Ján Štrasser: Milý pionier, skús niečo ľahšie

Tvrdí, že knihy rozhovorov sú lepšie ako autobiografie, pretože tie zvádzajú k prepisovaniu histórie. Tak sme skúsili aspoň rozhovor do novín. Trval takmer štyri hodiny. JÁN ŠTRASSER ochotne odpovedal a nevyhýbal sa ani veciam, na ktoré nie je veľmi hrdý.

Ján Štrasser (1946).Básnik, textár, prekladateľ a esejista. Narodil sa v Košiciach. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudoval kombináciu ruština – slovenčina. Pracoval ako redaktor časopisu Mladá tvorba, neskôr bol dramaturgom v Poetick(Zdroj: Peter Žákovič)

V týchto dňoch vám vyjde už desiata kniha rozhovorov. Kto je respondentom?

Po deviatich knihách rozhovorov som si povedal, že to skúsim s mladšími. Rozhodol som sa pre tri dámy krátko po tridsiatke, ktoré pracujú v oblasti „šoubiznisu“, sú zaujímavé, vtipné a majú vlastný názor na svet. Vyšli mi z toho Adela Banášová, Petra Polnišová a Adriana Kučerová. Vedel som, že nemôžem robiť celú knihu len s jednou z nich, pretože, ako sa hovorí nepekným slovom, ešte nemajú dosť „nažité“. Ale príprava aj samotná realizácia boli o čosi zložitejšie, lebo sú to vlastne tri samostatné knihy v jednej.

Aké sú tie mladé ženy?

Majú schopnosť sebareflexie, vedia sa na seba pozrieť z odstupu. Prekvapila ma ich dravá suverenita i triezvy vzťah k bulváru. Nemám rád, keď niektorí, najmä starší herci obviňujú bulvár z toho, že je od diabla. Najmä Banášová a Polnišová si uvedomujú, že bulvár je dvojička šoubiznisu a nezostáva im nič iné, ako správať sa k bulváru korektne a zasiahnuť až vtedy, keď prekročí určitú hranicu.

Bola to zmena oproti rozhovorom s vašimi rovesníkmi?

Keď robíte knihy povedzme s Mariánom Labudom a Milanom Kňažkom, ktorí sú od seba vzdialení jeden rok, majú tú istú školu, účinkovali v jednom divadle a majú podobné zážitky, musíte im klásť aj podobné otázky.

Je kniha rozhovorov iná ako napríklad autobiografia?

Keď niekto píše pamäti, zvádza ho to k reinterpretácii vlastnej histórie, najmä ak má na to dôvod. Ale ak oproti nemu sedí niekto, kto ho otázkami koriguje, je to lepšie. Keď robím rozhovory, hovorím respondentom: nebude to investigatíva, nebude to kniha proti vám, ale určite to nebude podstavec pod váš pomník.

Prekvapilo vás pri tých knihách niečo?

O všetkých svojich respondentoch som vedel veľa, ale vždy ma prekvapilo ich detstvo. Ale často aj ich postoje k súčasným témam.

srodicmi.jpg

Ján Štrasser s rodičmi v roku 1947

Tak poďme k tomu vášmu detstvu.

Narodil som sa tesne po vojne. Rodičia boli za vojny rasovo prenasledovaní a určite vtedy nechceli na svet priviesť dieťa. Už boli starší, takže som jedináčik. Peter Pišťanek povedal krásnu vetu: jedináčik sa naučí čítať, keď má päť rokov a nemá rád nedele, pretože sa nemá s kým hrať. To bol aj môj prípad.

Narodili ste sa v Košiciach.

Otec pracoval v magnezitovom priemysle najprv v Košiciach, potom v Lovinobani, kde som vo fabrickej kolónii prežil detstvo. Nebol som fyzicky ktovieako zdatný, tak som sa upäl na knižky. Bola tam veľká závodná knižnica, čítal som hlava-nehlava, aj knihy pre dospelých. Z toho čítania zrejme vyplynulo aj neskoršie písanie.

Čo bolo prvé?

Prvú básničku som napísal asi v jedenástich, poslal som ju do časopisu Ohník, skadiaľ mi ani neodpovedali. Keď som mal trinásť a pol, napísal som dobrodružný „román“ s názvom Výbuch v atómovej elektrárni. Drzo som ho poslal do vydavateľstva Smena. Redaktor Ladislav Švihran mi napísal povzbudivý list, niečo ako: Milý pionier, tvoj román nás zaujal, vieš si zaujímavo rozvrhnúť dej, ale ešte to nie je zrelé. Skús nejaké ľahšie žánre, napríklad poviedky. (Smiech.)

pubertavelkerozlisenie.jpg

Trinásťročný Ján Štrasser v roku 1959

Strednú školu ste už absolvovali v Košiciach.

