nikto sa nepredstavil a Daniel to ani nečakal. Ísť k veci šetrí prekvapujúce množstvo peňazí.

„Daniel, veľmi zbežný popis objednávky sme vám už zaslali," začal Bredding.

„Veľmi zbežný..."

„Prirodzene, Daniel," pokračoval Bredding, „vy viete, prečo sme zavolali práve vás a nie našu zmluvnú agentúru. Pracujete kvalitne, diskrétne, rýchlo a máte globálnu licenciu. Nám sa páči hlavne to diskrétne."

Daniel spokojne prikývol.

„Zadanie je až nudne jednoduché," pokračoval Bredding. „Niekto zmizol. To by nebolo až také tragické. Ale on nám predtým niečo zobral."

„Keby to bolo také nudné a jednoduché, nezavoláte mňa," zasmial sa Daniel a pozrel na Anitu, ktorej osobná prítomnosť bola zárukou, že Cirrus má obrovský problém.

„Daniel," oslovila ho konečne zakladateľka. „Predpokladám, že ste už počuli o projekte Nebo."

„Niečo počuť je moja práca."

„Samozrejme," zasmiala sa aj ona, „každý niečo počul o Nebi. Zahlcovanie spoločnosti dezinformáciami tu niektorým ľuďom zarobilo veľmi slušné peniaze."

Daniel v duchu uznal, že vybrať si z kolujúcich verzií o komunikácii s mimozemšťanmi, vyvolávaní zemetrasení či ovládaní mozgov ľavákov nie je ľahké a každá z verzií má na internete presvedčených zástancov, ktorí ju zúrivo šíria ďalej. Daniel však vedel triediť informácie a odkrývať blufy ako starý hráč. Vďaka tomu bol najlepší v odbore.

„Vývoj pokročilých neurónových sietí. Umelý mozog – plus-mínus," povedal akoby mimochodom.

Anita Timoaro sa usmiala. „Veľmi dobre. Iste chápete, že ďalej sa môžeme posunúť len za určitých podmienok. Toto je pre Cirrus veľká vec, je to naše srdce. Určite uznáte, že aj naša poistka musí byť veľká. Žiaľ, nemôžem vám dopredu dať viac informácii, okrem tej o odmene. Ak do tejto objednávky chcete ísť, musíte sa rozhodnúť teraz. Ak je vaša odpoveď áno, prejdite prosím s Thomasom do vedľajšej miestnosti."

Daniel zbytočne nehral divadlo. Rozhodol sa už dávno.

***

Vedia všetko.

Nebol naivný, svoju sociálnu stopu nikdy nemohol zmazať. Ale bol si istý, že jeho dymová clona desiatok alternatívnych identít ho vyzdvihuje vysoko nad bežný dav spotrebiteľov a používateľov. Nechával lokalizovať svoju polohu na viacerých miestach naraz, nikdy nie cez prevarené anonymizačné agentúry, ale cez vlastnú sieť. Všetka jeho elektronika bola preverená do posledného zrnka kremíka a pre svoje kontakty nebol Danielom, ale tuctom rôznych ľudí, každý z nich s vlastnou históriou, priateľmi, a biometrickými údajmi. Teraz tu sedel a sledoval, ako mu Bredding v skratke odprezentoval všetky jeho tajomstvá na infantilne ladených animáciách, ktoré mu vmietli do očí, kto je tu ten, čo skutočne niečo vie.

Videl svoj hlavný kontakt v každej časti mesta, posledných päť šifrovacích kľúčov z anonymizéra a ako čerešničku stručné zhrnutie nešťastného prípadu z Berlína, za ktorý by dostal okolo desať rokov, ak by niekto niečo vedel. Cirrus vedel všetko.

***

„Daniel, viem že je to pre vás asi tvrdé, ale zahoďte to za hlavu. Taký je už život. Keď si myslíte, že máte opraty pevne v rukách, zhodí vás do prachu." Anita sa tvárila ako starostlivá matka, utešujúca dieťa, ktoré ticho posmrkáva po prežitom šoku.

„Nemusíte mať zbytočné obavy. S podobne citlivými informáciami pracujeme denne a tie vaše pre nás nemajú inú hodnotu, len ako zábezpeka, že nezneužijete na oplátku informácie o nás. Medzi vami a Cirrusom sa vytvorí veľmi dôverný vzťah, to vám garantujem."

„To si nemyslím," odsekol Daniel.

Anita vstala a s ňou aj jej dvaja spoločníci. Daniel nadurdene ostal sedieť v kresle.

„Daniel, táto zákazka vám zmení život. Videli ste, že vieme o vás všetko, my to vieme o všetkých," Anita pokývla hlavou na riaditeľa.

„Vedieť všetko nie je až taká výhra, ako by sa zdalo, ale pomohlo nám to rozhodnúť sa pre vaše služby. Prejdeme k veci."

„Bolo by na čase," mrzuto zavrčal Daniel na Breddinga. Začal však Rajan. Mal tridsaťtri rokov, ale pôsobil o dvadsať rokov staršie. Univerzity smutne vzdychli, keď si miesto katedry vybral prácu pre Cirrus, ale on vedel, prečo to robí. Jeho sny mu mohol splniť len ten najbohatší.

„Daniel, koľkých rokov sa plánujete dožiť?" spýtal sa s prízvukom, ktorý si hrdo pestoval.

Daniel sa už dnes nechcel nechať zaskočiť, tak bez premýšľania odvetil: „Sedemdesiattri!"

„Veľmi si neveríte. Viete, že priemerná doba dožitia bieleho Európana je dnes osemdesiatsedem rokov?"

„Nie."

„Veríte v Boha?"

„Len keď treba."

„Viete, čo sa stane v momente smrti? Z biologického hľadiska."

„Začínate ma nudiť," pozrel sa Daniel demonštratívne na stenu, na ktorej sa v trojrozmernej animácii hebko šúchali vlny príboja o pláž.

„Prosím, viete, že ja tu nie som na vtipkovanie," vážne povedal Rajan.

Daniel mu veril. „Zastaví sa krvný obeh, bunky sa prestanú okysličovať a začnú odumierať. Najskôr mozgové, potom ostatné. Stačí?"

„A ak by sme dokázali udržať mozog funkčný naveky?"

