Pôvodná predstava JIŘÍHO SUCHÉHO bola, že založením Semaforu vytvoria s Jiřím Šlitrom na istý čas divadlo, ktoré ich bude baviť a že tento pocit sa prenesie i na publikum. Tak aj bolo, teda je, pretože „istý čas“ trvá dodnes. Polstoročie dovŕšilo divadlo pred dvoma rokmi, presne v sobotu oslavuje jeho principál, skladateľ, textár, spevák, hudobník, herec, výtvarník a režisér osemdesiatku. Ako inak, na javisku, kde hrá niekoľkokrát do týždňa. Na slávnostný deň si pripravil program Znám ještě starší lidi.
O vás je známe, že inšpiráciou na napísanie nového predstavenia sú aj nepríjemné situácie, krízy. Napríklad po povodni v roku 2002, keď vám úplne zatopilo divadlo, ste okamžite začali písať hru.
Áno. A ľudia sa ma potom pýtali, kde som zobral v sebe toľko sily, aby som tú krízu prekonal, a ja som musel priznať, že žiadnu silu som nepotreboval. Proste som už taký.
Ale vari sa predsa len lepšie píše predstavenie k veselšej udalosti, napríklad k jubileu, či nie?
Je to pre mňa rovnaká práca. Ide mi vlastne len o to, aby sa to podarilo.
A ako sa písala prvá hra Člověk z půdy, znamenajúca štart vlastného divadla?
Vtedy som nad tým veľmi neuvažoval. Písal som, čo mi napadlo, a bol som s tým za pár týždňov hotový. Dnes som oveľa dôkladnejší.
Popri čistých amatéroch, na ktorých ste si veľmi zakladali, sa tam v hlavnej úlohe striedali také hviezdy ako Kopecký, Horníček či Filipovský. Ako ste k nim došli?
Oni sa nám sami ponúkli, pretože správne tušili, že tu vzniká niečo úplne nové a chceli byť pri tom.
Nepokúšali ste sa o nejakú formu spolupráce aj s Janom Werichom? Veď V+W boli vašimi vzormi.
Samozrejme. Dokonca som mu napísal rolu do hry Smutek bláznivých panen, ale jeho choroba spolu so Štátnou bezpečnosťou tomuto plánu nepriali. A tak sa nám spolupráca scvrkla na niekoľko spoločných vystúpení a prácu v rozhlase.
V tej hre sa začala aj kariéra Matušku, Semafor dal svetu aj Pilarovú, Hegerovú, Urbánkovú, Gotta, Drobného, Sedláčka a mnoho ďalších spevákov. Vyrástli na vašich a Šlitrových pesničkách, no niektorí odišli až príliš rýchlo. Boli to ťažké rozchody?
Väčšinou nie. V okamihu, keď sa niektorý herec stal hviezdou, narysoval si pred sebou svoju vlastnú cestu a divadlo opustil. Nikdy som im nebránil. A len by som si dovolil pripomenúť, že nielen Matuška a Pilarová, ale dodnes vznikajú v Semafore pozoruhodné osobnosti. Leona Machálková, Anna K., Bára Štěpánová, Bohuš Matuš, Veronika Kubařová…
Na druhej strane možno aj tieto odchody prispeli k tomu, že ste v roku 1962, keď Semafor po troch rokoch existencie stál na určitom rázcestí, stavili na kuplety, kabaret a šantán, kde ste účinkovali len vy a Šlitr. Jonáš a tingl-tangl znamenal absolútny triumf. Verili ste v taký úspech, nebol to riskantný ťah vytiahnuť Šlitra, ktorý sa dovtedy zdráhal ako autor chodiť čo len na klaňačku na pódium?
Riskantný ťah to bol, ale my sme neuvažovali tak ako v kamenných divadlách. Počínali sme si nezodpovedne. Buď to vyjde, alebo to nevyjde.
Séria ďalších úspešných inscenácií sa potom rozšírila o filmovú tvorbu. Vzniklo (aj neskôr) viac snímok, ktorá z nich vám najviac sadla, prípadne zostala vám nejaká nesplnená filmová túžba?
Filmy, ktoré sme nakrútili (a nebolo ich mnoho), ma príliš neuspokojujú. Veľmi by som stál o to, aby sa mi niekedy podaril film, na ktorý by som mohol byť pyšný.
V tom čase ste nadviazali kontakty aj so slovenskými kolegami radošincami, neskôr s Lasicom a Satinským. Boli to pokusy, nebola tam šanca na častejšiu spoluprácu? Veď Semafor poskytoval priestor aj iným súborom, predovšetkým Šimkovi s Grossmannom.
Radošinské naivné… pre nich mám veľkú slabosť. A na našu spoluprácu nikdy nezabudnem. V poslednom čase sa na nich chodím pozerať, kedykoľvek prídu do Prahy a ja sám práve nehrám. A obdivujem ich. Stano Štepka je mimoriadna osobnosť. Nakoniec, to isté môžem povedať o Milanovi Lasicovi a Júliusovi Satinskom.
Nečakaná smrť Jiřího Šlitra v decembri 1969 ukončila zlaté desaťročie Semaforu. Navyše, začala sa normalizácia, prišli problémy pre podpísanie Dvetisíc slov. Nemali ste chuť skončiť s divadlom?
Chvíľku áno, ale potom som si uvedomil, akú radosť by som tak urobil tej strane, ktorá mi nevedela prísť na meno, a tak som vytrval.
Ako vznikla a ako dlho sa formovala nová umelecká dvojica Suchý - Molavcová, ktorá úspešne funguje dodnes? Šlitr a ona sú predsa len odlišné komediálne typy. Nakoniec ste sa aj s ňou vrátili k Jonášovi.
To je dlhá kapitola. Ak mám byť stručný, poviem len, že Jitku sme vzali do divadla ako šansoniérku a jej komický talent nám bol spočiatku utajený. Ale keď sme začali skúšať Kyticu, tak to prepuklo. S úžasom sme pozerali, ako nám pred očami vzniká veľmi kultivovaný klaun. A tak som jej ponúkol partnerstvo, ktoré skutočne funguje dodnes. Štyridsaťdva rokov.
Kytice, asi vrchol pošlitrovskej éry Semaforu, vznikla spolu s Josefom Dvořákom, ktorý však, ako sa ukázalo po revolúcii, na vás donášal ŠtB. Ako sa spätne pozeráte na Kyticu a na Dvořáka i na to normalizačné obdobie?
Nerád o tom hovorím. Neviem, aký tlak bol na Josefa Dvořáka vyvíjaný a nechcem ho súdiť. Nech si to všetko preberie sám, ak to ešte neurobil.
Po novembri 1989 sa splnila vaša túžba mať naozaj vlastné divadlo. Je pocit umeleckej slobody nejako porovnateľný s eufóriou začiatkov, keď ste priniesli dovtedy nepoznaný typ divadla, prípadne s etapou boja o prežitie v normalizačnom dvadsaťročí?
Každá doba bola svojím spôsobom krásna. Budete sa možno čudovať, ale i ten boj o prežitie bol pre mňa významný a vôbec sa nesťažujem, že som ho prežil. V roku 1989 som si, naopak, hovoril, že nebudem mať proti čomu brojiť a že mi to bude asi chýbať. Lenže marxizmus bol vystriedaný ekonómiou a jej dôsledky na nás dopadli dosť tvrdo, ale i tu to zatiaľ vyhrávame. Dôkazom toho je, že existujeme.
V spomínanom legendárnom predstavení Jonáš a tingl-tangl ste sa vyznali z lásky ku kabaretom a tingl-tanglom, v ktorých "ste v živote neboli, ale ktorých atmosféru tušíte". Tušili ste výborne. Kedy vás však v divadle alebo pri ktorom predstavení vaše tušenie zradilo?
Najviac asi pri hre Sekta. Stavil som na to, že Semafor by sa mal pokúsiť aj o náročnejšiu poetiku, než bol Pramínek vlasů a naše prvé komédie. Namiesto uznania, že sa stále pokúšam hľadať nové cesty, dalo mi publikum citeľne najavo, že o nové cesty nestojí.
Základom Semaforu boli a sú pesničky. Vytvárali ste ich už pred svojou divadelnou érou a k prvým patrilo Blues pro tebe. Bol to v podstate rokenrol, ktorý, čo bolo vtedy neuveriteľné, vyšiel dokonca aj na platni. Ako to vlastne bolo?
Vyšiel, pretože som ho pomenoval slovom blues. A to bolo režimom rešpektované, pretože blues bolo hudbou utlačovaného čierneho ľudu. (Keby vtedy vedeli, že v USA bude prezidentom černoch, tí by sa čudovali!) Takže slovo blues tu zapracovalo a v žánri sa cenzori nevyznali, pre nich to proste bolo blues. A tak môj song získal pečiatku - povoľuje sa.
Ale na nastupujúcu rockovú či bigbítovú vlnu ste nenaskočili, zostali ste celý život verný divadelným pesničkám. Neľutovali ste to nikdy?
Nie.
V jednom pesničkovom texte píšete, že "mezi básniky mě žádnej Vítězslav nezval". Vstúpili ste však medzi nich napriek tomu veľmi rýchlo a impozantne, mal na tom zásluhu aj ten Nezval?
Určite. Poetizmus, český pokus o literárny smer v dvadsiatych rokoch, ma v rokoch šesťdesiatych značne ovplyvnil. A jeho vynálezcom bol práve Vítězslav Nezval. A Karel Teige.
Bolo iné písať napríklad Lásku nebeskú pre Matušku s Pilarovou alebo Oči má sněhem zaváté pre Gotta v porovnaní so šansónmi pre Hegerovú či pre vás?
Určite, každý bol osobnosťou iného druhu, ale my, teda Šlitr a Suchý, sme sa tomu dokázali prispôsobiť.
Verili ste, že poetickými textami sa nakoniec presadíte nielen v divadle, ale aj vo svete hudobného biznisu, v rozhlase a televízii?
Keď sme začínali, tak nám to ani nenapadlo. Verili sme, že vytvoríme na istý čas divadlo, ktoré nás bude baviť, a že tento náš pocit sa prenesie i na publikum. Tak sa aj stalo. Rozhlas, gramofónové platne, televízia – to už potom prišlo samo.
Svoje jubileum oslávite na javisku pásmom Znám ještě starší lidi. Ste autorom libreta, hudby, textov, ale aj scény, kostýmov aj bábok. Ako oslávenec vlastne obdarujete svojím umením druhých. Je to pre vás väčšia radosť, ako keď ste obdarovaný vy niekým iným?
Určite. Vo svojom veku už po daroch ani neprahnem, mám pocit, že všetko, po čom by som mohol túžiť, mám. A tak ma teší, keď sa môžem dívať do rozosmiatych tvárí, o ktorých smiech som sa postaral.
Čím vás možno na narodeniny potešiť, má vaša manželka či priatelia problém s darčekom pre vás?
Neviem, ako si kto s čím láme hlavu, ale odporúčam každému, aby na darčeky zabudol. Koniec koncov, radosť mi občas dokáže urobiť úplná maličkosť. Keď mi pred rokmi gratulovala mladá študentka a priniesla mi ako darček atrament, potešilo ma to tak, že som si ju nakoniec po rokoch vzal za ženu. Dodnes jej ten nádherný darček, ktorý ma rozosmial i dojal, pripomínam.
Sedem malých foriem
Vyše polstoročná história Divadla Semafor je predovšetkým životným príbehom Jiřího Suchého, ktorý práve dnes oslavuje osemdesiate narodeniny.
Názov divadla Semafor, ktoré založili Jiří Suchý s Jiřím Šlitrom v roku 1959, vznikol zo začiatočných písmen slov "sedem malých foriem". Myšlienke integrovať hudobné divadlo, detský kabaret, divadlo poézie, film, výtvarníctvo, bábkárstvo a pantomímu zodpovedala spočiatku aj spolupráca s Janom Švankmajerom, Jurajom Herzom či Jaromilom Jirešom, no čoskoro sa Semafor vyprofiloval ako autorské divadlo oboch zakladateľov.
Jeho dominantou boli piesne so zreteľnou absenciou plytkosti a limonádovitosti, ako hovoril Suchý, ktorému sa podarilo v duchu idey, "že trocha poézie nikoho nezabije", presadiť aj na hudobnej scéne s dovtedy nevídanou básnivosťou, náročnosťou a poetickou virtuozitou.
Hoci od prvých hier Člověk z půdy a Taková ztráta krve bola jasné, že sa zrodilo nielen jedno netradičné divadlo, ale že ide o vznik úplne nového teatrologického fenoménu, kritika vzala Semafor na milosť až po inscenácii Jonáš a tingl-tangl v roku 1962.
V divadle, ktoré vzápätí prinieslo úspešné tituly Benefice, Ďábel z Vinohrad, Dobře placená procházka či Poslední štace, dochádzalo pritom k paradoxnej situácii - Suchý na jednej strane dôsledne staval na nehercoch, no súčasne na semaforských hitoch ako Tereza, Babeta, Láska nebeská, Motýl a desiatkach ďalších vyrastali a profesionalizovali sa budúce spevácke hviezdy.
K tejto zlatej ére Semaforu, ktorý odštartoval zrod desiatok avantgardných malých divadiel po celom Československu, patril aj vznik filmov ako Konkurs, Zločin v šantánu či Kdyby tisíc klarinetů, a nového televízneho žánru tzv. filmových pesničiek, teda inscenovaných hudobných hitov, v podstate predchodcov dnešných klipov.
Zlom nastal po nečakanej smrti Jiřího Šlitra na Vianoce 1969. Rozpad dvojice Š + S a zmenená politicko-spoločenská situácia po okupácii, znásobená Suchého problémami pre podpis Dvetisíc slov v roku 1968, vyzerali na koniec Semaforu. Napriek dvadsaťročným zákazom a šikanovaniu zo strany režimu a snahy vytesniť Suchého z divadla Semafor prežil.
Komponovania sa ujal dovtedajší kapelník Ferdinand Havlík, z mladej návštevníčky a obdivovateľky divadla Jitky Molavcovej sa stala skvelá umelecká partnerka Jiřího Suchého. Z peripetiami poznačeného fungovania súboru v normalizačnej ére vynikajú hry Kytice a Smutek bláznivých panen. V tom čase v Semafore pôsobili aj ďalšie dve platformy - skupiny Josefa Dvořáka a Miloslava Šimka, s ktorými zviedol Suchý po roku 1989 ťažký, no úspešný súboj o pôvodný charakter divadla.
Ani v slobodných pomeroch sa však divadlu nevyhýbali problémy - priestorové i finančné (na protest proti grantovej politike pražského magistrátu vznikol kabaret Děti kapitána Granta).
Semaforská legenda je stále živá a tvorí neodmysliteľnú súčasť širokého spektra súčasného českého divadelníctva. A desiatky hitov najmä zo šesťdesiatych rokov zostali dodnes nielen v repertoári ich interpretov, ale doslova zľudoveli. Suchý však s vervou písal a píše ďalšie pesničky a ďalšie hry. Na otázku, čo ho za tie desaťročia drží v takej neuveriteľnej fyzickej a tvorivej kondícii, povedal pre SME len prosté: Ja neviem.
Alexander Balogh
Divadlo bez klaviristu? Takmer nemožné. Vďaka, Semafor
V časoch, keď divadlo Semafor s budúcimi najväčšími hviezdami načalo svoju druhú desaťročnicu, na Slovensku sa ešte len začínajú uhniezďovať malé javiskové formy.
Popri viacerých vysokoškolských kluboch funguje maličké Divadlo U Rolanda na Hlavnom námestí v Bratislave. Hrávalo tu na striedačku viacero hudobných a divadelných zoskupení. Ich tvorbu, samozrejme, často sprevádzali problémy s vrchnosťou, ktorá ich cenzurovala.
Tvorivé prostredie sem v roku 1970 zlákalo aj Petra Belana. Ako mladý študent medicíny to skúšal s recesistickými básňami. O priestoroch U Rolanda mu pošepol jeho vtedajší spolužiaka spolubojovník Ivan Hudec (áno, budúci minister kultúry s kabátom na hlave). „Išli sme sa tam v jeden večer pozrieť. Recitovali sa tam nejaké básne, pár znudených divákov sedelo pri stolíkoch so sviečkami, bolo to neskutočne konvenčné. Ale zrazu sa hore nad schodiskom otvorili dvere a zaznel hlas miestnej upratovačky: je tam dole négdo? To bolo osvietenie, povedal som si, tak tu sa dá robiť divadlo,“ hovorí Peter Belan.
Nebol žiaden veľký fanatik do divadla, ale miloval Šlitra so Suchým. Onedlho boli na svete texty do ich prvej hry Krokodíl. „Mal som na škole dobrého kamaráta Mariána Fritza, ktorý mi odporučil svojho brata, ktorý mal kapelu, na zhudobnenie textov. Tak sme mu texty posielali a Gejza nám ich potom hral tak, ako ich brat zhudobnil. Nakoniec vysvitlo, že ich zhudobňuje sám hanblivý Gejza. To bol náš prvý klavirista, veľmi podobný Suchému a Šlitrovi.“
Druhým klaviristom sa stal dnes známy Tóno Kubasák, vtedy s pseudonymom Kessler. Hrali spolu v inscenácii Intelektuál, ktorá ich zviditeľnila vďaka odposluchu tajných z Štb. Odišli na vojenčinu takpovediac slávni.
Po návrate sa v divadelníčení pokračovalo. Po boku dvojice Belan - Hudec sa objavili ešte vtedy neznáme mená Gusto Valach, Dušan Laca, Ján Benedik a ďalší. Výnimočná bola spolupráca sRudom Slobodom a veľká bola pomoc Ľuba Feldeka, bez posudkov ktorého by nemohli hrať. Vznikla inscenácia Ostrovy, do ktorej opäť zháňali klaviristu.
„Stále sme na klavíri bazírovali, ani neviem, prečo sme sa k tomuto modelu vracali, zrejme aj pod vplyvom Semaforu. Akoby sme stále mali pred sebou predobraz Suchého so Šlitrom,“ hovorí Belan. A klavirista sa našiel.
Novinár Demo Vizár raz prišiel a porozprával, ako bol v noci v Kryštál bare, a keď hudobníci zbalili nástroje, vstal od jedného stola nejaký mladík, sadol si za klavír, do rána bavil ľudí a bol úžasný. Nevedelo sa, kto to je, ako sa volá. „Po intenzívnom pátraní sa zistilo, že mladý neznámy klavirista nie je nikto iný ako Jaro Filip. Tak sme išli za ním na internátnu izbu a dali sme mu jedenásť pesničiek,“ spomína Peter Belan. „Medzi dverami sa na to pozrel a povedal, že zajtra ide na víkend domov a v pondelok to máme. Veľmi sme tomu neverili, lebo sme mali skúsenosť, že klaviristi dolaďujú a prerábajú pesničky celé týždne a mesiace. Ale Jaro to za víkend skutočne spravil a štyri roky pravidelne každý utorok ich s nami U Rolanda hral. Už vtedy to boli typické filipovské pesničky.“
Fungovali spolu do roku 1978, to už pracovali aj ako lekári. Potom sa rozišli, Jaro Filip do divadla na Poetickú scénu a Belan s Hudecom každý svojou cestou. Na divadlo Semafor má Peter Belan dodnes tie najlepšie spomienky. „Spravili úžasný skok v muzike aj v texte. Každý vnímavý mladý človek vedel posúdiť, že je to niečo mimoriadne.“
Eva Andrejčáková
Jiří Suchý oslavuje osemdesiat rokov
Osobnosti našej umeleckej scény gratulujú
"Kedysi začiatkom šesťdesiatych rokov môj kamarát položil na gramofón malú čiernu platňu a z nej sa ozval spev: „Život je pro mne obnošená vesta / vše co se dalo dávno už jsem prožil...“ Hovorilo mi to z duše, veď som mal už sedemnásť rokov... Ale vzápätí ma zaujalo niečo iné. Tá pesnička sa výrazne odlišovala od všetkého, čo som dovtedy počul. Humorom, iróniou, ekvilibristickou prácou so slovom, poéziou... Zložil ju Jiří Šlitr, text napísal a spieval Jiří Suchý. Od tej chvíle som prepadol čaru jeho textov. Sám som vtedy ešte texty piesní nepísal, ale to, že som ich neskôr písal a ako som sa ich usiloval písať, má na svedomí (aj) Jiří Suchý. Dôležité je povedať, že Suchého piesne by nikdy neboli také, aké boli, keby v ich podloží nebolo prostredie, v ktorom vznikli: džezový klub, šantán, kabaret, divadlo, revue... Proste, urbánna kultúra. V tomto sme na Slovensku boli veľmi pozadu a o to, že sme nakoniec pozadu neostali (však Milan Lasica, Tomáš Janovic, Stano Štepka...?), sa priamo i nepriamo zaslúžil práve Jiří Suchý. Dnes, keď textom piesne môže byť čokoľvek, o to radšej počúvam Jiřího Suchého. „Tu krásu nelze popsat slovy...“ Pevné zdravie a dlhý život, pane JS!"
Ján Štrasser
básnik, textár, prekladateľ, esejista, dramaturg
"Semafor, to boli pesničky a ľudský postoj k tomu, čo sa dialo okolo. Pesničky, ktoré sme spievali aj ako trampi pri ohňoch a ľudský postoj – napríklad aj vo vydávaní kníh a iných materiálov, ku ktorým sa nedalo v oficiálnych vydavateľstvách dostať. Taká tá správna sivá zóna!... Divadelne som sa osobne necítila tvorbou Semaforu oslovovaná, i keď ako účastníčka druhej vlny malých javiskových foriem koncom 70. rokoch na Slovensku som nemohla nebyť ním ovplyvnená. Ale keď, tak akosi nepriamo, cez tradíciu slovenského kabaretu a potom prvú vlnu slovenských malých javiskových foriem, ktoré nám umožnili pohľad na divadelnú komunikáciu akosi v menej dramatickej forme, viac pod zorným uhlom názoru, témy a vo forme mozaikovito... A ako divadelník, ktorý na vlastnej koži niekoľkokrát zistil, čo znamená založiť a udržať divadlo, som vždy snímala i snímam pred „vytrvalejšími“ kolegami, ako je napríklad aj Jiří Suchý, klobúk."
Viki Janoušková
dramaturgička a autorka
"Jiří Suchý sa koncom päťdesiatych rokov stal ikonou hnutia divadla malých foriem. Je ňou dodnes a ja mu pri príležitosti krásneho životného jubilea želám ešte veľa chuti do práce, pretože jeho tvorba nás stále obohacuje."
Milan Lasica
herec, režisér, dramatik, humorista, textár
"Obdivujem Jiřího Suchého, ako vie spojiť vtipnú poéziu s poetickým humorom. Aj preto jeho dielo stále spieva."
Tomáš Janovic
básnik, textár, spisovateľ
"Semafor je pre mňa typ divadla, v ktorom som nikdy nebol, ale ktorý ma očaril svojou ozvenou - pesničkami, filmami, ľuďmi v ňom. Ja som sa v roku 1985 nadchol Voskovcom a Werichom, Suchým a Šlitrom. Vďaka nim som založil GUnaGU. Aj keď som model hry s pesničkami veľmi rýchlo opustil, Jiřího Suchého si stále vážim pre jeho „trochu poézie, ktorá nikoho nezabije“. Jeho dnešnú tvorbu nesledujem, ale mám v úcte odvahu 80-ročného principála, ktorý napriek katastrofálnej povodni, ktorá mu pred pár rokmi zničila sálu, šiel ďalej a písal a hral a stále bol! Veľa šťastia."
Viliam Klimáček
herec, režisér, dramatik, spisovateľ, scenárista
"Divadlo Semafor a Jiří Suchý - to bola na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia najprestížnejšia divadelná škola kabaretu a malých javiskových foriem, s učiteľom, čo má vynikajúce renomé. Ak dodnes tá škola funguje aj s pánom profesorom - je divadelný zázrak, čo môžeme dosvedčiť najmä my, diaľkovo študujúci poslucháči."
Stanislav Štepka
herec, režisér, dramatik, spisovateľ, scenárista
