Najskôr sa s textom trápim ja, potom on so mnou

Odpoveď na otázku z názvu tejto rubriky musela najskôr ustúpiť radostnej správe. „O mesiac vyjde Samko Tále v Japonsku,“ hovorí Daniela Kapitáňová o svojom debute spred jedenástich rokov Kniha o cintoríne.

Keď povie Samko Tále, myslí tým Knihu o cintoríne, hoci pôvodne to bol jej pseudonym, pod ktorý sa v istých obavách z debutu uchýlila. Obavy boli zbytočné, Samko vyšiel doma v niekoľkých vydaniach a už dlho putuje po svete od Česka cez Francúzsko či Anglicko a ďalšie krajiny až po Turecko. „Tam vyšiel minulý týždeň,“ dodáva.

„Samko vznikal veľmi spontánne,“ spomína autorka, ktorej spisovateľskú kariéru odštartoval ešte predtým úspech v literárnej súťaži Poviedka. Zásadný rozdiel pri porovnávaní s tvorbou ďalších kníh Nech to zostane v rodine a Vražda v Slopnej či iných textov, dramatických alebo publicistických, nevidí.

„Ak by som nejaký rozdiel chcela silou-mocou nájsť, tak možno ten, že pri väčšom texte sa tak zhruba do prvej tretiny jeho vzniku dosť natrápim, škrtám, vyhadzujem.“ Až odrazu sa všetko na dobré obráti a prichádza závideniahodná eufória. „Potom už len zapisujem a rozvíjam myšlienky a nápady. Takže kým spočiatku sa trápim s textom, potom sa už on trápi so mnou. To je tá radostná časť tvorby.“

Kapitáňová tvrdí, že pri písaní nemá žiadne rituály, no celkom tak to nie je. Chôdzu síce za rituál príliš považovať nemožno, ale pri nej sa jej najlepšie rozmýšľa. „Posediačky mi nič nenapadne, musím chodiť, a ten rytmus chôdze sa prenáša aj do rytmu rozmýšľania i následného textu.“

V súčasnosti si pochvaľuje pravidelné písanie komediálneho rozhlasového seriálu. „Baví ma vymýšľať veselé veci, baví ma predstava, že sa na nich budú ľudia smiať. Že práve prostredníctvom takéhoto relaxu budú vnímať moje myšlienky, je to pre mňa oveľa lákavejšie ako im ich servírovať s nejakou vážnosťou.“

Kým iní relaxujú pri čítaní alebo počúvaní jej tvorby, ona relaxuje hraním sa na prekladateľku. „Keď som unavená, spomeniem sa na nejakú vetu v inom jazyku a v duchu sa ju snažím čo najšikovnejšie preložiť. Skúšam hlavne rôzne príslovia, ako by zneli po slovensky. Vždy sa to nepodarí. Napríklad Někdo vdolky, někdo holky sa mi nedarí zvládnuť už roky. Ale to vôbec neprekáža, je to taká gymnastika jazyka, bez publika, len pre moju radosť.“