Tie vzácne chvíle, keď sami sebe nepatríme

Tohtoročnou novinkou českej výročnej literárnej súťaže Magnesia Litera bolo vyhlásenie knihy desaťročia. Stal sa ňou súbor poviedok Jana Balabána Možná že odcházíme, ktorý v roku 2004 zvíťazil v tejto súťaži v kategórii prózy.

Možno, že už si o knihách nestihneme porozprávať. A tak hlasujeme. Vytvárame stále nové a stále hlasnejšie súťaže a príležitosti, aby sme na knihy aspoň upozornili. Pritom vždy, keď nahlas poukážeme na jednu, desať ďalších ticho spadne pod stôl.

To platí tiež o knihách Jana Balabána (1961 – 2010). Ťažko medzi nimi vybrať len jednu jedinú. Do nominácie knihy desaťročia sa dostal okrem jeho poviedok Možná že odcházíme (Host 2004, tiež vo výbere Poviedky, Host 2010), ktorá zvíťazila, i román Zeptej se táty (kniha roka 2010 v ankete Lidových novín i Magnesie Litera). Mohla by ňou však byť i poviedková kniha Jsme tady z roku 2006, ktorú akékoľvek ocenenia minuli. A nebolo to ničím iným než vrtkavosťou šťasteny – alebo rozptýlením pozornosti.

Sám Jan Balabán vynikal pozornosťou k nepovšimnutému, sústredením k postavám, miestam i časom, ktoré sú obvykle „mimo záberu“. S jeho knihami nemožno relaxovať ani baviť sa, to ani trochu. Skôr sa očistiť a nadýchnuť a vidieť inak. Pretože tu je život so všetkou svojou zložitosťou, slabosťou, so všetkými krachmi, nedokonalosťami a nedoriešenosťami – ale nie je to svet nezmyselný a jeho obyvatelia nie sú poľutovaniahodní ani zbytoční.

Ja a my

Dvadsať krátkych próz knihy Možná že odcházíme uvádza na scénu najčastejšie nie jednu, ale dve postavy – a často i dva príbehy. V poviedke Cedr a kladivo sa v rozhovore vo fajčiarni na psychiatrii prelína živelné rozprávanie nezamestnaného zvárača s myšlienkami zrúteného intelektuála. O tajomnom súrodenectve medzi dvoma neznámymi ľuďmi rozpráva aj próza U komunistů... Zdvojenie postáv i príbehov a ich prepájanie je pre autora typické: jeho pôvodný, autentický pohľad na svet nie je individualistický, omnoho viac než ústredná postava alebo „ja“ ho zaujímame „my“.

Keď sa kniha Možná že odcházíme stala knihou roku v ankete Lidových novín, Jan Balabán v rozhovore hovoril o samote: „Kurt Vonnegut v 80. rokoch povedal, že number one american killer nie je infarkt myokardu, ale loneliness. To je diagnóza aj našej spoločnosti a je pri koreni mnohých patologických javov a mnohého nešťastia. Tieto veci cítim a chcel by som ich prekonávať, ale netrúfam si na to, nejako ideologicky alebo povedzme kresťansky to dotlačiť vždy k pozitívnemu výsledku. Myslím, že spisovateľ je povinný – či už Bohu, alebo pravde, či tomu, v čom žijeme – byť presný, neklamať a nevymýšľať si.“

Čo je za obzorom

V Balabánových poviedkach sa veľa hovorí, ale tiež veľa vidí – sú veľmi obrazové. Autorovým nevtieravým „pozitívom“ je rozostavenie postáv a rozohranie situácie. Jeho prózy obvykle nemajú pointu, nekončia sa, skôr sa otvárajú niečomu novému, neznámemu, čo je za obzorom.

„Vykročili spolu do pálivého svetla septembrového dňa.“ Tak sa končí záverečná poviedka Ray Bradbury. Rozprávajú sa v nej vnuk s dedkom, ktorý stráca pamäť. Alzheimerova choroba starého lekára, ktorý jasne vie, čo sa s ním deje len vo chvíľach, keď sa to s ním nedeje, je u Balabána podobenstvom. Symbolizuje umierajúce ľudské vedomie i čas, v ktorom čosi vieme vo chvíli, keď nám to nie je nič platné, ale tiež niektoré vzácne svetlé chvíle, keď sami sebe nepatríme.

O tejto knihe a o Balabánových knihách vôbec nemožno uvažovať v kategóriách pesimizmu ani optimizmu, skôr v perspektíve nádeje. Niekoľko poviedok zachytáva rozhovor pri výstupe na kopec alebo kdesi na predmestí, periférii, kde sa ocitli výletníci skoro omylom, rozhovory v nehostinných baroch „kdesi“ na sídlisku alebo v nemocnici. Niekde v diaľke pred nami je pálivý septembrový deň, ale vždy k nemu musíme dôjsť – alebo do neho odísť.

Po náhlej smrti Jana Balabána začalo nakladateľstvo Host vydávať jeho súborné dielo. A tak knihu Možná že odcházíme môžeme dnes čítať aj ako jednu kapitolu celého prozaického diela. Tak ako sa Balabánovi nenásilne prepájajú poviedky vo vnútri jednej knihy, spájajú sa na príbuzenskom princípe i jednotlivé knihy, majú spoločné motívy, situácie, charaktery. A nekončia sa, skôr pokračujú, odovzdávajú si slovo. Preto u Balabána stojí za pozornosť nielen jeho knihy rokov či desaťročí, stojí za to od neho čítať všetko.