Režisérka Liová: Keď sa niečoho bojím, musím to urobiť

ZUZANA LIOVÁ púšťa v týchto dňoch do kín už svoj druhý film Dom. Pripúšťa, že sa, pri pohľade na útlu ženu s tichým hlasom viacerí pozastavujú nad tým, že je režisérkou.

Režisérka Zuzana Liová.(Zdroj: PETER ŽÁKOVIČ)

 Aj napriek svojej zdanlivej krehkosti dokáže zvládať egá ľudí, ktorí sa na tvorbe jedného filmu podieľajú, je vraj naprogramovaná na ťažšie cesty. Réžia je podľa nej o poznaní toho, čo chcete povedať.

Váš film sa volá jednoducho Dom. Čo všetko symbolizuje tento koncept?

Pocit spolupatričnosti, rodiny, miesta, kam človek primárne patrí. Počas socializmu bol dom - zvlášť pre mužov na dedine – jednou z mála možností sebarealizácie. V mojom filme otec rodiny stavia domy pre svoje dcéry. Ich nedokončenosť je symbolom cesty, rastu, dospievania a neustáleho procesu zmeny.

Čo je typické pre našu domovú kultúru?

Uniformita v architektúre. Predzáhradka, záhrada za domom, dosky, fúriky, haraburdy... Na dvoroch zostáva všetko, čo sa nevyhadzuje, lebo veď sa to ešte zíde, nie? Stačí sa previezť vlakom z Bratislavy do Košíc a človek po dvoroch uvidí všeličo. Slováci by si mali asi upratať. Ale veci sa aj menia, zatepľujeme, dávame plastové okná a hlavne farbíme, čím krikľavejšia farba na dome, tým lepšie. Pri novostavbách je to už často iné, začali sme sa skrývať za betónové múry.

Pochádzate z Rajeckých Teplíc, je okolie Žiliny v niečom odlišné od zvyšku Slovenska?

Neviem to zovšeobecniť, každý kraj je iný, Záhoráci a východniari sú možno temperamentnejší, Stredoslováci asi uzavretejší. Možno som vo filme zachytila špecifickú realitu stredného Slovenska podvedome, lebo tento kraj poznám asi najviac.

Vizuálne ste nepodľahli pokušeniu urobiť pekné zábery na slovenskú prírodu.

Môj pomocný režisér sa mi smial, že som asi jediná režisérka, ktorá odmieta žeriavy a možnosť urobiť si letecké zábery na prírodu, hoci producenti boli ochotní umožniť mi to. Nepotrebovala som to, chcela som, aby film pôsobil autenticky, nie úplne dokumentárne, ale zároveň aby mal divák pocit, že pozoruje realitu. Snímali sme z ruky, točili sme hlavne na jar, keď zdanlivo ešte nič nevyzerá pekne.

Zjavne vás netrápil ani imidž Slovenska ako východoeurópskeho tigra, točili ste v ošumelých krčmách a na zničených zastávkach.

Takých krčiem, akú mám vo filme, je veľa, aj tých zničených zastávok. Pri obhliadkach sme prešli polovicu Slovenska a dedín, ako je Malá Lehota, kde sme točili, je teda dosť. Ani tam som nič neprikrášľovala. Pravdou je, že žijeme aj tak, ako som ukázala vo filme.

LIO2.jpg

Ostrič Eči Skurka, kameraman Juraj Chlpík a Z. L. počas nakrúcania Domu.
FOTO - ARCHÍV Z. L.

Hrdinka mohla ísť aspoň na výlet do Bratislavy.

Šla do Krakova, kam je to z Čadce, kde sme točili, blízko. Chcela som urobiť kontrast k Čadci, ale Bratislava sa mi zdala už veľmi obkukaná. A v Krakove na námestí točil aj Krysztof Kieslowski, tak som si dovolila ísť tam tiež. Náhodou sa tam rekonštruovalo námestie a to mi presne zapadalo do témy nedokončenosti a neustáleho procesu zmeny. Okrem toho sa tým zotrela aj prílišná romantika tohto mesta.

Vo filme sú vydarené intímne scény, ako ste hercov na ne pripravovali?

Rozprávala som sa s nimi a potom som už len verila, že to urobia tak, ako som si predstavovala. Lucka Jašková a Marek Geišberg sú manželia, takže intimita tohto páru bola prirodzená. Judit Bárdos a Majo Mitaš sú zase dobrí herci. Každopádne režírovať milostnú scénu bolo pre mňa asi ťažšie ako pre nich ju zahrať.

Ako ste si vybrali Judit Bárdosovú do postavy dcéry?

Našla som jej fotku v castingovej agentúre. Tak sme ju zavolali. Inak v užšom výbere som mala štyri herečky.

V slovenských filmoch sa v poslednom čase výrazne presadzujú po maďarsky hovoriaci herci a herečky. Dokážu byť na plátne prirodzenejší?

Neviem, či sa to dá takto povedať, ale pri Judit bolo od začiatku jasné, že má talent byť v herectve úsporná a autentická.

Recenzent Miloš Ščepka v prvej reakcii na film naznačoval, že herečkina krása presvedčivosti postavy skôr prekáža. Predpovedáte jej hollywoodsku kariéru?

Myslím, že Judit je presvedčivá, napriek tomu, že je pekná. Verím, že sa jej bude dariť. Veľmi dobre sa nám spolupracovalo, rýchlo nabehla na systém práce pred kamerou a aj s pánom Krobotom si veľmi rozumeli.

JHI

V tej istej kritickej reakcii po premietnutí filmu na festivale v Berlíne sa objavila aj výhrada, že vaše ženy sú priveľmi pokorné a že od slovenskej filmárky by čakal silnejší dôraz na ženské postavy.

Sú také, lebo aj pri ich charakteroch som čerpala z pozorovania reality. Možno sa zdajú slabé, lebo sa radikálne nevzoprú. Otcova autorita je ťažká prekážka, no paradoxne sa pri jej prekonávaní dá získať sila. Staršia dcéra si presadila svoje, hoci preto stratila otca. Jej slobodné rozhodnutie je pre ňu najdôležitejšie. Mladšia Eva robí drobné naschvály, občas povie otcovi do očí, čo si myslí. Matka sa zase roky snaží zmieriť rozhádanú rodinu. Nakoniec pochopí, že to musia vyriešiť sami. Je presvedčená, že otvorený postoj by veci len zhoršil. Ale možno by z istého uhla pohľadu práve taký postoj pomohol.

Máte pocit, že v štandardnej slovenskej rodine vládne stále patriarchát, ako je to zobrazené vo vašom filme?

Scenár vychádzal z môjho pocitu, že existuje veľmi veľa rodín, v ktorých to takto funguje. Nehovorím, že je to jediný model, ale tento model stále existuje, hoci možno v Bratislave a v mestách menej. Prekvapilo ma, že na tento film reagovali ženy v zahraničí, ktoré hovorili, že postava otca z filmu im pripomínala ich vlastného. V Rakúsku na film zas reagovali muži. Jeden pán za mnou prišiel, že film presne zobrazil jeho vnútornú dilemu ako vychovávať deti. Tak asi isté prejavy patriarchalizmu sú v mužoch aj za našimi hranicami.

Označili by ste svoje filmy ako ženské?

Nerozmýšľala som nad tým. Robila som ich tak, ako som to cítila, neviem im dať nálepku. Neviem, čo je to ženský film, ani čo mužský. Navyše, nikdy sa nehovorí „mužský“ film.

lio3.jpg

Vedľa Miroslava Krobota vo filme exceluje aj Judit Bárdosová, ktorá si zahrala dcéru. Naživo ju môžete vidieť hosťovať v SND v hrách Coriolanus a Ivanov.
FOTO - ARCHÍV Z. L.

Vo filme je zachytený fenomén formálnej slovenskej religiozity. Do akej miery je pre vás táto téma dôležitá?

Vo filme postoj k viere dotvára charakter postáv. Matka vieru prežíva hlbšie, pre otca je cirkev hlavne morálna autorita. Kto sa zachová inak, ako sa očakáva, ten v jeho očiach padol. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale zdá sa mi, že pre mnohých je viera už len stereotypom. Keby nebola, ako je potom možné, že napríklad v kostole vedľa seba sedia členovia rodiny, ktorí sa nenávidia pre nejaký kus zeme. Tiež mi je ľúto, keď nepochopenie biblie, či jej rôzne interpretácie narobia veľa zla. Poznám muža, ktorý po návrate z kostola prefackal svoju ženu a keď sa bránila, povedal, že veď v kostole povedali, že keď ťa bijú po jednom líci, máš nastaviť aj to druhé. V otázke patriarchátu a v úcte k žene má cirkev čo robiť. Možno by mala ľuďom viac a pravdivo ukazovať, čo znamená sloboda a rešpekt. Vlastne téma slobody sa prepája so vzťahom otca a dcéry v mojom filme. Eva sa dusí, tuší, že sa potrebuje nadýchnuť, spoznať samu seba a otec jej v tom svojím darom zabraňuje.

Prehnané ochranárstvo rodičov je asi súčasť slovenského naturelu, nie?

