Báseň vznikne vtedy, keď chce byť napísaná

Rozhodnutie písať poéziu k nej prišlo prirodzene ako dýchanie. Minulý rok jej vyšla aj prozaická kniha – autobiografia. „Každý z nás by mohol napísať paralelne niekoľko autobiografií,“ hovorí poetka MILA HAUGOVÁ, „a možno by bola každá z nich inak pravdivá.“ V týchto dňoch aj ona rozhodovala o víťazovi literárnej ceny Anasoft litera, inak už je dlhšie v Nemecku, kde „ničnerobí“.

Ako to vyzerá na literárnom pobyte?

„V mestečku Edenkoben, je Künstlerhaus: Dom umelcov. Teraz sme tu piati, spíme, čítame, oddávame sa „ničnerobeniu“, ako ostatní radi nazývajú štádium rozmýšľania, hľadania a prípravy na tvorivú prácu. Stretávame sa zatiaľ v nádhernej záhrade Eden pri diskusiách, rozhovoroch alebo večeri, ktorú všetci spolu vyčaríme a zapijeme vínom od domácich pestovateľov. V záhrade sú jablone, hrušky, práve dozrievajú, hrozno na vysokej konštrukcii vytvára „lugaš“, akúsi besiedku, kde sa dá v chládku sedieť a zároveň trhať hrozno.“

Ako ste sa tam ocitli?

„Pozvali ma sem a poctili štipendiom. O tento pobyt sa umelci neuchádzajú, ale ich na pobyt pozývajú členovia jury. Mňa pozvala Sabine Küchler, redaktorka z Nordeutsche Rundfunk. V časopise Horen čítala moje básne.“

Ako, kedy a kde píšete?

„Ak sa pýtate, ako píšem práve teraz, tak nijako. V lete som odovzdala rukopis básnickej zbierky Plant Room do vydavateľstva Ars poetica, s Ľubicou Szomolayovou sme stihli urobiť aj korektúry. Teraz mám taký poetický čas prípravy na hniezdenie, teda písanie: prechádzam sa vo viniciach, kde je, asi jediná v Európe, Cesta básní.“

Ako vyzerá Cesta básní?

„Na tabuľkách sú v labyrinte nekonečných viníc rozmiestnené básne autorov, ktorí boli ako rezidenti v Edenkobene, alebo sa tu zúčastnili na čítaniach. Všetko sú to básne o prírode, jej pestrosti a mnohostrannosti, a aj o človeku v presnom labyrinte ročných období.“

Čo pri písaní rozhoduje?

„Rozhoduje to, že báseň chce byť napísaná. Tento trpný rod je pomerne ťažkopádne vyjadrenie, ale to bolo prvé, čo mi napadlo. Nikdy sa do písania básní nenútim, musia sa akosi ozvať samy. Ako pokračovanie sna, neodbytná myšlienka, určitý rytmus ešte bez slov, ako navrstvenie pocitov z vnímania. Rozhoduje to, či je to dosť sväté, aby som vzala do ruký zápisník, sadla si a zapísala to.“

Napísali ste aj vy báseň, ktorá ostane vo viniciach, popri iných, na Ceste básní?

„Sme dve biele vzducholode v pásme severného svetla

obloha ktorá sa nechce rozdeliť: modrá a modrá

strapce Dornfeldu temné pohlavia v tele roztiahnutej krajiny

sme oživené kamene dokonale súvisiace s hviezdami.

Akoby sme (dvaja) mali absolútny sluch: otváranie tela hlasom

medzitváre v nekončiacom čase (dať z toho diel aj anjelom).

A blade runners:

pod nátlakom svetla: vmilovať sa pod ochrannú teplú kožu jesene

v uspávanke divých zvierat zaspať

presne

ako sme. (pre I.)“

Zdá sa mi, že poézia je presnejšia ako próza, a teda sa musí aj ťažšie písať, je to tak?

„Presnejšia, možno: závisí od autora, existujú nepresné zlé básne a je presná skvelá próza: výpovednejšia? Tuším, čo tým myslíte, ale možno takto: poézia je vertikálnejšia, próza asi viac horizontálna, má širší záber, a preto je dobré, keď paralelne v literatúre národa existujú obe. Poéziu písať by nemalo byť namáhavé, namáhavé je žiť a dostať život do riadkov, do viet, do slov. Próza potrebuje viac času, aj na to, aby vznikla, aj na to, aby bola napísaná.“

Aká je to „Pomalá lukostrelkyňa“?

„Chcela som ju ešte dodatočne nazvať Naozaj pomalá lukostrelkyňa, ale už sa nedalo, kniha bola už v tlačiarni, chcela som, aby to bolo pozeranie a písanie ako pomalý kĺzavý let vtákov, keď ani nepohnú krídlami, a predsa sa vznášajú vo vzduchu. Alebo spomalené zábery kamery na rastlinu, ktorá klíči a rastie, a vertikálne sa ťahá smerom hore k svetlu, vetru a zároveň rastie aj smerom do zeme. Tak by mali pôsobiť moje básne, pomaly sa dvíhajúce slová z toho obrovského množstva slov v jazyku, ktoré sa presne rozvinú. Niektoré vytvoria korene a byle, či kmene, niektoré konáre, listy kvety a plody, a to dohromady by malo byť telo a duša básne v nerozdeliteľnom spojení ako pri milovaní, akási tajná erotická príťažlivosť slov, erotická inteligencia. Magnetizmus, žiarenie.“

Do čoho, koho sa triafate?

„Mojím terčom je čokoľvek, čo sa stane predmetom básne, niekedy je dôležité triafať presne do čierneho, občas je zaujímavé aj to, čo je na samom vonkajšom okraji. Do koho? To azda nie, lebo nechcem zraňovať ani ľudí a zvieratá už vôbec nie. V skutočnom živote mám len na dome na bielej stene čierno­žltý terč, do ktorého hádžem šípky. Stred terča je čierny, ale jeho stred stredu je červený. Niekoľkokrát sa mi podarilo trafiť už šípku v červenom druhou šípkou. To sú tie okamihy koncentrácie, keď som v súlade so svetom, a tak môže vzniknúť otázka: do koho to vlastne strieľam?“

Ako ste sa cítili ako prozaička pri písaní Zrkadla dovnútra?

„Priznám sa, bolo mi ťažko, trápila som sa s formou aj s obsahom, aj rozsahom, nakoniec z toho vznikla celkom slušná kniha venovaná-nevenovaná mojim rodičom.“

Aké to bolo – mať v rukách, v slovách možnosť pozrieť sa na seba?

„Možno by sme mali dať otázku do prítomného času: je to zázračné a neviem, či si to zaslúžim, túto možnosť, či som ju naozaj ostro využila, či je to dosť, čo som napísala, urobila, či ešte budem môcť písať a ako. Len sa modlím, aby som si zachovala schopnosť sebareflexie a bola prísnejšia na seba ako na druhých. Je to riziko, takto chodiť bez pokožky a ochrany, lebo písanie poézie je o tom. V próze sa dá viac zahaliť. Mám pocit, že vo svojich zbierkach básní som bola autobiografickejšia ako v prózou napísanej autobiografii. Každý z nás by mohol napísať paralelne niekoľko autobiografií, a možno by bola každá inak pravdivá.“

Dá sa vôbec povedať, ako sa cítite ako poetka – u nás – na Slovensku?

„To by som sa musela definovať nielen ako poetka, ale aj ako človek, žena, partnerka, matka, a teraz dokonca už aj stará mama vnučky Aimeé. Teraz sa budem trochu chvastať, ale uvidela som sa v tom malom dievčatku, zdá sa mi, že niečo zo mňa ide ďalej. Momentálne sa cítim veľmi dobre, aj na Slovensku, aj teraz v Nemecku. Nebojím sa to povedať, že tento jesenný úsek môjho života je zmysluplný a prikladám ho k tým ostatným krásnym, ktoré boli súčasťou toho, čo nazývam môj život. Zaoberám sa tým, čo ma hlboko zaujíma: literatúrou a mám výnimočne dobrého a múdreho partnera. Ak chcete úprimnosť, aj dobre vyzerajúceho.“

Prečo potrebujeme poéziu?

"Poézia je aristokratom jazyka, jeho vnútorným srdcom, kde pulzujú slová, ktoré by inak nikdy nepoužil. Možno sa potrebujeme napájať na temné podzemné prúdy jazyka. Prečo? Neviem. Lebo preto, hovorievali sme, keď bolo niečo bez zjavného dôvodu."

V čom je sila poézie?

„V jazyku, ktorým by sa malo dať vyjadriť všetko.“

A v čom slabosť?

„V jazyku, ktorým nevieme vyjadriť všetko.“

Ako sa hodnotí písanie iných?

„Mám určité skúsenosti. Pracovala som roky v Romboide, kde bolo hodnotenie súčasťou každodennej práce. A som stále vášnivá čitateľka. Radosť z čítania ešte nezmizla a dobrá kniha na kanape s dekou a jablkom v ruke a nočnou lampou je stále vítaná. Každý z nás – poroty – čítal do nemoty. A Kata Kucbelová za Anasoft literunosila stále nové knihy, z ktorých sme vo vzácnej zhode vybrali, podľa nás, desať najlepších. O víťazovi však rozhodneme až na poslednom stretnutí.“

Tušíte už, o čom bude ďalšia báseň?

„Tuším o čom: o láske, radosti, smútku, o oblohe a rastlinách a možno o nekonečnom napínaní malého luku srdca a jeho archeológii.“