Tento rok bola Nobelova cena za literatúru oznámená netradične a prekvapivo. Laureáta zvyčajne informuje o rozhodnutí Švédskej akadémie jej stály tajomník telefonicky či prostredníctvom diplomatického zástupcu. Informuje ho vopred, aby sa to nedozvedel až z rozhlasu či televízie. Preto po celé desaťročia platilo pravidlo, že akademici sa zhodli na laureátovi celý týždeň pred oficiálnym oznámením. Mali teda dosť času pripraviť podklady pre tlač, a najmä doručiť šťastnú zvesť ocenenému.
Čakanie pri klasickej hudbe
Posledné roky však narastal tlak verejnosti – a občas z prostredia akadémie „unikla“ podstatná informácia v prospech niektorých médií. Preto sa teraz definitívne rozhoduje až na zasadnutí v prvý októbrový „nobelovský“ týždeň, teda vo štvrtok dopoludnia.
Monica Tranströmerová to spolu s manželom, básnikom Tomasom, brala ostatné roky už ako rutinu: počkala, či sa náhodou neozve o pol jednej telefón, a keď sa neozval, počúvali obaja klasickú hudbu a chystali sa zapnúť rádio, aby si o jednej vypočuli, koho meno vysloví stály tajomník akadémie. Manželia už prestali dúfať – Tomasovo meno sa síce i naďalej spomínalo v súvislosti s Nobelovou cenou, novinári sa síce i naďalej v nobelovský štvrtok tisli na schodisku a pred domom na Stigbergsgatan v Štokholme, ale Tranströmerovci sa už dávnejšie rozhodli, že si z toho nebudú nič robiť. Sklamaní totiž zažili dosť.
A vtom tri minúty pred jednou zazvonil telefón a hlas stáleho tajomníka Petra Englunda požiadal Monicu, aby mu k slúchadlu na chvíľu dala svojho manžela.
Tri návštevy Slovenska
Po necelom týždni mi Monica, ktorá sa od novembra 1990, keď Tranströmerovi po krvácaní do mozgu ochrnula pravá časť tela a stratil dar reči, odpovedala e-mailom na gratuláciu: „Milý Milan, ale nás to prekvapilo! Isteže, Tomas sa cene potešil, no po obrovskom rozruchu nasleduje veľa roboty. Najmä pre Tomasových verných priateľov – to si on veľmi dobre uvedomuje. A zároveň pociťuje veľkú vďačnosť.“
Čo viac si môže prekladateľ želať? Jeden z približne 80 prekladateľov Tranströmerovej poézie na svete. Iba ak to, aby sa smel s laureátom tešiť z jeho ocenenia v štokholmskom Koncertnom dome, keď mu švédsky kráľ odovzdá diplom a medailu s portrétom slávneho vynálezcu dynamitu. Bude to sviatok pre všetkých priaznivcov kvalitnej poézie, a takých má Tomas Tranströmer na Slovensku nemálo.
Mnohí ho poznajú aj osobne, veď až tri razy navštívil Slovensko – v lete 1998 mu na 18. svetovom kongrese básnikov medzinárodná porota udelila Cenu Jána Smreka, o dva roky neskôr sa zúčastnil na Festivale Jána Smreka a v roku 2008 na literárnom pásme Básnické svety Milana Rúfusa a Tomasa Tranströmera. Vtedy básnik signoval desiatky výtlačkov svojho slovenského prekladu, knihy zobraných básní Medzi allegrom a lamentom, ktoré v roku 2001 vyšli vo vydavateľstve MilaniuM. Vtedy sa začalo jeho priateľstvo s Milanom Rúfusom: fotografie dvoch usmiatych bardov, čakateľov na Nobelovu cenu, o tom dnes svedčia rovnako ako Rúfusova báseň s prostým názvom Tomas Tranströmer.
Presvetlené obrazy
Čím je dielo tohto švédskeho básnika také jedinečné, že si zaslúžilo najvyššie ocenenie, Nobelovu cenu? Krátke odôvodnenie Švédskej akadémie – „pretože nám v hutných, presvetlených obrazoch dáva nový prístup ku skutočnosti“ – napovedá, že Tranströmer vie vytvoriť také obrazy a metafory, ktoré umožňujú čitateľovi nový kontakt s tým, čo pri čítaní práve prežíva: nie čitateľ, vidí, vníma, chápe, ale udalosti, spomienky, deje, útržky vedomia, snívania, ba celé sny vidia, privlastňujú si čitateľa a otvárajú mu priestor do vyššej dimenzie. „Prebúdzanie je zoskok padákom zo sna. / Zbavený dusivého víru spúšťa sa / cestujúci k zelenej zóne rána. / Veci vzbĺkajú...“ Básnik sám naznačuje čitateľovi cestu: „Musím von, zeleň je napchatá / spomienkami, a tie ma sledujú pohľadom.“ Podobne ako Rilke pociťuje nekonečnú prítomnosť mŕtvych v našich životoch.
U Tranströmera ich nachádzame najmä v snoch: „Štyri miliardy ľudí na zemi. / A všetci spia, všetci snívajú. / V každom sne sa tlačia tváre, telá – / snívaných ľudí je viac než nás.“ Jeho básne vďaka hudbe, hudobnosti, prienikom do histórie i do ľudskej duše, do nášho podvedomia, vďaka nesmiernej sile metafory a priezračnosti básnického výrazu sa k nám dostávajú ako prepašovaný list, ako správa v obálke podstrčenej popod dvere. Tŕpneme, kým si ju prečítame, a cítime, že za dverami postáva čosi, čo nás presahuje: „Tí, čo nevedia pobudnúť inde než na výslní (...) čo nikdy neotvoria nesprávne dvere a neuvidia, ako sa preblysne / Neidentifikovaný – / tým všetkým sa vyhni!“