Áno, otec opäť prešiel do Košíc. Poslal ma na strojnícku priemyslovku, aby som po maturite mal, ako sa povie, chlieb v rukách. Z jednotkára som padol na trojkára, nešlo mi technické kreslenie ani matematika. Ale prežil som to vďaka tolerantným profesorom, aj vďaka kooperácii v triede. Technicky zdatní spolužiaci mi počítali zadania a ja som im písal slohy.

Mali ste niekoho, kto vás na priemyslovke priviedol k literatúre?

Slovenčinu ma učil profesor Koperdan. Keď zistil, že na priemyslovke je aj taká biela vrana, ktorú zaujíma slovenčina, obľúbil si ma. V tom čase prišli do Košíc mladí absolventi Filozofickej fakulty z Bratislavy, napríklad Ivan Kadlečík či Albín Bagin. Vzbudili vo mne túžbu ísť študovať do Bratislavy.

Prečo kombinácia ruština – slovenčina?

Chcel som študovať čistú slovenčinu, ale tú v roku 1964 neotvárali. Tak som si zvolil kombináciu s ruštinou, pretože na priemyslovke sa iný jazyk neučil.

Zlaté šesťdesiate?

Nemám ten termín rád, ale faktom je, že to boli krásne roky. Vhupol som až po uši do literárneho a umeleckého sveta. Ešte som si ani poriadne nezložil na priváte kufor a už som upaľoval do Mladej tvorby s básničkami. Vyhodili ma dvermi, vrátil som sa oknom. Literatúra mi vtedy bola všetkým. To bol možno aj hlavný dôvod, prečo som po šesťdesiatom ôsmom neemigroval. Nevedel som si predstaviť venovať sa literatúre inak ako po slovensky a inde ako na Slovensku.

Písali ste intenzívne básne?

Áno, aj. No ešte intenzívnejšie som sa pokúšal písať recenzie, venovať sa literárnej kritike. Chvíľu som pôsobil v básnickej skupine, ktorá sa sformovala na Filozofickej fakulte UK. Na jednom z našich textappealov bol aj významný literárny historik Stanislav Šmatlák. O niekoľko dní ma pred redakciou Slovenských pohľadov na Štúrovej ulici zastavil a predstavil ma zastupujúcemu šéfredaktorovi Jozefovi Kotovi, ktorý sa ma spýtal, či by som do redakcie nechcel prísť brigádovať. Padol som do mdlôb a vyhabkal som, že áno. Bol to zlomový moment v mojom živote.

Čo ste tam robili?

Bol som dievča pre všetko a bol som ním rád. Chodil som k autorom po texty, nosil im korektúry, čítal obťahy... No najmä som sedel v redakcii a počúval najlepšie hlavy vtedajšieho literárneho života: Milana Hamadu, Oskara Čepana, Stanislava Šmatláka... Bolo to pre mňa iniciačné obdobie.

Bolo tam veľa práce?

Redakcie literárnych časopisov boli centrami vtedajšieho literárneho života, kde vznikali nápady, rodili sa projekty. Pracovalo sa doma, redakcia bola najmä miestom spoločenského styku. Bol som tam niečo vyše roka, potom som „prestúpil“ do Mladej tvorby.

Boli ste bohém?

Nie prvoligový. Ja mám blok na alkohol vo väčšom množstve. Ale ako vravieval Julo Satinský, nie je umenie piť, keď ti chutí, ale keď ti nechutí. (Smiech.) Pilo sa, ale spravidla sa pritom aj debatovalo o literatúre. Chodili tam aj dievčatá, pretože chlapci potom nie sú až takí zvlčilí.

sknazkom.jpg

S hercom Milanom Kňažkom pri prezentácii knihy rozhovorov Nosím v sebe mnohé jazvy (Forza Music) v roku 2010

V roku 1968 vám vyšla básnická prvotina Odriekanie. Priznám sa, že tým básňam moc nerozumiem. Čo tým chcel básnik povedať?

