Už vyše päťdesiat rokov žije v Kanade, vraj takzvanej áčkovej krajine, no na Slovensko, do svojej rodnej krajiny, sa vracia často. Venoval mu aj fotografickú ľúbostnú pieseň v publikácii Spectacular Slovakia. Zaujímajú ho aj iné „béčkové“ kúty. YURI DOJC fotí aj v Rwande, na cintorínoch či v synagógach.
Stihli ste trochu spoznať Slovensko, kým ste z neho na konci šesťdesiatych rokov emigrovali?
Keď som mal pätnásť či šestnásť rokov, stopoval som po celom Slovensku. Bolo to romantické.
Vybavovali sa vám teraz pri fotení Slovenska opäť niektoré miesta, ktoré ste vtedy navštívili?
Úplne, veci z detstva zostávajú zakódované v hlave.
Prekvapilo vás niečo na slovenských študentoch, s ktorými ste na publikácii Spectacular Slovakia spolupracovali?
Sú moderní, majú vynikajúce informácie a rozhľad. Všetci mali aj svoju hĺbku, tá mi niekedy chýba u kanadských študentov. Je to ale asi tak, že vo všetkých malých krajinách sa ľudia viac snažia. Počul som jednu teóriu, že existujú áčkové a béčkové krajiny. V áčkových krajinách sú ľudia už takí sebavedomí, že ich zvyšok sveta nezaujíma. V áčkových sa však úspešnými stávajú často práve tí, ktorí priši z béčkových krajín.
Na akej úrovni je súčasná prezentácia Slovenska ako turistickej destinácie?
Dnes sa už krajina nemôže propagovať pohľadnicovým štýlom, to nefunguje, pohľadnicové Slovensko neexistuje. Aby sa krajina predala, musí ma niečím zaujať, jej fotografie musia byť umelecké. Som rád, že sa Spectacular Slovakia rozhodol nechať moju sekciu čiernobielu. Pracoval som dlhé roky v reklame, mám skúsenosti s fotografiami, ktoré dokážu predávať.
Čo o Slovensku vedia bežní Kanaďania?
Sem-tam poznajú Bratislavu, ale stále nie je bežné ísť na Slovensko na dovolenku, kým tam nemáte rodinu. Cudzinec navyše určite nepríde len k nám, ale aj do susedných krajín - Česka, Maďarska, Poľska. Tieto krajiny by sa teda mali spojiť vo svojej prezentácii.
Ktorá naša národná črta sa vám s odstupom času a kontinentov najviac nepáči?
Spýtajte sa ma radšej, čo sa mi páči, a to je srdečnosť ľudí. Veľakrát sa mi prihodilo, že hoci sa zdali spočiatku odmeraní, veľmi rýchlo sa otvorili, vždy ma pozvali dovnútra a pohostili. Ľudia vedia opätovať srdečnosť. A o takých makových koláčoch, aké sú na Slovensku, môžem v Kanade len snívať.
Čo by ste chceli, aby sa zlepšilo?
Aby sa zachránilo čo najviac kultúrnych pamiatok, medzi nimi aj židovské cintoríny. O tom štiavnickom som počul, že ho stále ničia. Orgány by si mali dať väčšiu námahu nájsť tých, čo to robia a potrestať ich. Vidieť cintoríny s rozbitými náhrobkami či pomaľované hákovými krížmi – to nie je najpríjemnejšia prezentácia krajiny.
Jedným z vašich ostatných projektov boli fotografie starých modlitebných knižiek tých, čo odišli do koncentračných táborov - Last Folio. Prečo ste sa vrátili k holokaustu?
Nikdy som neinklinoval k takýmto témam, začalo sa to náhodou a diali sa pritom skoro až zázraky. Keby som niekedy napísal, ako sa to celé prihodilo, bol by z toho román.
Čo vás teda k tomuto projektu priviedlo?
Po pohrebe svojho otca som chcel pomôcť staršej panej a odviezť ju z cintorína, ona však odmietala, že pôjde električkou. Pritom bolo zrejmé, že sa ponáhľa. Ukázalo sa, že sa celý život starala o tých, čo prežili koncentračné tábory. Sama bola v Osvienčime. Práve tam jej veštica, ktorá prišla transportom z Grécka, vyveštila celý jej budúci život. Povedala jej, že to prežije, že sa vydá neskoro, nebude mať deti a ku koncu života príde anjel, ktorý sa o ňu postará. A skutočne, tá pani sa vydala až v štyridsiatke, nemala deti a ku koncu života k nej začala chodiť mladá žena, ktorá sa stala tým anjelom.
Niektoré z tých starých knižiek, ktoré ste fotili, patrili teda jej? Kde všade ste knižky hľadali?
Našli sme ich na rozličných miestach, na cintorínoch či v synagógach. Knihy môžete fotografovať hocikde, ony samy nie sú dôležité, dôležité je to, čo vás k nim vedie.
Čo vás priviedlo k foteniu veteránov z druhej svetovej vojny?
Koncentráky boli oslobodené vojakmi, nie politikmi. Bez radových vojakov by sa z táborov nezachránili ani tí, čo prežili.
Ako ste sa dostali fotiť do Rwandy?
Išiel som tam trénovať mladých fotografov a študentov, ale nenechal som si tam ujsť ani miesta, kde sa udiala genocída. Vedel som síce o nej, ale nepoznal som jej rozsah.
Aký je pocit fotiť tisícky ľudských lebiek uskladnených na polici? Kde sa vlastne dá niečo takéto nájsť?
Väčšinou to boli kostoly, kam nahnali ľudí, aby ich zmasakrovali. Niektoré z nich sa potom premenili na múzeá genocídy. Sprievodkyňa, ktorá nás po jednom takom múzeu sprevádzala, ma stále držala za ruku. Ako mi o všetkom hovorila, celá sa triasla a plakala. Patrila ešte k živým svedkom genocídy. Krajina, ktorá si nepamätá minulosť, má problém. Treba odpustiť, ale nie zabudnúť. Keď prišli Američania do prvých koncentračných táborov, generál Eisenhower prikázal, že tam musia okamžite dôjsť aj filmári a fotografovia. Tušil, že bude len otázkou času, kým niekto povie, že sa nič podobné nikdy nestalo.
Na čom teraz pracujete?
Práve začínam robiť projekt o mladých ženách s rakovinou prsníka. Obyčajne sa hovorí v tejto súvislosti len o ženách nad štyridsať, ale existujú celé generácie žien, ktoré rakovinu dostanú veľmi mladé. Popri svojej reklamnej práci som vždy robil sociálne projekty o nezamestnaných, o slepých, o starých či chorých, o ľuďoch z rôznych etnických skupín. Keď stretnete takýchto skutočných ľudí, potom vám vaše vlastné ciele začnú pripadať plytké. Umenie nezmení svet, ale možno nám pomôže zlepšiť ho.
Pripravujete sa nejako na svoje fotografické kompozície?
Dnes sa už len dávam viesť inštinktom. Obyčajne sa len technicky pripravím a na mieste sa nechávam zviesť situáciou. Človek môže robiť len to, po čom v danom momente túži. Sú ľudia, ktorí si dopredu naškicujú, čo budú robiť, môj proces je však emocionálny. Idem k ľuďom do bytu, začnem sa s nimi rozprávať, nechám, aby ma ich domáce okolie inšpirovalo. Často som fotil svoje modely u nás v kuchyni na stole. Je to jednoduché... kým nepríde domov moja žena.
Beriete akty ako tradičný žáner výtvarného umenia popri krajinkách či zátišiach?
Môj pohľad na ženu je pohľadom šestnásťročného chlapca zo Slovenska. Tieto veci v človeku ostávajú, aj v románoch Milana Kunderu ich nájdete. Na priemyslovke sme boli samí chlapci, od štrnástich rokov sme sa rozprávali len o dievčatách. Žili sme v istom obmedzení, stačilo mať šuštiaky a džínsy, aby bol človek frajerom pred dievčatami.
Čo pre vás fotografia znamená?
Fotografia je médiom, cez ktoré sa viem prejaviť, je mojím životom, tak ako je pre niektorých náboženstvo. Niekedy sa pýtame, či by nebolo jednoduchšie byť nejakým robotníkom a nemať problémy. Hovorím si však, že by sme boli strašne ochudobnení. Umenie je dnes aj biznisom, trochu aj zábavou, ale skutočné umenie je o sebavyjadrení. Fotografia je naším zrkadlom, umelec je ten, kto sa vie vo svojej práci odzrkadliť.
Pre niekoho by to mohlo znieť narcisticky.
Áno, je to narcistické. Prišla raz za mnou jedna pani a keď videla knihu Jana Saudka na mojom stole, rozplakala sa. Som taká šťastná, že si tento človek našiel niečo, v čom sa môže prejaviť, povedala. Ja som si peniaze zarobil reklamnými fotografiami, bolo to jednoduché, zákazník niečo zadal a ja som to urobil. Umenie je však niečo celkom iné, v ňom človek musí hľadať. To nemá nič spoločné so slávou či peniazmi. Svoju vlastnú tvorbu robím, ako pije ten, kto je smädný. Chápem však, že sú aj takí, ktorých inšpirujú peniaze, nečudujem sa im a ani ich neodsudzujem.
Z tvorby Yuriho Dojca
Čičmany.
