Debutový album slávnych hudobníkov na čele s Mickom Jaggerom je slabý.
Superskupiny tvoria známi hudobníci a väčšinou majú krátke trvanie pre konflikty medzi viacerými výraznými osobnosťami pokope. V súčasnosti najdiskutovanejšia superskupina prekonala prvú základnú prekážku: nerozpadla sa skôr, než nahrala debutový album.
Čaro zostalo len v štúdiu
V skupine Superheavy sa stretli hudobníci z rôznych svetov: gitarista Dave Stewart (Eurythmics), mladá soulová speváčka Joss Stone, reggae hviezda Damian Marley a oscarový indický producent A. R. Rahman. Celý projekt zastrešuje Mick Jagger.
„Do štúdia sme šli len s pár nápadmi, niekoľkými riffmi a veršami. Nie je to môj obvyklý štýl práce, ale muzika sa vyvinula sama od seba na mieste,“ tvrdí Jagger.
V štúdiu to skutočne mohlo znieť úchvatne. Viaceré pasáže sú priam stvorené na dlhé improvizácie, no čo baví do hypnotického motívu aktívne zapojených hudobníkov, nemusí nutne baviť aj poslucháča.
Úplne odsúdiť Superheavy by bol recenzentský alibizmus. Silné nápady sa tu objavia a každý z piatich elementov je sám osebe zaujímavý. To je ale zároveň základný problém nahrávky. Niektoré prvky k sebe pasujú viac (Stone/Marley), iné menej (Rahman/Marley) a niektoré vôbec (Jagger a zvyšok). Čo v úvodnej titulnej skladbe znie ako orgie rôznorodosti, časom začne liezť na nervy.
Chcelo to menej Jaggera
Album ako celok sa rozpadá. Skladba Unbelievable začne ako hiphop, príde blues, reggae vsuvka a končí sa tancom na spôsob bollywoodskeho trháka. Úplne vidíte odjazd kamery, smrdí tu gýč.
Druhým pólom sú skladby Miracle Worker a Energy. Prvá je vkusné reggae s príjemným refrénom a druhá energická rocková skladba, kde sa pískavá gitara podľa vzoru elektrorockových Apollo 440 stretáva s Jaggerovým rapom (!) a jeho charizmatickou harmonikou. Čím menej Superheavy kombinujú, tým lepší je výsledok.
Je nepochopiteľné, prečo Mick Jagger v Never Gonna Change radšej neprenechal priestor Joss Stoneovej. Vôbec, pri počúvaní celého albumu máte často pocit, že niekto stojí za vami a snaží sa dosť nepodarene s kapelou spievať väčšinu refrénov.
Paradoxne tak z nahrávky víťazne vychádzajú soulový groove Joss Stoneovej a energické reggae Damiana Marleyho. Inak stojí album za vypočutie ako odstrašujúci príklad superskupiny a sčasti pre dve-tri ďalšie skladby.