Na to, aby v tom čase mladý básnik „prerazil“, musel zvládnuť kánon vtedajšej mladej poézie. Tón vtedy udávali Miroslav Válek a Ján Stacho. A bola to dobrá poézia. V tom čase sa „nosila“ najmä emocionálne pôsobiaca básnická imaginácia. Naučil som sa tak písať, možno aj celkom slušne, no bola to dosť vydretá poézia. Po asi desaťročnej odmlke som svoju poetiku podstatne zmenil smerom k tomu, čo mi je mentálne bližšie – nazvime to civilizmus, racionalita, odstup, možno aj humor, irónia aj sebairónia.

V Odriekaní cítiť veľký smútok.

Áno. Bola to aj reakcia na smrť jednej dievčiny, ktorú som mal rád.

V lete 1968 ste skončili štvrtý ročník.

Drukoval som obrodnému procesu, pretože to bola cesta k slobode a na kultúru to malo veľmi pozitívny vplyv. Každý, kto sa necítil byť mocensky ohrozený, tomu musel fanúšikovať.

Kde ste zažili august?

Býval som na Červenom kríži na priváte. Dvadsiateho prvého ráno som sa vybral do mesta. Trolejbusy nechodili. Chodili oproti mne ľudia s tranzistormi na ušiach, na Palisádach stáli ľudia pred mäsiarstvom v dlhom rade. Ale docvaklo mi to, až keď som pri vtedajšej budove rozhlasu na Zochovej ulici videl ruský tank.

Aká to bola situácia?

Niečo medzi vojnou a karnevalom. Celé dni som trávil v Kultúrnom živote, písal som rôzne glosy do ilegálnych vydaní. Pár dní sme na Námestí SNP zbierali podpisy za odchod cudzích vojsk. Spomínam si, že som si prvý večer zbalil do vaku sveter a vibramy a išiel som do Ymky, kde žil môj priateľ spisovateľ Dušan Kužel, týždeň som býval uňho. Mal som asi pocit, že treba prejsť do ilegality.

Čo bolo prvým znakom normalizácie?

To, že naši politici začali do ľudí hustiť, že sa treba správať „rozumne“, že netreba dráždiť okupantov, aby sa podarilo zachrániť čo najviac z obrodného procesu. To trvalo asi osem mesiacov, do Husákovho nástupu. Normalizácia neprišla hneď, ale voda na žabu sa už pomaly varila.

Ako vyzeral nástup normalizácie v Mladej tvorbe?

Stranícka tlač začala ostreľovať ostrovčeky liberalizmu. V roku 1970 cenzori zastavili Mladú tvorbu na dve čísla. V nasledujúcom čísle sme sa predplatiteľom ospravedlnili, sľúbili sme im, že im vrátime peniaze. To bola ťažká provokácia. Náš vydavateľ, Zväz slovenských spisovateľov, nás obvinil z toho, že sme skupinový časopis. Aby som to vyvrátil, zostavil som dlhý zoznam autorov Mladej tvorby. Vtedajší predstaviteľ zväzu Ján Solovič mi na to povedal: Vám nestačí, že vás zrušíme pre skupinovosť? Máme k tomu pridať aj pravicový oportunizmus? Paradoxne nám chcel dobre.

Na vojenčine ste boli vo Vojenskom umeleckom súbore.

Áno, vzali ma tam, hoci som nebol muzikant ani herec, no písal som pre nich texty piesní. Koncom šesťdesiatych rokov sa tam hral taký istý pop ako v „civile“. Sedel som na organizačnom oddelení, raz za dva týždne som zabalil plagáty a rozoslal ich na miesta, kam mal VUS prísť účinkovať. Bola to panská vojenčina.

Čo bolo po návrate?

Básnik Ján Turan, riaditeľ Poetickej scény, mi tam ponúkol miesto dramaturga a vybavil mi to „hore“, čím ma vlastne – ako bývalého redaktora zlikvidovaného literárneho časopisu – politicky i sociálne zachránil. Postupne sme menili profil Poetickej scény na celkom zaujímavé, miestami až avantgardné činoherné divadlo a pritiahli sme k spolupráci aj ľudí, pre režim nepohodlných, jednu hru nám napríklad preložil Martin Porubjak. Potom nám zakázali detskú hru od Vlada Bednára a Tomáša Janovica. A napokon nás pričlenili k Novej scéne. Umeleckým šéfom sa stal herec Ivan Letko, ktorý si priviedol svojho dramaturga Ľuba Feldeka. Zhodou okolností mi v tom čase vtedajší umelecký šéf VUS Milan Novák ponúkol miesto dramaturga. V januári 1977 sa teda páchateľ vrátil na miesto činu.

