Vynikajúca technika, emocionálna hĺbka a spontaneita robia z Cecilie Bartoli spevácku hviezdu. V Bratislave jej chýbal len intímnejší koncertný priestor.
Je všeobecne známy fakt, že hlas Cecilie Bartoli nie je veľmi objemný. No spôsob, akým s ním slávna mezzosopranistka zaobchádza, jednoducho fascinuje.
Do posledného miesta zaplnenú sálu Opery SND si očarujúca dáma, ktorá si vo svojej vlasti vyslúžila prívlastok „la gioiosa“ (radostná), úplne podmanila. A vôbec k tomu nepotrebovala chronicky známe operné odrhovačky. Zvládla to takmer zabudnutými áriami skladateľov prvej polovice 18. storočia, ktoré patrili do repertoáru legendárnych talianskych kastrátov.
Neuveriteľne dlhý dych
„Fenomén kastrátov spočíval v tom, že sa ženské hlasy ocitli v mužských telách. Pre ženskú fyziognómiu je dnes veľmi náročné zvládnuť ich repertoár, počítajúci s fyzickými dispozíciami silnejšieho pohlavia,“ povedala na tlačovke Cecilia Bartoli.
Bratislavský koncert potvrdil, že jej ambície siahnuť na vrchol speváckej perfektnosti neboli prehnané. Nad svojím hlasom má stopercentnú kontrolu. Základom jej techniky je neuveriteľne dlhý, dokonale ovládnutý dych, vďaka ktorému rovnako hladko a bez námahy zvláda veľké intervalové skoky i extrémne náročné koloratúrne pasáže.
Jej majstrovstvo spočíva v zásnubách technickej práce, hlbokého emocionálneho ponoru do hudby a muzikantskej spontaneity s vkusnou mierou „šoumenstva“. Na jednej frekvencii s ňou dýchal slávny milánsky komorný orchester Il giardino armonico, vedený charizmatickým dirigentom a skvelým flautistom Giovannim Antoniniho.
V SND nepraje akustika
Tomuto koncertu k dokonalosti chýbalo jediné. Komornejšie prostredie, kde by sme si vokálny typ, úchvatnú techniku a minucióznosť výrazu Cecilie Bartoli, a tiež autentickosť zvuku historických nástrojov a delikátnosť repertoáru vychutnali bezprostrednejšie. V málo intímnej atmosfére a nie práve prajnej akustike opernej sály novej budovy SND to nebolo možné.
