Po takmer päťdesiatich rokoch vychádza debut Ludvíka Vaculíka Rušný dům. Kým v slávnom románe Sekyra z roku 1966 a v nasledujúcej tvorbe sa vyrovnával s komunizmom zvonku, v jeho prvotine to bolo ešte „zvnútra“.
Jedného dňa vychovávateľ Lysák vymyslel, že sa so svojimi učňami pôjde člnkovať na jazero. Účasť je dobrovoľná, výrazne pripísal na vyvesený oznam v internáte. O chvíľu sa zjavil učeň Kaftan s otázkou: „Tam sa píše, že účasť je dobrovoľná. Môžem tam ísť, keď to je nepovinné?“
Kto vyryl tie cestičky v ich mysli, ako viesť internát, aby sa v ňom mozog ľudí tak nepokrivil? S týmto problémom zápasil Lysák alias Ludvík Vaculík prakticky v celej knihe Rušný dům, ktorou debutoval v roku 1963. O tri roky neskôr vydal Sekyru (spolu s Kunderovým Žertom považovanú za dve najvýznamnejšie diela českej literatúry 60. rokov). No kým v nej sa autor-komunista s režimom už tvrdo rozchádza, v Rušnom dome ešte všetko, čo mu prekáža - a je toho viac než dosť - chce riešiť na pôde tohto režimu.
Možno aj preto, že debut sa tak líšil od celej jeho ďalšej rozsiahlej tvorby, zostával, pochopiteľne, hoci nezaslúžene, v jej tieni. Koniec koncov svedčí o tom aj fakt, že teraz vychádza v brnianskom Atlantise len druhýkrát po takmer polstoročí. Pravda, skoro polovicu z tohto obdobia bol Vaculík (ako autor manifestu Dvetisíc slov, vylúčený komunista a potom prominentný disident a chartista) zakázaným autorom, ale ani sám sa ku knihe nikdy nevrátil.
Priznáva, že keď teraz, pri príprave druhého vydania knihu otvoril, znovu sa mu vrátili úzkosť a pocity nešťastia a nebezpečenstva. Súčasne však pocítil, že dnes mu je vlastne milá, „pretože z pohľadu vtedajších pomerov svedčí v môj prospech“.
Na začiatku bola sťažnosť
Vaculík začal písať knihu pôvodne ako sťažnosť na podmienky, v ktorých má pre stranu vychovávať jej „druhú zmenu“. To bolo začiatkom 50. rokov, keď pracovali aj s manželkou ako vychovávatelia, a k svojim zápiskom a sťažnostiam sa vrátil po desaťročí.
Výrazne autobiografická kniha odráža vtedajšie autorovo zmýšľanie komunistu. „Zaujímajú ma viac chyby, pretože tam je pre mňa práca. Nemám inú možnosť stať sa komunistom, nezavreli ma za organizovanie štrajku, neprešiel som koncentrákom, na čom sa teda mám vyskúšať? Zostala mi len včasná dochádzka do práce?“ pýta sa.
Veril, že chyby sú v ľuďoch, nie v systéme. Aj preto Vaculík bol už vtedy aj pre stranu „potížistom“, podivínom, často až protivným, ktorý sa nechce prispôsobovať klamstvám a pokrytectvu. Krivda zostala pre neho krivdou, aj keď ju páchali komunisti, rovnako ako hlúposť zostala hlúposťou. Ako napríklad nápis na závode, v ktorom jeho učni pracovali: „Za každé použitie slova ’pane’ zaplatíš, súdruh, päť korún.“
Pocta manželke
A tak Vaculíkov Lysák, štylizovaný rozprávač, vládnuci živým, čistým jazykom a vtipom, naráža na nepochopenie kolegov i učňov, a často prehráva. Kniha teda nie je profilom vzorného vychovávateľa, naopak, Vaculík priznáva svoje pedagogické zlyhania, ktorých bolestivosť znásobuje skutočnosť, že manželka je na spoločnom pracovisku oveľa úspešnejšia.
Navyše Marie je odjakživa nestraníčka (ktorou zostala aj v reálnom živote dodnes). „Vy ste ľudia zvláštneho razenia. Na čo obyčajným ľudom stačí prostý rozum, vy potrebujete uznesenie alebo aspoň výrok tajomníka.“ Vaculík jej víťazstvo uznáva, takže Rušný dům je do istej miery aj poklonou svojej žene. „Marie je lepší člověk než já.“
Dobová kritika prijala knihu pozitívne, dokonca aj Rudé právo, tlačový orgán komunistickej strany (tá však, prirodzene, mala v rukách aj všetky ostatné médiá), oceňovalo vyhranený životný postoj autora, ktorý posudzuje skutočnosť „z pevného, ale neskostnateného hľadiska“. Pravda, písal sa rok 1963, jeden z tých, keď politický a spoločenský život v Československu pocítil občasné prílivy uvoľnenia, kým dej knihy či skôr reportážny sled množstva epizód sa odohrával začiatkom 50. rokov. Napriek tomu musel autor rukopis prerábať, aby kniha vôbec mohla vyjsť.
„Každé nové dielo má význam pre autora, čitateľom by úplne stačili tie predchádzajúce,“ vraví dnes Vaculík. A ako vždy a pre nikoho, v tomto prípade pre tých čitateľov, nie je umením s ním nesúhlasiť. Našťastie, povedal (a dodnes sa toho drží), aj to, že písanie je jediný spôsob, ako môže človek zvíťaziť nad niečím, nad čím v skutočnosti vyhrať nedokáže.
Ďalšie knihy
Sekyra
Atlantis 2003
Román z roku 1966 s autobiografickými prvkami, o vzťahoch v rodine, o práci a krajine v spoločnosti rokov tridsiatych až šesťdesiatych. Autor sa v ňom bolestne vyrovnáva s vlastnými komunistickými ilúziami. Kniha bola predzvesťou Vaculíkovho pamätného vystúpenia na spisovateľskom zjazde v roku 1967, označovaného za štart obrodnej Pražskej jari.
Morčata
Atlantis 2004
Prvé vydanie vyšlo vo Vaculíkovej samizdatovej edícii Petlice v roku 1973. Je to príbeh o ľuďoch, morčatách, bankároch, Štátnej banke, Štátnej bande a ako to dopadlo. „Kniha sa mi písala veľmi ťažko, keď som bol za polovicou, začal som si priať, aby si pre mňa ešte neprišli. To som mal v ruke obžalobu za Desať bodov z augusta 1969 a predvolanie na súd,“ spomína autor.
Český snář
Atlantis 2009
Román-denník, pohľad zvnútra disidentského prostredia, vyšiel po prvýkrát v Petlici v roku 1981, o dva roky u Škvoreckého v torontskom Publisher’s. Je považovaný za vrchol Vaculíkovej prozaickej tvorby a v anketách zaraďovaný medzi desať najlepších českých kníh storočia. Beletristická výpravnosť autorovej autentickej výpovede zachytáva jeden rok jeho života.
Hodiny klavíru
Atlantis 2008
Komponovaný denník 2004 - 2005 sa odvíja v dvoch líniách - paralelou k spisovateľovmu dochádzaniu k učiteľke klavíra je riešenie krízy v Literárnych novinách. Centrálnou témou je však niečo iné, čo so spomenutými línia priamo súvisí - uvedomovanie si konečnosti života a snaha vzdorovať tomu. Mladá učiteľka klavíra Petra je dobrou motiváciou.