Čo robí dramaturg Vojenského umeleckého súboru?

VUS bol umeleckým telesom Československej ľudovej armády a realizoval jej kultúrnu politiku, tým je azda povedané všetko. Boli tam tri súbory, ktoré robili zájazdy po celej republike. Raz za dva roky sme pripravovali veľký program, raz za dva roky programy malých skupín. Boli sme tam dvaja dramaturgovia, príliš som sa nenadrel. Pre človeka, ktorý sa chce venovať svojim veciam, to bolo ideálne zamestnanie.

Čo boli tie vaše veci?

Písal som aj básne, ale v tom čase by mi nikto nič neuverejnil, pre oficiálne literárne prostredie som bol nežiaduci. Tak som prekladal a písal texty piesní, tie som smel zverejňovať. Dokonca ani prekladať mi dlho nechceli dovoliť, trvalo asi päť rokov, kým mi Literárny fond láskavo vystavil preukaz evidovaného prekladateľa.

Vtedy ste tiež vstúpili do komunistickej strany.

Nemám k tomu žiadny veľký príbeh. Bol som vo VUS-e asi rok. Naznačili mi, že som zamestnanec ideologickej inštitúcie a dramaturg by mal byť členom strany. Možno by sa nestalo nič, keby som odmietol, neviem, ale bál som sa, že sa stane. Tak som súhlasil.

Ako sa prejavovala ideológia v produkcii VUS-u?

Program sa spravidla previazal na nejaké politické výročie – oslobodenie, VOSR, Február. Povinnú jazdu sme vybavili v prvých desiatich minútach nejakou básňou, piesňou či tancom a potom bol program s vojenskou tematikou. Ale v tom čase ani „civilné“ kultúrne inštitúcie – vydavateľstvá, divadlá, umelecké agentúry – neboli o nič menej ideologické.

Ako sa vám písali texty vojenských piesní?

Snažil som sa ich písať tak, aby neboli prvoplánovo polopatistické. Mojimi témami boli mier a vojenský život. Tie piesne mi ešte aj dnes dosť často otĺkajú o hlavu. Nemôžem a ani sa nechcem zbavovať viny, bol by som blázon, keby som sa usiloval gumovať svoju minulosť. Niežeby som sa v nej masochisticky špáral, no keď na ňu príde reč, ako napríklad teraz, usilujem sa o nej poctivo hovoriť.

Existujú texty, ktoré by ste rád vymazali?

Ale iste. A nielen vojenské.

Prečo ste písali texty len pre stredný prúd?

Začínal som so svojím kamarátom, amatérskym skladateľom Ivanom Kramárom, mimochodom, synom významného architekta Eugena Kramára. Mali sme úspechy v piesňových súťažiach a ozvali sa mi viacerí profesionálni skladatelia. A tí skladatelia boli seriózni páni, od starého pána Gejzu Dusíka po mladého Igora Bázlika. V tom čase sa prudko rozvíjala bigbítová scéna, tam sa etablovali najmä Kamil Peteraj a Boris Filan, mňa to obišlo.

Je piesňový text svojbytný žáner, ktorý môže existovať aj bez hudby?

Výnimočne hádam áno, napríklad texty spievajúcich básnikov – Leonarda Cohena, Bulata Okudžavu, Karla Kryla, Jaromíra Nohavicu... No pesničkový text nie je báseň. Používa slová, rýmy, básnické obrazy, ale v zásade je to účelový slovesný útvar, ktorý funguje len s hudbou.

Pesničky, ktoré ste neskôr písali do televízneho kabaretu Milana Markoviča, vyšli aj knižne.

Keď sa Milan Markovič s Petrom Breinerom rozhodli, že idú robiť politický kabaret, ktorý sa bude vysielať naživo v Slovenskej televízii, a oslovili ma, či by som každý mesiac nenapísal tri satirické texty, bola to úžasná príležitosť. Najmä v rokoch 1993 - 1994, v rokoch začínajúceho mečiarizmu, bol Večer Milana Markoviča jednou z najsledovanejších relácií, pretože bol kritický. Ľudia majú vždy radi, keď to, čo si myslia, povie za nich niekto iný. Usiloval som v tých textoch riešiť to, čo v krajine rezonovalo. Občas to bol aj stres, pretože bolo treba reagovať na aktuálne veci a Milanovi občas vypadol text. Do Večera Milana Markoviča som za tých dvanásť rokov napísal asi 350 textov. Politickému kabaretu sa najlepšie darí, keď vládne diktátor, ale ešte sa nezatvára. (Smiech.) Ale myslím, že sme boli dosť tvrdí aj k prvej Dzurindovej vláde.