Asi áno. Slovenské matky sú niekedy príliš obetavé a starostlivé a ako vieme, všetkého veľa škodí. Robia to však v najlepšej viere, nemyslia veľmi na seba. Čo sa týka otcov, napríklad Imrich v mojom filme sa tiež obetuje, chce dať dcéram istotu, postarať sa o ne, hoci je otázne, nakoľko to robí pre ne a nakoľko pre seba. Keby ich možno viac počúval, zistil by, že od neho nechcú až tak veľa. Možno im stačí rešpekt a objatie.

Film Dom sa končí zmierlivo. Neskúšali ste mať aj vyhrotenejší koniec?

Zvažovala som ukončiť príbeh skôr, ale potom som prišla na to, že chcem, aby sa oblúk približovania a vzďaľovania otca a dcéry uzavrel. Chcela som, aby vo filme bola nádej.

Dom ide koncom októbra aj do českej distribúcie. Bude prezentovaný ako český?

Českí koproducenti mali podmienku, aby sme urobili českú jazykovú verziu. Vyšli sme im v ústrety, bez financií z ich strany by sa film nenatočil. Možno by niekomu v Čechách vadilo, keby počul pána Krobota predabovaného do slovenčiny. Točili sme síce na Slovensku, ale film chápem naozaj ako česko-slovenský alebo slovensko-český.

Za ktorú krajinu sa budete uchádzať o nomináciu na ceny americkej filmovej akadémie?

Za Slovensko. Medzi kandidátmi je sedem filmov, napríklad aj Cigán, Marhuľový ostrov, Mŕtvola musí zomrieť a niekoľko dokumentov.

Na koľko tisíc divákov si trúfate?

Neviem. V Berlíne sme mali päť projekcií a pokiaľ viem, boli vypredané. Aj na festivaloch v zahraničí mal film úspech, tak verím, že si nájde cestu k divákom aj doma.

S filmom ste zažili veľa cestovania už vo fáze prípravy. Zúčastňovali ste sa na rôznych workshopoch, scenár dokonca dostal Cenu Krzysztofa Kieślowského. O akú cenu ide?

Ocenenie som dostala v rámci 1. ročníka scenáristického tréningu ScripTeast, ktorý sa medzičasom stal prestížnym. Najprv sa pracuje v Poľsku, potom sa ide Berlína, neskôr do Cannes a napokon je z dvanástich vybraných scenárov ocenený jeden.

A tým bol práve ten váš.

Bola som vtedy veľmi rada.

Viete, ako dopadli ďalšie scenáre z prvého ročníka tejto súťaže?

Viaceré boli natočené.

Na VŠMU začínate učiť novú generáciu scenáristov, však?

Áno, znie to hrozne zodpovedne. Dúfam, že im dám niečo z toho, čo som sa doteraz o filme naučila.

Režírujete preto, že ste si napísali scenár, alebo píšete, aby ste mohli režírovať?

K réžii som sa dostala postupne a teraz po dvoch filmoch, sa pre mňa stalo prirodzené zakončiť proces písania aj režírovaním. Keby to robil niekto iný, bol by z môjho scenára nakoniec iný film. Možno by bol lepší, možno nie, neviem. Ale takto aspoň netreba riešiť konflikt medzi režisérom a scenáristom.

Ako ste sa zmenili vy aj naša kinematografia od roku 2005, keď ste nakrúcali Ticho?

V roku 2005 bolo Ticho asi jediný hraný film, čo sa natočil. V roku 2011 bolo už niekoľko premiér. Takže posun je. Aspoň v kvantite. Čo sa týka mňa a mojich filmov, Dom bol pre mňa náročnejší ako Ticho, hoci Ticho bolo mojou prvotinou a išla som do väčšieho neznáma. Pri Dome bolo viac peňazí, zišli sa v ňom koprodukčne dve krajiny, niektoré veci bolo ťažšie ustáť. Ale herci a najbližší ľudia v tíme mi boli oporou.

Ako zvládate stresy? Čím si udržiavate vieru, že film dokončíte?

Naučila som sa, že treba selektovať, čo je malicherný konflikt a čo je dôležité pre výsledok – v tomto prípade film. Proces výroby je o neustálych otázkach a rýchlych odpovediach. Popritom musím v hlave držať celý príbeh, byť v emócii svojich postáv. Niekedy je to ťažké, lebo pri filme sa stretnú rôzni ľudia a ich egá. Každý chce prispieť najlepšie ako vie, a často to na seba narazí. Vieru, že film dokončíme, som si udržiavala neustálym opakovaním vety: Musíme to dokončiť. Vyžaduje si to naozaj veľa energie. Samozrejme, že súkromný život ide do ústrania.

Trailer k filmu Zuzany Liovej Dom

Ste ochotná filmu obetovať svoje súkromie?

Už som to urobila. Veľmi veľa času, ktorý som mohla stráviť s blízkymi, som venovala práci pri filme. Ale ja asi celkovo neviem urobiť čiaru medzi prácou a súkromím, vlastne stále mi v hlave idú nové nápady, stále sa niečo zaujímavé deje, čo treba zachytiť, takže keď sa napríklad niekedy v súkromí s niekým hádam, zrazu sa na moment pozriem na celú situáciu z nadhľadu, ako scenáristka a začnem sa v duchu smiať, lebo vyzerám komicky. Aj ja, aj dotyčný, čo sa so mnou háda.

Myslíte, že budete niekedy riešiť dilemu dieťa verzus práca? V živote či vo filme?

Niekedy možno. Zatiaľ dieťa nemám, keď príde, tak to bude v tomto ohľade poriadna škola. Neverím veľmi ženám, ktoré s prehľadom hovoria, že zvládajú všetko. Vždy sa človek venuje jednej veci na úkor druhej. Doteraz som riešila prácu, rodinu a priateľa a nebolo to ľahké, chvíľami som film nenávidela. Môj partner moju prácu našťastie chápe a som rada, že nezdupkal.

Pôsobíte veľmi krehko. Ako sa to znáša s postom režisérky?

Keď vidíte veľkého silného chlapa, ktorý kričí, nečudujete sa, ak sa dozviete, že je to režisér. To sa berie nejako prirodzene. Pri mne sa nad tým pozastavuje skoro každý. Myslím si, že aj krehká žena môže byť režisérka, dôležité je, čo je v nej, nie ako pôsobí. Réžia je podľa mňa o poznaní toho, čo chcete povedať, a keď to viete, môžete to povedať rôznymi spôsobmi, tak ako vám je to prirodzené. Keď ma moji spolupracovníci príjmu takú, aká som, všetko ide ľahko. Ak sa daný stav pokúšajú zmeniť, robí to zbytočný stres a mne berie veľa energie ukazovať niekomu, že režírovať sa dá aj iným spôsobom. V tomto zmysle musím byť oveľa väčšia bojovníčka, prekonávať vlastnú plachosť a zdanlivú krehkosť. Keď tak nad tým premýšľam, mohla som si zvoliť aj oveľa jednoduchší spôsob života.

Prečo ste to neurobili?

Mám to v sebe tak nejako naprogramované. Väčšinou si vyberiem ťažšiu cestu. Dá sa na nej podľa mňa naučiť viac o živote a o sebe. Keď sa napríklad niečo bojím urobiť, idem do toho, aby som strach prekonala.

Kedy vás začal zaujímať film?

Odjakživa som si niečo písala, už na základnej škole, od tretieho, štvrtého ročníka. Pátrala som, kde sa dá študovať písanie. Vedela som, že novinárka byť nechcem, lebo by som si nemohla vymýšľať. Tak som objavila scenáristiku.

Ako ste boli s VŠMU spokojná?

Veľmi. Učil ma Ondrej Šulaj a Alenka Bodingerová. VŠMU je škola, ktorá kladie dôraz na individualitu, poskytne vám čas a priestor pre seba nielen ako umelca, ale celkovo ako človeka. A je na vás, ako s ním naložíte. Nie je to vždy ľahké, ale stojí to za to.

lio4.jpg

FOTO - ARCHÍV Z. L.

Je váš film trochu autobiografický?

Ja som sa na rozdiel od Evy necítila doma ako vo väzení. Otec ma nikdy nenútil zostať s nimi v Rajeckých Tepliciach. Naopak, rodičia ma vždy podporili v tom, čo som si vymyslela. Keď som chcela hrať na klavíri, kúpili mi ho, keď som chcela tancovať spoločenské tance, otec ma po večerných tréningoch čakal pred sálou v Žiline a vozil ma domov. Teraz bol dokonca na natáčaní, hral v komparze, videl, ako moja práca vyzerá. A nosil mi čaj, keď mi bola zima.

Ako vyzerá slovenský film? Nemá veľmi dobré renomé, prinajmenšom v porovnaní s českým má oveľa menšiu podporu domáceho diváka.

Je to škoda, ale ľudia nie sú zvyknutí chodiť do kina. Film si pozrú radšej v televízii. Na dedinách je potenciál divákov, ktorým zatiaľ ani nenapadne, aby si večer zašli do najbližšieho mesta do kina. A teraz sa ešte aj tie menšie kiná rušia. V poslednom čase pritom vznikli dobré slovenské filmy - dokumenty, ale aj tie hrané sú zaujímavé.

Prečo nevieme na Slovensku robiť komédie?

Možno nemáme veľa scenáristov a režisérov, ktorí majú zároveň komediálny pohľad na svet. Ale čítala som, že režisér Viktor Csudai niečo chystá, tak verím, že poteší veľa divákov. Ja čistú komédiu robiť neviem. Ale napríklad v Berlíne aj v Karlových Varoch sa ľudia pri mojom filme smiali. Pre niekoho je to zase úplne depresívny film.

Ktorí slovenskí filmári sú vám blízki?

Hlavne dokumentaristi. Zo scenáristov Marek Leščák. S Martinom Šulíkom som spolupracovala, keď som ešte písala Ticho.

Sama ste sa kedysi podieľali na písaní televízneho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. Čo si o seriálovej tvorbe myslíte?

Z niečoho žiť musíte, to je pre mnohých tvorcov dôvod, prečo píšu seriály. Zároveň je to dobrá škola scenáristického remesla. Len to človek nesmie robiť dlho, lebo mu to vyčerpá dušu. Rovnako je to s hercami. Navyše, keď divák vidí stále tých istých prechádzať zo seriálu do seriálu, nemá šancu stotožniť sa s nejakým charakterom. Je smutné, že sa seriály robia rýchlo a povrchne. Ale ľuďom to asi nevadí. Je mi jasné, že keby šla Ordinácia paralelne s mojím filmom v televízii, prilákala by viac divákov. Pritom môj film nie je odtrhnutý od života. Naopak, hovorí práve veľa aj o tých, ktorí si každý večer zapnú televíziu.

Kto môže za to, že vznikajú poväčšine len diela bez väčšej hodnoty? Sú to majitelia televízií, diváci?

Máme veľa možností, každý si vyberá to, čo ho priťahuje. Keď je záujem, vyrába sa to, na čom sa zarobí. Čiže pri seriáli nie je najdôležitejší príbeh či emócie. To sú len nálepky. Seriál nechce obohatiť, nedáva možnosť premýšľať, len povrchne zabáva. A ľudia sa nechajú ľahko zlákať. Popritom si vlastne vôbec nevšimnú, že na seriáli je najdôležitejšia tá reklama, ktorá ho prerušuje.

Ak ste si medzi kolegami scenáristami z Európy porovnávali skúsenosti, aký bol výsledok?

Nikde to nie je ideálne, všade sme na tom približne rovnako. U nás môže byť tvorca relatívne slobodný – ak ho podporí AVF a televízia, zaručí mu to trochu kreatívnej voľnosti - oproti producentským systémom, kde je režisér najatý a producent rozhoduje takmer o všetkom. U nás sú však zase problémom peniaze. Čo si počať s výborným scenárom, ktorý sa nemá za čo natočiť? Ale ja som rada, že pracujem na Slovensku. Tú slobodu si cením.

Zuzana Liová (1977)

vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, kde pôsobí ako pedagogička. Pracovala ako dramaturgička v STV, natočila dokumenty Slečna Mária (2000) a V tieni: Paľko (2003). Autorsky spolupracovala na seriáloch TV Markíza. V roku 2003 získala v slovenskej scenáristickej súťaži Cenu Tibora Vichtu za najlepší scenár – Dom. Absolvovala tvorivý štipendijný pobyt Nipkow program v Berlíne, zúčastnila sa na workshopoch v Španielsku a Poľsku. V roku 2005 nakrútila v STV svoj scenáristický a režijný debut Ticho. Film bol ocenený na viacerých festivaloch: Strieborné hrozno ex aequo - 36. Lubuskie filmové leto Lagow 2006, Zlatý debut – Třinecké filmové leto 2006, Cena ministra kultúry ČR za najlepší film Vyšehradských krajín – 46. MFF Zlín. V medzinárodnej scenáristickej súťaži získala Cenu Krzysztofa Kieślowského TVP Award 2007 za scenár Dom. Film nakrútený na základe neho má svoju premiéru v slovenských kinách.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Moskva alebo Petrohrad? 10 825
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 4 344
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 199
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 2 141
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 817
  6. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 590
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 501
  8. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 196
  9. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 853
  10. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 795

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred trinástimi rokmi

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

TECH

Vo vesmíre znie strašidelné pískanie. Vedci zistili, odkiaľ pochádza

Väčšina častíc je zachytená v pásoch.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.

Neprehliadnite tiež

Cena Oskára Čepana upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.

Jim Carrey komika nehral, bol posadnutý. Teraz sa chystá na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.