Režisér Uhlár zostáva verný svojmu umeleckému programu, a tak vznikla ďalšia z inscenácií, vďaka ktorým naše divadlo nie je len obrazom komerčného konformizmu.
Divadlo, ktoré je skutočnou kritikou kultúry, môže fungovať len na periférii. Odmietnuť tradíciu a základné hodnoty spoločnosti je samodeštruktívny akt. Kultúra je totalita, vnútorné väzenie jednotlivca, zdroj moci štátu a úradnej mašinérie. Niečo, čo treba znevážiť a vysmiať. Tomuto umeleckému programu zostáva režisér Uhlár verný aj vo svojej ostatnej inscenácii Status realizovanej v spolupráci s Divadlom Disk.
Postavy v inscenácii sú spoločenské produkty. To, čo je na nich zaujímavé, je práve to, čo je patologické, choré a odpudivé. Kultúrna norma je určená negatívne. Je to skrytá oblasť formujúca naše spoločenské vedomie, žumpa konvencii, v ktorej musíme stáť, aby sme vyčlenili to, čo je za hranicou našej pozitivity.
Paradoxne sa tu Uhlár vysmieva práve tej vyspelejšej časti našej spoločnosti. V zrelom veku stráca zábrany a robí to čím ďalej arogantejšie. Vznikajú preto zaujímavé predstavenia, ktoré sú anarchistickou komédiou a zároveň hlbokou reflexiou duše moderného trnavského človeka. Ohňostroj vulgárnosti a surreálnych výstupov poprepájaných do súdržného celku. Stále viac cítiť až maniakálny režisérov dôraz na detail, presnosť výrazu a jednotu formy.
Je vlastne prirodzené, že fragmentárna inscenácia funguje lepšie, ak je za ňou premyslená štruktúra vzájomných asociácii. Nejedná sa však samozrejme o žiadny zrejmý princíp či lingvisticky uchopiteľný odkaz. Je to len akýsi úškrn Rozumu v pozadí. Nejasný pozdrav zo záhrobia. Bujará diverzita scén je tak stále na hrane udržateľnosti. Hra pôsobí jednotne, hoci je zrejmé, že táto jednota je veľmi krehká.
Niektoré scény z inscenácie predsa len vyčnievajú. Je to však pochopiteľné. Ponurá scéna s nekrofilom bažiacim po palacinkách alebo diskusia dôchodcov o posmrtnom živote určite patria k tomu najpozoruhodnejšiemu, čo v našom amatérskom divadle vzniklo. Význam je tu nestabilná a netransparentná entita. Vzniká a uniká v hre kontextu. Predstaveniu napriek tomu nie je ťažké rozumieť. Je to divoký viacgeneračný kabaret z prostredia nižšej strednej triedy.
Novým prvkom inscenácie sú videoprojekcie. Efektné navrstvovanie významu je dnes lákavé. Súdobým prvkom sú aj hiphopové výstupy. Vo formálnej symbióze nachádzame rytmizované prejavy mladíckej demencie a stareckej senility. Divadlo disk je však stále najsilnejšie v jednoduchých scénach zo života obyvateľov krajského mesta.
Divadlo Disk je ale v súčasnosti viac než len amatérsky súbor. Je to aj nemilosrdný výsmech súčasnému vyprázdnenému profesionálnemu divadlu. Herci v Disku prinášajú na javisko vlastnú skúsenosť, nehanbia sa za svoje úbohé zážitky, nie sú to známe osobnosti, čo mudrujú v televízii. Odhaľujú to, čomu by sa rodinne založený divák štátnych divadiel radšej vyhol.
Napriek zaváhaniam vnímame, že títo ľudia majú v sebe stále pôvodnú radosť z hrania. Ich sebairónia pôsobí oslobodzujúco. Práve vďaka takýmto inscenáciám slovenské divadlo nie je len obraz komerčného konformizmu a sterilnej meštiackej kultúry.
Autor: Maroš Berák