Čo je dobrá kabaretná pesnička?

Musí byť aktuálna a vtipná. A keď umrie jej téma, umrie aj ona, a tak je to správne. Kabaretná pesnička si nerobí nárok na večnosť. Ale taký Ples núl som zaradil aj do svojej výberovky a pojem babky demokratky zľudovel.

Prečo sa takýto kabaret dnes nerobí?

Neviem. Myslím, že ľudia by ho aj chceli, ale ponúkajú sa im najmä seriály, sitkomy a veľké šouprogramy. Nedávno som si dal tú námahu a zrátal som, že len na slovenských televíznych okruhoch sa denne vysiela asi 50 (!) seriálov.

stabulou.jpg

Najznámejšie texty Jána Štrassera: Zažni a Prvá láska (M. Žbirka), Tlaková níž a Slon v porceláne (R. Müller), Kúpim si zrkadlo (Cyrano z predmestia), Tri slová (Neberte nám princeznu)

Vráťme sa do osemdesiatych rokov.

Štefan Ladižinský, môj kolega dramaturg vo VUS-e, sa stal riaditeľom Štúdia S, ktoré vzniklo v priestoroch niekdajšej Tatrarevue. Má veľkú zásluhu na tom, že tam angažoval Milana Lasicu a Júliusa Satinského, ktorí sa tak po vyše desiatich rokoch vrátili na scénu ako autorská kabaretná dvojica. A práve on ma zlanáril do Štúdia S za dramaturga. Bol som tam dva roky, no v tom čase sa veľmi ťažko robila dramaturgia v divadle, ktoré nemalo stály súbor...

Prešli ste do Slovenských pohľadov. Čo to bol vtedy za časopis?

V šesťdesiatych rokoch výborný, začiatkom sedemdesiatych rokov na pätnásť rokov príšerne znormalizovaný. V polovici osemdesiatych rokov sa vo vedení Zväzu slovenských spisovateľov presadili mladší, progresívnejšie premýšľajúci ľudia, a jeden z nich, Rudolf Chmel, sa stal v roku 1987 šéfredaktorom Pohľadov. Ponúkol mi miesto zástupcu šéfredaktora, a keďže v tom čase pôsobil na viacerých miestach, dal mi dosť rozsiahle kompetencie. Mal som tú prácu veľmi rád, ja som vlastne dušou redaktor.

Bolo to uvoľnenejšie?

Ako sa to vezme. Nový minister kultúry Koyš nás mal riadne v zuboch, ale tvrdšie zasiahnuť si už netrúfal. V Pohľadoch sme dosť intenzívne prehodnocovali režimistický pohľad na slovenskú literatúru. Uverejnili sme napríklad Tatarkove Navrávačky. Po novembri ‘89 mi niekoľko autentických disidentov povedalo, že obdivovali našu odvahu. Pravdou však ostane, že odvážni boli oni. My sme sa v tom čase už len trochu menej báli.

Orgány partaje na vás ako na straníka netlačili?

Tlačili. Ale stranícka organizácia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ im odolala. Napríklad napriek nátlaku zhora odmietla potrestať Ľubomíra Feldeka za jeho kritické aktivity. Poviem to jednou vetou: v zlomových novembrových dňoch 1989 som videl dosť straníkov, ktorí aktívne robili revolúciu, ale ešte viac nestraníkov, ktorí sa zašili, čakali, ako sa to vyvinie, a keď už bolo vyhrané, začali vystavovať na obdiv svoje nestraníctvo.

Ako ste prežívali november?

Bola to moja revolúcia. Ale moja osobná revolúcia prišla o niekoľko mesiacov skôr, keď som podpísal petíciu, ktorá žiadala prepustenie bratislavskej päťky. Tú petíciu sme podpísali piati. Mám pocit, že v tej chvíli som sa stal slobodným človekom. Nepreceňujem to, ale v septembri 1989 ešte sloboda nebola.

Už krátko po novembri sa ľudia z literatúry rozčlenili na dva tábory.