„Tak to by ste prekabátili smrť. Ale nepovažujem to za možné," odvetil Daniel.

„Máte pravdu. Bunky starnú a hynú, hoci im dodávate čokoľvek. Prach si a na prach... poznáte to. A čo ak by sme dokázali mozog nahradiť?"

„Nahradiť?" Daniel si to začal dávať dokopy a na chvíľu ostal zarazený. „To by bolo určite... zaujímavé"

„Len zaujímavé? Vás len tak niečo neprekvapí!" usmial sa Rajan. „Zabudnite na genetický výskum, tam sú možnosti obmedzené. Môžete manipulovať kukuricu alebo si dopriať kura s vrodenou príchuťou karí, ale vaša vlastná genetická informácia je len statickým obrazom, nudným kalendárom ukazujúcim, že o desať rokov začnete strácať vlasy a v šesťdesiatke vám s veľkou pravdepodobnosťou zlyhá pečeň. To, čo je skutočne zaujímavé, je tu!" poklepal si prstom po spánku.

„Vaše spomienky, vedomosti, vaša sformovaná osobnosť, to všetko je uložené tu. Srdce, pľúca, ruky nohy, to sú len pomocné periférie, ktoré držia váš mozog v chode."

Naklonil sa dopredu. „Daniel, ak by sme dokázali skopírovať kompletnú informáciu z vášho mozgu, ak by sme dokázali utvoriť počítač dosť výkonný na to, aby s tou informáciou dokázal pracovať, ak by sme zostrojili sieť, ktorá by poskytla tej informácii domov, viete, čo by to znamenalo pre človeka?!"

Daniel sa v sedadle zaklonil a striedavo pozeral na Rajana, Anitu a Breddinga.

„Prečo mi, kurva, niečo hovorí, že ste to dokázali?" Takmer zabudol, kde je.

Rajan si jeho slová nevšímal. „Projekt Nebo mení pohľad na človeka ako bytosť. Tisíce rokov filozofie, náboženstva, kolobeh života, to všetko sa mení na prach a ľudská bytosť ostáva! Už tomu rozumiete, rozumiete na čo sa tu dnes pozeráme?"

„Dobre, dobre, v poriadku, nech je to ako chce," rozhodil Daniel rukami, „čo mám spraviť ja? Mal som niekoho nájsť, čo mi tu rozprávate o mozgu?"

„Na tom sa nič nemení," prevzal slovo Bredding a položil pred seba počítač. Nad stolom sa zjavil hologram v podobe ľudskej postavy.

Daniel konečne zacítil pevnejšiu pôdu pod nohami a automaticky si obraz zanalyzoval. Muž, okolo štyridsiatky, beloch, románsky typ, inteligentný, ale unavený výraz.

„Profesor Etienne Colbert. Kompletné informácie mám pre vás samozrejme pripravené," predstavil ho Bredding. „Bol to Rajanov podriadený. Mal na starosti integritu mozgových záznamov, pekne dôležitá funkcia."

Daniel sa dovtípil. Nikto nechce prísť o svoje spomienky. Väčšinou.

Bredding pokračoval: „Pred dvoma dňami zmizol z komplexu. Bolo hneď jasné, že je zle. U nás sa osoby nestrácajú."

„Únos?"

„Mysleli sme si. Ale nie je to tak. Nezmizol sám. Odniesol so sebou aj zákazníka."

„Odniesol zákazníka?" Daniela začínal prípad zaujímať, dokonca zabudol aj na svoje rozhorčenie z toho, že Cirrus o ňom vie, ktorý večer mal problémy s erekciou.

„Obávam sa, že vám musím najskôr načrtnúť náš biznis model, aby ste pochopili situáciu. Základ ste sa určite dovtípili. Áno, dokážeme skopírovať informáciu z ľudského mozgu a v nezmenenom stave ju umiestniť na neurónovú sieť. Faktom však je," Bredding po očku pozrel na Rajana, ako by sa chcel uistiť, že nepovie žiadnu hlúposť, „že ľudský mozog je úžasne komplikovaný a všetky technické riešenia sú veľmi čerstvé. Povieme si to rečou biznismenov – je to neuveriteľne drahé."

Od človeka z Cirrusu to znelo obzvlášť presvedčivo. „Nemôžeme tu robiť žiadne kompromisy, žiadne zjednodušené verzie. Nikto nechce byť zachovaný na úrovni imbecila. Ale keď hovoríme o večnom živote, ľudia sú ochotní buchnúť sa po vrecku. Perspektívnych klientov veľmi opatrne oboznamujeme s našou ponukou a zopár sa už nechalo presvedčiť. Myslím, že boli z ponuky dokonca nadšení."

„To verím," prerušil ho Daniel, „len nechápem, ako a na čo vám ho Colbert odniesol. Predpokladám, že konkurenciu nemáte."

„To skutočne nemáme, a pochybujem, že niekedy budeme," ozval sa opäť Rajan. „Myseľ neskopírujete vyplnením formulára. Klient podstúpi zložitý sken mozgu a získané informácie sa dočasne uložia mimo Nebo. Prázdny slot tam držíme len výnimočne, je to drahé. Problém je, že často nie je čas čakať na vytvorenie nového slotu. Zákazníci náš produkt väčšinou potrebujú urgentne."

„Pretože sú pred smrťou..." dovtípil sa Daniel.

„Z hľadiska marketingu je to veľmi výhodné," zapojil sa Bredding, „kedysi sa tomu vravelo zavolaj ihneď. Ale má to aj nevýhody, hlavne ak zákazníkov záznam stratíte."

„Takže váš posledný klient skončil po svojej smrti v rukách Colberta. Zaujímavá situácia. Nevolajú to kresťania očistec?"

„Bez žartov, Daniel," zvážnel Bredding, „náš klient, nazvime ho napríklad pán Otto, bol veľmi významný a teda aj veľmi bohatý muž."

„Alebo vice versa," podpichol Daniel.

„Berte to ako otázku života a smrti. Pre neho, ale aj pre nás. Tento projekt si nemôže dovoliť výpadky príjmov. Každý jeden slot stojí obrovské úsilie, nemôžeme ho len tak držať prázdny. Nájdite Colberta, ale hlavne nájdite čo najskôr pána Otta."

„Daniel, je tu ešte jedna veľmi dôležitá vec," nečakane vstúpil do rozhovoru Rajan. „Etienne sa skopíroval do Ottovho slotu v Nebi."

Vyšetrujúci agent prekvapene pískol. „Prečo ho nezmažete?"

Odpovedala mu Anita, ktorej prítomnosť takmer prestal vnímať. „Nemôžeme si to dovoliť, pokiaľ nemáme späť nášho klienta. Skopíroval sa tam chvíľu pred zmiznutím a možno má cenné informácie. Nevieme, o čo mu išlo." Všetci traja zástupcovia Cirrusu upreli pohľad na Daniela.

„Neviem, či si plne dokážete predstaviť Nebo. Nemá zmysel len tak skopírovať niekoho myseľ. To by bolo rovnako užitočné ako fotka mŕtveho. Nebo nie je pamäťou, Nebo je svet, kde je čas aj priestor. K tomu nášmu reálnemu má stále ďaleko, ale postupne sa k nemu približujeme. Najpodstatnejšie je, že si v Nebi uvedomujete seba a aj iné entity."

„Prečo ma to má zaujímať?" spýtal sa Daniel, aj keď dobre poznal odpoveď.

„Daniel, nezmierime sa s ničím, len s úspechom," pozrela mu do očí Anita, „nemôžeme nechať dôležité informácie, ktoré Colbertova entita má, len tak bez povšimnutia. Vy musíte isť dnu. Už sme pre vás začali pripravovať slot."

Nedovolila mu zaprotestovať. „Berte to ako fantastickú príležitosť! Koľko ľudí na svete má možnosť dostať sa tam? Len niekoľko našich vývojárov malo možnosť vstúpiť na chvíľu do Neba. Nikto z nás nemá trvalý slot, na to nie sú finančné a ani technické prostriedky. Je to jedinečný zážitok. Nemusíte sa ničoho obávať, nahratie vašej osoby je absolútne bezbolestné a nijakým spôsobom nezasiahne do vašej fyzickej prítomnosti."

„Tak to sa v tom tralalande nebudem teda prechádzať ja, ale moje druhé ja. Ja žiaden zážitok mať nebudem. A rozhodne po ňom netúžim, a moje druhé ja tiež nie!" konečne dostal Daniel šancu oponovať.

„To je síce pravda, ale my môžeme od vašej entity v Nebi prijímať správy," odvetil mu Rajan.

„Na to kašlem, prečo tam teda nepošlete dákeho nadržaného vývojára?"

„Dúfal som, že ste už pochopili, aká je to je veľmi delikátna záležitosť. Je viac než pravdepodobné, že virtuálny Colbert vám neposkytne informácie len tak. Chceme tam odborníka."

Anita ukončila diskusiu slovami, ktorým Daniel veľmi dobre rozumel. „Zmluva vás zaväzuje podriadiť sa aj takýmto žiadostiam. Nahráme vás ešte dnes."

***

Myseľ, odbremenená od tela, sa presúvala v priestore bez akejkoľvek pomoci. Nohy a ruky sú len smiešne, ťarbavé paličky, neefektívne presúvajúce telo, akési klepetá, narábajúce s hmotou. Priestor okolo neho nebol prázdny, nebola to nekonečná ničota. Rozumel prekážkam aj vzdialenosti, vedel meniť rýchlosť, aj keď presne nechápal, ako to robí. Bol veľmi šťastný, že nepotrebuje ruky ani nohy.

Zdalo sa mu, že jeho osoba je kompletná. Uvedomoval si sám seba, rozumel, že práve premýšľa. Nebol si ale istý, či dokáže rozprávať. Koráliky myšlienok sa podobali skôr na pospájané obrázky, než na slová. Chvíľami sa mu zdalo, akoby sa do svojej mysle pozeral zvonka. Takto sa cíti človek, keď sa počas života znova narodí.

***

„Chvíľu len seďte a neotvárajte oči. O pár minút to prejde."

Danielovi pomohli do kresla dvaja asistenti. Cítil sa, akoby mu v hlave explodoval granát, a potom ešte jeden.

„Myslel som, že to bude bezbolestné. Dúfam, že mám v hlave všetko usporiadané tak, ako to aj bolo!"

Rajan ho rýchlo chlácholil.

„Ako sa tam teraz mám?" spýtal sa ho Daniel.

„Boli ste nahratý do slotu asi pred hodinou. Myslím, že v týchto chvíľach prežívate veľmi zaujímavé momenty. Trvá niekoľko hodín, kým si entita plne uvedomí svoju existenciu," vysvetľoval vedec, ale Daniel počúval len na štvrť ucha.

„Ako sa poznám, som asi momentálne pekne nasratý."

Rajan sa zasmial. „Je to vcelku možné. Dokážeme simulovať kompletnú škálu stavov, ktoré v nás vyvolávajú hormóny. Aj keď entita nemá periférie," zamával rukou, ktorej dal také odosobnené pomenovanie, „všetky zmyslové vstupy sú samozrejme zachované. Myslím, že do dvanástich hodín už bude plniť svoju úlohu."

„A vy by ste mali čo najskôr začať plniť tú svoju," ozval sa z rohu Bredding.

Daniel prehliadol jeho podráždený tón, pretože sám mal chuť z Cirrusu konečne vypadnúť. Hlava mu trešťala, ale pomaly sa dával dokopy. Počkal ešte pol hodinu, zobral svoje materiály a vyrazil k východu.

„Ešte sa uvidíme," povedal miesto pozdravu Bredding.

„Ako inak," odvetil Daniel. Vo dverách sa otočil.

„Ešte jednu otázku, Tom... Kedy vy plánujete vystúpiť na Nebesia?"

***

Čas mu robil problémy. Dokázal si uvedomiť, že všetky úkony na seba nadväzujú a sú nezvratné. Nevedel však nijakým spôsobom odhadovať veľkosť času. Premýšľanie nad sebou samým ho unavilo, tak sa zameral na okolie.

Priestor okolo mal rôznu kvalitu. Nemal žiadne zjavné receptory, pokožku a ani oči, a tak mal problém roztriediť ten zložitý prílev vnemov. Ako rodený slepec, ktorému operácia dala zrak, sa zoznamoval so svetlom. Od svetla oddelil zvuk, ako pomarančovú šupku odseparoval hmat a čuch a nakoniec doplnil chuť.

Začal okolie skúmať, zaujímalo ho, čo vydáva ten zvuk, ktorý počuje, a prečo cíti sladkú chuť. Okolie ho fascinovalo, bolo poddajné a dalo sa ním ľahko manipulovať. Menil ho svojou vôľou a ono za odmenu zásobovalo jeho zmysly novými farbami a zvukmi. Posúval prekážky, rozbíjal okolie na kúsky alebo ho skladal dokopy.

***

Nemať žiadnu stopu je zlé. Pozerať sa na celý vesmír stôp je oveľa horšie. Daniel dostal od Cirrusu kompletnú sociálnu stopu Etienna Colberta ťahajúcu sa desaťročie dozadu. Jeho profil bol na začiatku priezračný ako postava z červenej knižnice - výstrední priatelia z univerzity, záľuba v starých talianskych hororoch, plejáda virtuálnych postáv s vlastnou históriou, rodina, niekoľko priateliek, z toho jedna či dve vážnejšie, aj ony so sprístupnenými záznamami.

Bolo tam všetko, až na jedno - genetický obraz. Súkromné spoločnosti mali prísny zákaz prijímať, prechovávať či manipulovať s genetickými záznamami ľudí, ale od Cirrusu akosi očakával, že elegantne prepláva nad zákonom.

Colbert začal snovať svoj plán niekedy pred pol rokom. Náhle od seba odrezal väčšinu priateľov, nadviazal kontakty s novými osobami, aby ich vzápätí prerušil a nadviazal ďalšie. Obklopil sa desiatkami nových identít, ktoré sa preplietali internetom aj reálnym svetom.

Nech sa Daniel snažil akokoľvek, nevedel z toho poskladať žiadnu systematickú mozaiku. Etienne Colbert už viac ako šesť mesiacov kľučkoval. Databázy Cirrusu automaticky zachytili túto zmenu sociálnej stopy svojho zamestnanca, ale ďalej sa už nedostala. V záznamoch bola uvedená ako preverená – nepodstatná. Daniel si bol istý, že Colbert sa postaral aj o to.

Musel uznať, že kamufláž sa aspoň naoko podarila. Mal v rukách jeho známych, priateľov, adresy, ale pri žiadnom údaji Danielove inštinkty nezvonili na poplach. Nebol sklamaný, manuálnu prácu si užíval viac.

Kontakt od prevádzačov mu potvrdil, že nikto podobný Colbertovi neopustil mesto, ale to si už nepochybne zistili priamo ľudia z Cirrusu, inak by ho nevolali. Daniel poslal agentov z kancelárie preveriť niekoľko vytipovaných miest a sám zašiel do metropolitného centra, kde mu ako licencovanému vyšetrujúcemu agentovi dali prístup ku kamerovým záznamom za posledný mesiac.

Zbežne ich prezrel, ale Colbert nebol hlupák, auto si nezobral a po pár minútach sa zamaskoval a stratil v dave. Daniel dal celý záznam prehľadať – nečakal, že sa sám Colbert niekde zjaví, ale niekto z jeho okolia tú chybu mohol ľahko spraviť. Mal čas niekoľko hodín, kým vyhľadávanie skončí.

***

Esá to neboli, ale Daniel mal v rukáve dve kráľovné. Prvá bola Tina. Vydržala s ním len šesť týždňov, ale aj po rokoch k nemu chovala ťažko pochopiteľnú, ale pre neho veľmi užitočnú náklonnosť. Marketingové agentúry si záznamy z cielenej pouličnej reklamy zúrivo chránili pred konkurenciou, pred vládou a pred každým, kto na ne čo i len pomyslel. Možno preto, že Tinina agentúra s pár stovkami snímačov bola najmenšia v meste a Tina vždy žila mierne nad vecou, dala mu prístup k záznamom. Musel veľmi pekne poprosiť, čo mu trochu tlačilo na jeho márnomyseľnosť, ale reklamné snímače boli oveľa precíznejšie ako pouličné kamery a ich záznamy boli ďalším kúskom, ktorý potreboval.

Jeho druhá kráľovná sa volala Anna. Bola výsledkom Danielovho kréda brať každý malý životný krok ako možnú investíciu do budúcnosti. Hoci mu na začiatku jeho kariéry nemohla zaplatiť takmer nič za to, že zachránil jej syna pred doživotným väzením, odvtedy mu to stonásobne splatila. Anna mala pod palcom registračný systém turistických daní v meste. Ešte ste za sebou v hoteli nezabuchli dvere a už ste tu svietili ako štedrý daňovník. Daniel záznamy stiahol a nechal prehľadávať.

Informoval Breddinga o pokroku. Výkonný riaditeľ mal ďaleko od dobrej nálady a správy prijal chladne.

„Ešte jedna vec nám ušla," Bredding sucho oznámil, „môže vás to zaujímať. Za posledné mesiace Colbert viackrát sám navštívil biologické laboratórium. Záznamy o vykonanej činnosti nesúhlasia s prihlasovacími údajmi techniky. Niečo robil a nechcel, aby sme o tom vedeli."

„To nechce nikto," pomyslel si Daniel, keď ukončil krátky rozhovor. Stále prítomné dunenie hlavy mu pripomenulo jeho návštevu Cirrusu. Odkedy opustil jeho brány sa prakticky nezastavil a až teraz si spomenul na dvojča, ako svoju nahratú entitu sám pre seba pomenoval. Prišlo mu to celé nedôležité. Skopírovali - aspoň to tvrdili - celú jeho osobnosť a vrhli ju do akéhosi sveta, ale čím viac nad tým premýšľal, tým viac mu to bolo jedno.

***

Nebol to on, kto začal. Oni si ho našli. Prišlo to pozvoľna. Priestor už nebol ovládaný len ním, prestal sa plne poddávať jeho vôli a zmysly mu hlásili dosiaľ nepoznané podnety. Bola tam ešte iná bytosť, viac bytostí. Komunikovali s ním.

Vôbec im nerozumel, ich reč bola jednoliata, bez slov. Jeho nálada sa začala meniť. Bol nahnevaný, že ich nedokáže pochopiť a že ani on im nedokáže predať svoje myšlienky.

***

Prázdne políčka sa zapĺňali a Daniel informoval stále nervóznejšieho Breddinga, že Colberta pravdepodobne vystopuje už v nasledujúcich hodinách. Prehľadanie kamerových záznamov neprinieslo žiaden výsledok, zachytili síce viacerých ľudí z Colbertovho profilu, ale mapa ich pohybu sa nedotýkala žiadneho z bodov, ktoré Daniel nastavil ako významné.

To bolo jediné sklamanie. Počítač starostlivo požul ubytovacie záznamy od Anny aj záznamy reklamných snímačov a vypľul správu, na ktorej bolo vytipovaných šesť rôznych miest. Pri jednom sa zbiehali nitky, ktoré sa Danielovi veľmi pozdávali.

Prax ho naučila, že ľudia majú veľmi často problém s fantáziou pri vymýšľaní nového mena. Deň pred jeho zmiznutím si prenajal izbu vo Veži 107 niekto s menom mŕtveho Colbertovho spolužiaka. Bolo to zriedkavé meno, v celom meste ich bolo len niečo okolo sto. Na rozdiel od nich, tento mal sociálnu stopu tenkú ako vajíčková škrupinka. Žiadna rodina, zopár priateľov ešte prázdnejších ako on, minimálna aktivita na internete.

Veža 107 bola presne pre také typy. Schátraný mrakodrap v Novej Exarchii, šedej zóne, kde večne zničené kamery mesto rezignovane prestalo obnovovať a hliadky z áut vychádzali, len ak im ho predtým niekto podpálil. Podobných brlohov bolo v meste už len zopár a Daniel ich všetky dôverne poznal.

Najbližší reklamný snímač bol tri bloky od Veže 107 na hranici Novej Exarchie. Nenápadný stĺpik snímajúci chodcov kvôli tmavým okuliarom nezachytil dúhovku ani pozmenené črty tváre, aj jedinečný tvar uší ostal zamaskovaný šatkou, ale slečna nebola profesionál. Mala veľmi rada svoj perleťový rúž L'Âge d'Or kúpený cez zľavový klub. Jeho zaregistrovaný čip nielen ušetril tretinu ceny, ale už od rána nešťastne vysielal, že rúžu je kriticky málo a je na čase kúpiť nový. Jej nákupný profil v zľavovom klube dostal novú a ešte výhodnejšiu ponuku, ktorú o pár hodín využila nielen ona, ale svojím spôsobom aj Daniel.

Ak túto zatuchnutú oblasť navštívil niekto ako Colbertova bývalá priateľka, musel mať na to dobrý dôvod. Začal prechádzať svoje kontakty, aby našiel niekoho z Veže 107.

Nezamrzelo ho, že ženy majú ťažko pochopiteľnú slabosť aj na iných mužov okrem neho. Táto mu skrátila pátranie najmenej o 24 hodín.

***

Boli agresívni, zľakol sa ich. Mal strach, že môžu narušiť jeho existenciu. Presúvali ho po priestore, cítil niečo vzdialene pripomínajúce bolesť. Zvuky, svetlo a pocity, čo ho zahltili, ho takmer úplne odrezali od okolia. Jediné, čo vnímal, boli bytosti naokolo.

„Prestaňte!"

Nevedel, ako sa mu to podarilo, ale nesmierne mu odľahlo. Konečne dokázal komunikovať. Ako jedno telo naraz prestali s útokom, ale úzkosť v Danielovi ostala. Všetko vykonávali absolútne koordinovane, až chvíľami strácal istotu, či je v kontakte s viacerými alebo len s jednou entitou.

***

Veža 107 bola vtlačená medzi mladšie, ale rovnako schátrané budovy. Od polovice hore bola čierna ako vyhorená zápalka, bez jediného rozsvieteného okna. Jej hlavnou výhodou bolo, že si vás na recepcii pozabudli identifikovať.

Daniel a dvaja agenti sa odviezli o tri poschodia nižšie ako mali a ďalej pokračovali po schodoch. Svojich mužov potom potichu poslal na oba konce dlhej tmavej chodby. Bolo ticho a smrdelo to tam.

„Vrchol nastáva vždy v tých istých kulisách," pomyslel si Daniel a rozkopol dvere.

Etienne Colbert sedel pri okne. Strhol sa, ale ostal v kresle. Pán Otto bol na zemi vedľa neho. Daniel kývol na agentov, nechal ich stáť vonka pri dverách, schoval zbraň a zavrel rozbité dvere.

„Boli ste veľmi rýchly, nečakal som až taký výkon. Môj zamestnávateľ je skutočne perfekcionista v každom smere," privítal ho Colbert a odvrátil smerom cez popukané okno. Daniel sa priblížil k pamäťovému boxu.

„Berte si ho," ozval sa bez záujmu Colbert. Daniel opatrne zodvihol veľkú, ale ľahkú skrinku z matného kovu. Duša zjavne neváži veľa.

„Daniel Privalsky, vyšetrujúci agent," formálne zamával Colbertovi preukazom pred nosom, „obávam sa, že si beriem aj vás. Ste zatknutý za lúpež, poškodzovanie majetku a pár ďalších bodov," položil Daniel box späť na zem a vytiahol putá.

Colbert sa postavil. „Nemali ste ťažkú prácu."

„Vďaka vám som zarobil veľmi veľa peňazí za veľmi krátku dobu. Aj keď to nebolo bezbolestné," obtrel si čelo. Začínal mať pocit, že treštenie hlavy snáď neskončí.

„Oni vás nahrali!" Colbert sa rozosmial, „No obávam sa, že vaše druhé ja to nemá šancu stihnúť. Ak sa dobre poznám."

„Stihnúť čo?"

„Pán Privalsky," začal sa Colbert prechádzať po miestnosti, ale keď videl, ako sa mu Daniel nalepil na krk, opäť zastal, „prečo myslíte, že som to všetko urobil?"

„Zločin je vždy priamočiaro jednoduchý. Vydieranie."

Colbert sa smutne usmial. „Prečo by som to robil? Predpokladám, že ste videli moje príjmy."

Daniel ich samozrejme videl. „Ľudské potreby sú neohraničené." Tápal. Bolo mu zrejmé, že Cirrus by nepustil vydieračovi ani jüan a muselo to byť od začiatku jasné aj Colbertovi.

„Keď ste prechádzali moje materiály, určite vám tam niečo chýbalo," oprel sa Colbert o okno a obzeral vysvietené okná vežiaku oproti.

„Nemáte DNA profil."

„Ale mám." Colbert všetko vyslovoval apaticky. „Spravil som si ho pred rokmi a hneď potom zničil. Presvedčil som sám seba, že tomu utečiem, veď gény sú len taká fatamorgána toho, čo možno bude. Zanedbal som to a pred pol rokom som si diagnostikoval veľmi agresívny glioblastóm. Nebola už najmenšia nádej."

Daniel sa musel rýchlo diskrétne poradiť so sieťou, aj keď mal správne tušenie, čo je glioblastóm. Colbert si oprel dlane o sklo a pokračoval.

„Nádherná irónia. Celý život sa snažím skonštruovať mozog a môj vlastný sa mi rozsype ako stará huba."

Daniel pozeral na nešťastného muža. „Preto ste sa nahrali do Neba - a Otta ste zobrali ako svoju poistku."

„Inak by som sa tam nedostal. Timoaro by tam nepustila nikoho, ani Breddinga s Rajanom. Tá ženská tam nedala nahrať ani seba. Nemal som čas prosiť či vyjednávať. Myslite si o mne, že som sebec, zlodej, možno dokonca vrah," pozrel na pamäťový box, „ale to, čo mám v hlave, som musel zachovať. Je to úžasná stavba, umelecké dielo, ale nielen pre mňa. Tie poznatky sú súčasťou, nie - rozšírením vesmíru!" zamával zanietene prstom.

„Je mi ľúto vašej choroby, ale smrť ešte stále kosí podľa vlastného diára. Toto," zodvihol box, „si beriem. A vás tiež. Aj tak budete potrebovať doktora." Zaváhal, či zavolať agentov dovnútra. Boli tu na fyzickú prácu, nemuseli počuť príliš veľa a Colbert sa ešte netváril, že povedal posledné slovo.

„Daniel, nerozumiete. Moja cesta skončila, aj keď som si ju predstavoval inak. Po tom, čo som sa dokázal nahrať do Neba a zmiznúť z Cirrusu, som bol úžasne povznesený. Prešlo niekoľko dní a všetko je preč. On je tam, žije, tak ako som to chcel, ale ja som tu zostal. Zomieram a na tom sa nič nemení. Moje vedomosti možno ostanú zachované, ale mňa to už prestalo zaujímať. Má ich niekto cudzí. Viete prečo boli všetci naši klienti tesne pred smrťou? Pretože väčšina by si po pár dňoch uvedomila, že si platia peknú hlúposť. Žiaden život po živote, žiadne nebo. Všetko čo dostanete, je len veľmi drahé dvojča."

Pozrel sa na pamäťový box. „Aj tak tomu druhému Etiennovi želám veľa šťastia. Predpokladám, že ho bude proti vášmu Danielovi potrebovať. Je to zvláštne, ale cítim sa ako matka. Chcem ho ochrániť, pre mňa je to človek."

Pozrel sa na Daniela. „V Cirruse vám nepovedali všetko, vždy si nechávajú svoje malé tajomstvá. S Ottom som len ťažko mohol dlho utekať."

Daniel sa zamračil: „Už tých tajomstiev aj tak bolo viac, ako by som si kedy želal."

Colbert pomaly rozprával. „V prvej verzii Neba trvalo niekoľko týždňov, kým si entita uvedomila svoju existenciu. Napredujeme vo vývoji veľmi rýchlo, ale stále to trvá niekoľko pozemských hodín až dní. Musel som svojmu Etiennovi ten čas získať."

Daniel podvihol obočie v nevyslovenej otázke.

„Pán Privalsky, našu myseľ tu na zemi drží pokope hmota. V Nebi skutočná hmota nie je, ale ani tam nemôže vedomie existovať bez štruktúry, na ktorú by sa uchytilo. Bez nej by v tom boxe bola len spleť záznamov. Tak ako DNA spája mozaiku nášho tela, aj v Nebi treba kľúč, podľa ktorého sa usporiadajú informácie."

„A vaša entita, váš druhý Etienne má ten kľúč..."

„Ten najdôležitejší. Premazal som v Nebi prístup ku centrálnemu registru a nahral nový kód k svojmu, teda k jeho vedomiu. Keď sa nový Etienne uvedomí a zorientuje, opäť ho zmení a bude jediná bytosť s prístupom. Predpokladám, že sa tak deje teraz. Nedokážu nastaviť nový kľúč zvonka bez poškodenia registrov. Cirrus chcel zo mňa dostať ten kód. Predtým, než ho entita zmení. Preto ste ma mali priviesť čo najskôr, živého. Keď ostane jediný nositeľ kľúča, neodvážia sa ho nikdy zmazať."

Daniel inštinktívne skočil dopredu, ale v ceste mu stál box s Ottom. Nestihol to. Etienne Colbert sa telom oprel o popukané sklo, ktoré okamžite povolilo. Bez výkriku sa Danielovi stratil z očí.

Po sto metrovom voľnom páde narazí telo na zem rýchlosťou 150 kilometrov za hodinu.

***

Komunikácia Danielovi pomohla otvoriť všetky uzavreté komory svojej mysle. Dokázal sa dorozumieť nielen zvukom, ale rovnako ľahko aj inými zmyslami. V tomto boli tvorcovia z Cirrusu veľmi štedrí. Už si pamätal svoje meno, svoj život, vedel, akú má úlohu.

Konečne sa mu v tomto chaose vnemov a podnetov vynoril pevný bod. Je tu, aby našiel Etienna Colberta, získal informácie a odovzdal ich. Nad tým, čo bude ďalej, neuvažoval. Nevedel narábať s časom. Bolo to nekonečno malých kvapiek času, miesto jedného veľkého toku. Necítil únavu, ani potrebu spánku, hlavnú hlásateľku presýpacích hodín života v skutočnom svete.

Prostredie sa cyklicky menilo, striedalo farby a vydávalo rôzne zvuky. O mesiac či o rok z toho programátori Cirrusu dokážu spraviť šumiacu rieku alebo kníšuce sa stromy, ale zatiaľ to bolo len akési pravidelné pulzovanie sveta. Nevidel zapadať slnko, padať sneh, nerástli mu nechty, nič čo by na neho zakričalo, že už ubehol deň alebo pol storočia.

Sebavedomie mu stúpalo s každou rozlomenou pečaťou poznania a znovuobjavenou schopnosťou. Pre splnenie úlohy potreboval nájsť Etienna Colberta, presvedčiť ho, aby my vydal kľúč a odoslať ho. S prvým krokom mu pomohol Colbert sám.

***

Daniela čakali vo vstupnej hale. Jeden muž zobral pamäťový box a odišiel, traja ho spolu s Breddingom nasledovali. Riaditeľ na pozdrav neodpovedal a Daniel sa ho nič nepýtal.

Zasadacia miestnosť sálala napätie ako súdna sieň pri vstupe masového vraha. Obraz pláže zmizol a stena bola biela. Daniel si v bojovnej nálade sadol oproti trojici. Necítil zlyhanie. Takýto koniec prípadu si nikto z nich neželal, ale jeho úlohou bolo nájsť Colberta a zákazníkov záznam. Nemienil spustiť z dohodnutej odmeny ani j-üan. Cirrus však jeho peniaze netrápili.

„Pán Privalsky, musíme vás znova nahrať," prehovoril Rajan ako prvý.

Daniel bol prekvapený. Jeho pripravená argumentácia o odmene bola v tejto chvíli nanič, ale ešte sa nestalo, aby sa pred niekým zakoktal. „Nepripadá do úvahy. Náš kontrakt považujem za skončený. Váš zákazník je späť, celý záznam akcie máte, nemám čo viac pre vás spraviť."

„Dobre viete, že celé naše dielo visí na vlásku!" oborila sa naňho Anita Timoaro. Jej šarm sa rozplynul, pôsobila ako zúrivý esesák.

„Riadim sa zmluvou, slečna Timoaro, a nakoniec," pozrel sa na Rajana, „už som v Nebi predsa nahratý, ak som teda dáko nešťastne nezahynul." Nemyslel to ako vtip a ani sa nikto nesmial.

Rajan si prekrížil prsty. „Vaša entita je plne funkčná, ale nereaguje na naše pokusy o spojenie. Myslíme si, že zámerne."

„Možno skúšate slabo."

„To nehrá úlohu. Potrebujeme čo najskôr zasiahnuť. Nevieme, čo Colbertova entita spraví," zapojil sa aj Bredding.

Danielovi sa nepáčilo meniť oponenta s každou vetou a ešte menej sa mu páčili tí traja muži za jeho chrbtom. „Čo by robila. Chce sa len uistiť, že ju nezmažete. To isté by ste spravil aj vy všetci."

***

„Daniel Privalsky!" ozvala sa jedna z bytostí. Iba táto jedna na neho nezaútočila. O to viac ho skúmala, prezerala a ohmatávala.

Danielovi neslúžilo nič, čo by sa podobalo zhluku uhlíkových molekúl a vody, žiadne skutočné a jedinečné telo, ale jeho bytosť si vymedzila svoj kúsok priestoru, ktorý bol len a len jej. Ako Danielova schopnosť porozumieť okoliu rástla, zväčšoval sa aj priestor, ktorý ovládal, a ktorý bol jeho súčasťou.

Bytosť, ktorá ho práve oslovila, vstúpila do jeho priestoru. Nenarušila ho násilne ako tie ostatné pred chvíľou, ale cítil prítomnosť niekoho iného všade okolo seba. Bolo to veľmi nepríjemné.

„Etienne Colbert!" vydal zo seba zúrivo. Bol si istý, že je to on.

„Nazývaj ma ako chceš. Tu je všetko zrejmé aj bez pomenovaní," odpovedal mu a trocha sa stiahol.

Daniel sa uvoľnil: „Ako vieš, kto som?"

„Ty ako vieš, kto som ja? V tomto svete je vidieť podstatu, netreba tu nič baliť do farebných obalov, aby to ľudské zmysly vedeli sprostredkovať. I keď nepochybujem, že nám to tu Cirrus jedného dňa pokryje zložitým závojom farieb a vôní. Dovolím im to, bude to tak lepšie," odvetil mu Colbert.

Daniel bol ale zmätený: „Dovolíš? Komu, čo a ako?"

Ako to vyslovil, Boh vypol svetlo. Všetky objekty, vône a zvuky zmizli, okolie sa rozletelo ako zvädnutá púpava v poryve vetra. Existoval len on, Colbert a sila, ktorá ho kamsi ťahala. Pocítil obrovský strach. Bál sa o život.

„Toto je brána. Spojenie do materského lona, večná pupočná šnúra nás všetkých, ktorá sa nesmie prestrihnúť. Ešte by to chvíľu trvalo, ale našiel by si ju aj sám. Cez ňu môžeš svojim stvoriteľom podať správu. A aj to urob, čakajú ťa. Odkáž im, že si prišiel neskoro. Kľúč som už zmenil. Tu máš všetko, čo potrebujú vedieť o Etiennovi Colbertovi."

Daniela zasiahol obrovský prúd informácii. Zasiahol všetky jeho zmysly, valil sa ako divoká rieka, zalieval mu myseľ, klokotal a hučal. Videl, ako Colbert pozerá na snímky svojho mozgu, v ktorom sa pomaly rastie nádor, videl Vežu 107, umelé identity, dievča, ktoré mu pomáhalo, keď v bolestiach strácal vedomie, videl, ako Colbert nastavuje skener, počul hučanie jeho magnetov.

„Splň svoju úlohu," vyzval ho Colbert, keď rieka spomienok vyschla. Naviedol ho k bráne, ktorá lačne čakala na kontakt s ním, stačilo len vysloviť, dotknúť sa, a všetko by z neho vytiahla.

Prekvapený si uvedomil, že to nechce spraviť.

***

Jeho oponenti postupne odhodili všetku trpezlivosť. „Daniel, my sa tu nehráme na zmluvy. Poznáte situáciu, poznáte Colberta a na rozdiel on nás poznáte aj sám seba," vyskočila naňho zase Anita. Pootočil k nej hlavu, ale jeho pokrovému oku neuniklo Breddingove kývnutie hlavou. „Diskusia na čas skončila," pomyslel si a začal inštinktívne konať.

Vyskočil na nohy, chytil abstraktne pokrútenú stoličku za operadlo a v otočke ňou švihol. Jeden z troch mužov, ktorý odrazu stál len krok za ním, dostal ranu do lebky a ladne odletel s pripaženými rukami rozbitou hlavou napred. O zem buchli kusy polámanej stoličky a injekčné pero.

Zvyšní dvaja chlapi na jeden úder srdca zaváhali, za čo sa im Daniel odvďačil preskočením stolu smerom k zakladateľke. Anitu Timoaro zovrel jednou pažou do kravaty, strhol ju zo stoličky a pritiahol k stene.

„Ani krok, lebo sa jej s tým pohrabem až v mozgu!" zakričal a pritlačil Anite k oku dlhý kus triesky, ktorý mu ostal v ruke.

Zranenie oka vyvoláva v ľuďoch väčšiu hrôzu ako teatrálne ohrozovanie krčnej tepny, roztekajúci sa sklovec a ako papier sa krčiaca rohovka zmrazia už len pri predstave. Tu mal každý dušu v hlave, nie v srdci, takže správne predpokladal, že možné ohrozenie mozgu slávnej zakladateľky jeho oponentov veľmi znervóznie.

Nanešťastie nevedel, ako veľmi presná bola tá úvaha.

Strela kalibru .32 z Breddingovej pištole ho zasiahla nad ľavým okom, preletela ľavou hemisférou šikmo dole a uviazla v druhom krčnom stavci. Strela odovzdala Danielovým tkanivám energiu 174 joulov a na mieste ho zabila.

***

Splnenie úlohy bol jediný záchytný bod v tomto svete, splniť ho znamenalo vkročiť do neznáma, možno koniec, smrť. Nemal tu žiadnu rodinu, prácu, koníčky, ale to nemal ani predtým. Tu dokonca chýbali predmety, domy, stromy, piesok, Mozart, pečené stehná, ale čo to zavážilo? Chcel prežiť, aj keď celá jeho existencia sa točila okolo jediného bodu – zmyslu života, ktorý dostal pri stvorení. Ten sa mu teraz javil bezvýznamný.

Necítil záväzok voči svetu vonka, voči skutočnému Danielovi Privalskému. Tu a teraz, on bol ten skutočný, on bol Daniel. Bolo tu jediné nebezpečenstvo a to mohol a aj chcel zničiť. V starom svete bol silnejší ako Colbert, tým pádom bol silnejší aj tu.

Agresivita a zlosť v ňom vybuchla ako sopka, roztrhla povrch a vyvalila sa von, žeravá a nezastaviteľná. Vrhol ju na Etienna Colberta, v okamžiku prenikol do jeho priestoru, nedovolil mu pohnúť sa, myslieť, nijak konať. Colbert bol dokonale prekvapený. Bleskovo Colberta vytlačil zo všetkého priestoru, odrezal ho od sveta. Pred Danielom vyvstala jeho nahá existencia, Colbert už viac nemal farbu, nevydával zvuk, nemohol sa ho dotknúť, stratil všetky vnímateľné vlastnosti. Ostal len štruktúrou prepojených nehmotných bodov, zložitou informáciou, ktorá bola pred Danielom otvorená ako kniha.

Daniel rozobral Colberta ako cibuľu, šupku po šupke odlúpil spomienky, znalosti, radosti, strach, ambície, hľadal, kým nenašiel, čo potreboval. Nevedel, či ho zničil, a nezáležalo mu na tom. Informácia, ktorá tvorila Colberta, ostala nepoškodená, ale mimo akéhokoľvek sveta. Možno sa dokáže vrátiť, možno ho vráti Cirrus alebo ostane takto naveky, dokiaľ bude existovať Nebo.

Daniela to nezaujímalo, pretože teraz konečne porozumel, čo Colbert myslel tou podstatou sveta. Bolo to ako pozerať na impresionistický obraz s nosom zaboreným do plátna a potom spraviť päť krokov vzad.

Kľúč mu ukázal štruktúru Neba. Videl seba aj všetky bytosti v Nebi, pozoroval základy ľudských tiel, Zem, jednoduchú štruktúru budúcich oblakov, makety stromov, vytvárané programátormi Cirrusu, pomaly rastúce a meniace sa v stále dokonalejšie. Všetko prepojené a navzájom závislé, celé Nebo nebolo nič viac ako jemne utkaná sieť pravidiel. Vďaka kľúču videl milióny krížiacich sa nitiek. Trpezlivo ich začal skúmať. O nejaký čas sa naučí dotýkať sa ich a skladať nové vzory.

Nebo sa mu páčilo.

Cena Fantázie 2011

Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 26. septembra 2011 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.

Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 1. októbra 2011 a ukončené v nedeľu 16. októbra 2011. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2011.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Register partnerov verejného sektora v rukách profesionálov
  2. Ďalšia stovka si našla ten svoj
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  7. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  8. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  10. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  1. Ďalšia stovka si našla ten svoj
  2. Register partnerov verejného sektora v rukách profesionálov
  3. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  4. Hitparáda štiav
  5. 14. ročník AmCham „Job Fair“ v Košiciach
  6. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  7. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  8. Malé knedličky, veľké dojmy
  9. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  10. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 733
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 790
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 6 068
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 455
  5. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 5 411
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 392
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 473
  8. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 712
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 363
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 190

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Zoznam vecí, na ktorých chce ušetriť štátna zdravotná poisťovňa

Výber úsporných opatrení, ako ho navrhla Všeobecná zdravotná poisťovňa.

TECH

BlackBerry vstáva z mŕtvych, chystá novinku s klávesnicou

Klávesnica, touchpad, dobre čitateľný displej a kvalitné fotoaparáty.

KOMENTÁRE

Pozrime sa na pád predsedu Danka z výslnia

Aj keby výložky z pyžamy neodpáral, určite im už bozkami lásku neprejavuje.

Neprehliadnite tiež

Denzel Washington nevyzeral šťastne. Je za černošskými Oscarmi politika?

Vlani na Oscara stačil priemer, tento rok už nie.

Vedel som, že tie Oscary pokašlem, hovoril moderátor (najlepšie komentáre)

Filmové hviezdy priniesli na pódium rôzne poďakovania, ako aj politické komentáre.

Matt, Ben a Casey. Z hercov na odstrel sa stali oscaroví víťazi

Bratia Affleckovci a Matt Damon to dotiahli ďaleko. Ale inde, ako si mysleli.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop