Slnko nad Modrou (Vydavateľstvo F. R. & G., 2011) sú prozaickobásnické texty. Jednotlivé miniatúry Borisa Mihalkoviča sú postavené viac na hĺbke myšlienok než na forme, ktorá je často litanická a aj v prozaických častiach možno nájsť rytmus. Niekoľkovrstvové metafory sa prelínajú s neutrálnosťou, texty sú bohaté na reálie, podobenstvá i symboly.
Na predkov sa už len spomína
Básnik má veľký zmysel pre detail, ktorý veľa vypovedá, častý je motív svetla, ale i motívy výtvarné, hudobné, obyčajne v analógiách s literárnymi dielami. Napriek istej miere prvoplánovosti je to kniha sémanticky hlboká.
Cez vedomie a reminiscencie lyrického hrdinu sa ocitneme v prostredí bytu a domova, vo vinohrade pod Malými Karpatmi, prejdeme štyri ročné obdobia, aby sme boli svedkami i účastníkmi kolobehu v prírode i v ľudskom živote, keď odchádzajú generácie a na predkov sa už len spomína.
Na ploche Mihalkovičovej knihy sa objavujú znaky symbolizmu, lyrické „ja“ sa často mení na „ty“, aby sa problém zmyslu života stal všeobecne platným. Texty sú to viac pesimistické, optimizmus im dodáva hľadanie útechy skôr v prírode než medzi ľuďmi, lebo aj od blízkych pociťujeme ústrky, preto samota je lepšia. Človek človeka nedokáže dokonale spoznať za celý život.
Nerozlúštiteľné zákonitosti
Jemné reflexie vyúsťujú do existenciálnych sentencií. Mihalkovič nenápadne zakomponoval do textov nerozlúštiteľné zákonitosti, ktoré podnecujú úvahy. Človek sa vracia k prapodstate, vidí a cíti tradície pokolení, princípy prírody a celého vesmíru a to formuje jeho vedomie a svedomie.
Mihalkovičov lyrický hrdina si uvedomuje skláňanie sa života za horizont, ale objavuje s láskou a porozumením prosté veci, odhodlanie nevzdávať sa v nijakej situácii.
Záverečná rovnomenná báseň knihy je akousi sumarizáciou už vysloveného, koncové crescendo, finále o súžití človeka so všetkým živým, nad čím je Niečo mocnejšie.