Na mimoriadnom zjazde Zväzu spisovateľov nastal prvý rozkol medzi ľuďmi, ktorí november zobrali za svoj, a tými, ktorí si chceli najmä zachovať stavovské výhody zo socializmu. Navrhovali sme, aby sa zjazd otvoril ako fórum pre všetkých spisovateľov – najmä pre tých, ktorí boli za normalizácie zo zväzu vylúčení. Vedenie zväzu namietalo, že na zjazde môžu byť len členovia zväzu. Tak sme urobili šialenú fintu: založili sme niečo ako zväzové VPN a tých ľudí sme tam pozvali my.

Ako ste prežívali rozchod s kolegami z literatúry?

S priateľmi som sa nemusel rozísť – asi som mal vždy dobrých priateľov. Ale niektorí ľudia ma dosť prekvapili. Napríklad Dušan Slobodník, ktorý desať rokov sedel v sovietskom lágri, sa stal Mečiarovým ideológom. Alebo Štefan Moravčík, ktorý si za normalizácie dosť vytrpel. Veľa kolegov, veľkých internacionalistov, odtrhlo z toho slova predponu inter-. Mysleli si, že im to pomôže vygumovať ich minulosť.

Po revolúcii ste sa stali šéfredaktorom Pohľadov. Ako to vnímala nacionalistická časť literátov?

Boj o Pohľady sa začal hneď po revolúcii. Spolok slovenských spisovateľov a Matica slovenská sa dožadovali akejsi nezmyselnej reštitúcie Pohľadov pod Maticu. Tri roky sme odolávali, zlikvidovali nás začiatkom roku 1993, keď nám minister Slobodník zrušil dotáciu.

V deväťdesiatych rokoch ste sa dosť intenzívne venovali publicistike.

Začal som mať pocit, že to, čo sme si sľúbili v novembri ‘89 na námestiach, sa vytráca. Mal som pocit, že o tom treba písať a spisovateľ by sa mal vyslovovať priamo.

Boli ste zradca národa?

Samozrejme! Janičiar, zapredanec, žoldnier v službách cudzieho kapitálu.

Nakoľko vnímate svoju židovskú identitu?

Celý život žijem na Slovensku, považujem sa za slovenského spisovateľa, pracujem so slovenčinou a s ničím iným pracovať neviem a ani nechcem, v tomto ohľade som a budem Slovák. Ale ako hovorí Joseph Heller, tisíckrát sa môžeš tváriť, že nie si Žid, vždy sa nájde niekto, kto ti to pripomenie. Narodil som sa židovským rodičom, takže som a budem Žid. Som z generácie, ktorej rodičia židovstvo tajili z ušľachtilých dôvodov, aby sme s tým nemali problémy. Svoju židovskú identitu som si trpezlivo oživoval v dospelosti, takže dnes mám dve identity. A možno aj viac, čo ja viem?

Ako prišlo k tomu, že ste sa dostali do týždenníka Domino-fórum?

Oslovil ma Alexej Fulmek, keď pôvodný Schutzov Domino-efekt prechádzal do vydavateľstva VMV. Milan Šimečka sa stal šéfredaktorom, ja jeho zástupcom a redaktorom kultúrnej rubriky. Bolo to ďalších skvelých sedem rokov môjho života, hoci začiatky boli ťažké. Kritická situácia nastala po smrti šéfredaktora SME Karola Ježíka. Šimečka odišiel do SME a jeden čas sme Domino robili len traja – Števo Hríb, Robo Žitňanský a ja.

Ale kultúru ste nepísali sám.

Vybudoval som si slušný okruh spolupracovníkov, zastával som názor, že o jednotlivých druhoch umenia majú písať profesionáli. Dodnes za to najlepšie, čo bolo v našom Domine, pokladám veľké dvojstranové rozhovory – Šimečka a Hríb vymysleli atraktívny a pod kožu idúci štýl rozhovorov. Aj ja som sa podieľal na niekoľkých desiatkach z nich, napríklad na top rozhovore s Jožom Rážom. (Smiech.) Tam som sa naučil veľmi veľa pre svoje knihy rozhovorov.

V posledných rokoch veľa prekladáte. Je to ťažká práca?

Pre prekladateľa, tak ako pre sliepku, je najdôležitejší zadok, lebo preklad treba vysedieť. Výhoda je, že sa nemusíte s nikým hádať. Len so sebou, s autorom originálu a so slovníkmi.

Ale finančne to nie je veľmi lukratívne.

Cena je vo veľkom nepomere oproti hodnote. Hodinová mzda prekladateľa by bola veľkým prekvapením pre všetkých remeselníkov. Našťastie, stojím na troch nohách: knihy rozhovorov, preklady kníh a muzikály. Hoci tá tretia noha začína krívať – muzikál je veľmi drahý žáner a dnes sa ich na Slovensku robí dosť málo.

Z nemčiny ste prekladali spolu s Petrom Zajacom. Ako vyzerá vaša práca napríklad nad nemeckou poéziou?

Spôsob prekladania poézie vo dvojici je na Slovensku častý. „Jazykár“ urobí doslovný preklad, básnik ho prebásni. Ale Peter Zajac robí oveľa viac ako doslovný preklad, vždy pripraví aj rozsiahly interpretačný komentár. Ja si ho pozorne prečítam, urobím preklad a pošlem mu ho. On ho skomentuje, navrhne opravy, ja ich urobím (alebo aj neurobím) a tak si ten materiál niekoľkokrát vymeníme, kým dospejeme k definitívnemu riešeniu. Trvá to dlho, ale stojí to za to.

Dlho ste spomínali preklad Fausta.

Sú veci medzi nebom, zemou a Petrom Zajacom. Peter je zapletený do mnohých aktivít a teraz k tomu ešte pribudla politika. Keď sme prekladali Karla Krausa, zmeškali sme všetky termíny dokopy asi o dvanásť rokov. Vtedy som mu dokonca napísal list, v ktorom som sa s ním rozviedol. Teraz je to harmonické. O Faustovi už sedem rokov študuje sekundárnu literatúru. Obaja máme 65 rokov, a ja neviem, kedy ju doštuduje. Ale urobili sme spolu veľa pekných vecí.

Keď nevyjde preklad Fausta, bude aspoň ďalšia kniha rozhovorov?

Dúfam. Ideme sa o ňu pokúsiť so špičkovou slovenskou herečkou Emíliou Vášáryovou.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
  2. Dvojnásobný šampión v rozhovore o ceste, ktorá mu priniesla zisk
  3. Cestou - necestou
  4. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
  5. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  6. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností
  7. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie
  8. Zábavný aj sebavedomý
  9. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3
  10. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo
  1. Ako financovať obnovu bytového domu v 2017
  2. Dom od ES - bolo to fajn
  3. Zdravé zuby rovná sa zdravý kôň
  4. Majsterka Európy v silovom trojboji zo SvF STU
  5. Obnova kaštieľa v Malinove
  6. Vklad na kataster vybavíte od marca elektronicky
  7. Nulový úrok pre klientov, ktorí si do mBank prenesú kreditku
  8. Ako inovovať vo vašej firme? Poradí vám odborný seminár
  9. Nové bývanie bez murovania
  10. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň
  1. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie 13 678
  2. Prežil som autonehodu. Teraz som vďačný za každý deň 11 023
  3. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci 10 289
  4. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností 3 747
  5. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3 3 419
  6. Za štadiónom Lokomotívy rastie zaujímavý projekt 3 265
  7. Zábavný aj sebavedomý 2 814
  8. Zákaznícky servis Martinusu sa dostal medzi svetovú špičku 2 481
  9. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo 2 156
  10. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre 1 928

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Držiteľka Pulizterovej ceny: Jeden článok môže zmeniť svet

Novinárka pomohla vyslobodiť viac ako dvetisíc otrokov thajského krevetového priemyslu.

SVET

Ryby, ktoré ste si kúpili, možno ulovili otroci

Komplikovaná sieť maskuje súvislosť medzi rybami a ľuďmi, ktorí ich chytajú.

Neprehliadnite tiež

Zomrela pani Grapová. Žena, ktorá sa nikdy nepohla z domu

Bola to najlepšia herecká mama, akú som kedy mal, povedal Leonardo DiCaprio.

Aj my sme mali Cimrmana. Milan Adamčiak bol vždy prvý

Slovenského umelca uznával aj John Cage.

Adamčiak pochopil dobu, vedel, že s klasikou si už nevystačíme. Svet mu dal za pravdu

O živote samotárskeho experimentátora hovorí Michal Murín.

Mala po ordinačných hodinách a neotvorila žene v núdzi. Nesie vinu za jej smrť?

Bratia Dardennovci prichádzajú s príbehom mladej lekárky.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop