VÍKEND

Umberto Eco: V Prahe sa pre mňa začala tretia svetová

Umberto Eco hovorí, že v umení existujú minimalisti, ktorí celý život maľujú dve jablká, a potom maximalisti, ktorí sa vrhnú na Sixtínsku kaplnku. On dáva prednosť Michelangelovi. Preto nepíše poviedky, ale romány.

Umberto Eco (1932). Slávny taliansky semiotik začal písať romány neskoro a trochu náhodou. Dokončil svoje akademické práce a práve nemal nič – a tak sa zrodila jeho najznámejšia kniha Meno ruže (1980). Vojnu prežil v horách, kde pozoroval boje medzi fašis(Zdroj: www.umbertoeco.com)

Jeho knihy pripomínajú labyrinty, mávajú asi päťsto strán a sú to tak trochu historické trilery i filozorfické traktáty v jednom. Príklad za všetky: Meno ruže. Svoj posledný román nazval UMBERTO ECO Pražský cintorín. Vo štvrtok vyšiel v českom preklade, o mesiac skôr, než sa objaví v angličtine. Možno i to bol dôvod, prečo sa sedemdesiatdeväťročný Eco nakoniec rozhodol poskytnúť rozhovor. U seba doma, v Miláne.

Máte tu vraj vyše tridsaťtisíc kníh. Všetky ste prečítali?

Nie, prečo by som ich tu inak zhromažďoval? Ja knihy nečítam, ale píšem. (smiech)

To len žartujete, nie?

Čo to vôbec znamená, prečítať knihu? Otvárate ju s pocitom, že ju zvládnete celú, ale už ste niekedy čítali celú encyklopédiu? Veľa kníh je len k nahliadnutiu. A veľa kníh, ktoré som prečítal, tu nemám.

Existuje nejaký klasik, ktorého ste pri tom úplne minuli?

Samozrejme, ale nič s tým robiť nebudem, pretože je to dobrý spôsob, ako sa môžem chrániť. Keď sa ma pýtajú, či som čítal poslednú knihu toho a toho, odpovedám: „Ale prosím vás. Veď som dokonca nedočítal ani Thackerayov Jarmok márnosti.“ Popravde – trikrát som to skúšal a skončil som po dvadsiatich stranách.

Tak radšej na ľahšiu literatúru. Vlastníte i nejaké kuchárske knihy?

Prosím? To teda nie. Ale viem, na čo narážate – po vydaní mojej poslednej knihy Pražský cintorín ma niektorí chytráci považujú za kulinárskeho experta. A ja som pritom hamburgerman.

To znamená, že jete len hamburgery?

Než aby som šiel do nádhernej reštaurácie v centre Milána, budem sa radšej doma pri bielom víne a kúsku syra pozerať na televíziu. Naopak, v Šanghaji do reštaurácie pôjdem, ale to je antropologický výskum, kuriozita. A nemá to čo robiť s mojimi ústami, ale s rozumom.

Takže vaše najobľúbenejšie jedlo je...

...pizza Margherita. No keby som mal byť úprimný, povedal by som farinata – názov sa mení podľa regiónu, ale je to palacinka z rímskeho hrachu. V čase môjho detstva sa jedla všade, ale potom odrazu zmizla. Nikde nie je. A keď ma pozývajú niekam na prednášky, hovorím, že prídem, len ak mi urobia farinatu. To je moje jedlo, chuť môjho detstva.

Prečo sa vo vašom poslednom románe Pražský cintorín stále je? A navyše tie najvyberanejšie pokrmy?

To je zvláštna optická ilúzia. Toľko jedla je tam preto, aby to čitateľa znechutilo. Pre moju postavu, kapitána Simoniniho, je jedlo náhradou sexu: nemiluje, tak veľa je. No časť čitateľov to pochopila naopak, ach, aké je to krásne, všetky tie vynikajúce jedlá.

Podobne to máte i s Prahou? Je síce v názve vašej novinky, ale potom sa tam objavuje len v náznakoch.

Keď som o Pražskom cintoríne po prvý raz hovoril na verejnosti, okamžite som dostal pozvanie do Prahy. A musel som vysvetľovať, že tam žiadna Praha nie je, že ma zaujímali len Protokoly sionských mudrcov, ktorí s Pražským cintorínom trochu súvisia. No asi viete, že Meno ruže sa Prahou začína.

Počkajte, to je v predslove?

V niektorých vydaniach tá veta je, v iných nie je. Keď sa kniha prekladala trebárs do maďarčiny a rumunčiny, vydavatelia mi hovorili, že tam Prahu nemôžem uviesť. Až v reprintoch sa Praha do Mena ruže vrátila.

A kedy ste tam boli?

V deň, keď prišli sovietske tanky.

Fakt?

Prišiel som vtedy so ženou a s priateľmi a zháňali sme ubytovanie. Všade mali plno, pretože sa v Prahe práve konal geologický kongres. A tak sme nocovali v robotníckom dome niekde na pražskej periférii, v smere, odkiaľ práve prichádzali sovietske tanky.

Čo ste si o nich ako taliansky intelektuál pomysleli?

Boli sme presvedčení, že na druhý deň sa začne tretia svetová. Z Prahy sme sa nemohli dostať, a tak sme tam strávili dva dni. Pamätám sa, ako sme fantasticky jedli v hoteli Paríž, a práve keď sme dojedali posledný hlt, reštauráciu nám pred očami zatvorili. Celé mesto zatváralo. Potom sme dostali správu z talianskej ambasády, že pre nás pripravujú karavan. Bol to zmätok, ako vždy, keď niečo organizujú Taliani, ale potom sme zistili, že sme v tom nevinne: Česi menili na cestách cedule – a volali na nás: Tu nejazdite, to sú značky pre Rusov.

Tankov ste sa nebáli?

Nebol to osobný strach. Veď som vyrastal v čase vojny.

Ani vtedy ste strach nemali?

Naučil som sa, kam mám skočiť, keď sa strieľa. V Prahe sme vtedy boli štyria: ja, moja žena, ktorá si ako Nemka vojnu dosť prežila, a potom naši dvaja priatelia, tak o päť rokov mladší. A viete, čo bolo zaujímavé? Keď sme počuli streľbu, rozbehli sme sa každý inde: kamaráti rovno do stredu ulice, aby videli, čo sa deje, kým ja so ženou na roh. A keď sa objavil tank, ja a Renate sme sa automaticky schovávali pri dverách, ale kamaráti sa otočili k múru. Z detstva sme s manželkou vedeli, že dvere a rohy bývajú najlepšie: keď ide o život, môžete utekať dovnútra alebo von, napravo alebo naľavo. To všetko bol inštinkt prežitia, rozdiel tých kľúčových štyroch rokov z vojny.

Ktorá kniha vás v mladosti najviac očarila?

Náš autor bol Emilio Salgari, taliansky Jules Verne, ten ovplyvnil celú generáciu. No pokiaľ ste čítali môj román Tajomný plameň kráľovnej Loany, asi si myslíte, že ma zásadne poznamenal Mickey Mouse, a potom komiksy, kde sa hovorilo o slobode tlače a podobných veciach, ktoré pre nás boli úplne nové. To všetko ma ovplyvnilo, a aj jedna kniha, ktorú som nečítal, ale ktorú nám porozprávala mamička – Pipino, príbeh muža, ktorý sa narodí ako sedemdesiatročný a zomrie ako dieťa. Žije opačne. A svojím spôsobom som túto knihu potom napísal.

Ako to myslíte?

Možno stále žijem ako Pipino: v súčasnosti, ale aj v minulosti, pretože sa čím ďalej, tým viac vraciam naspäť, aby som odtiaľ predstavoval svoj život.

Preto tak často píšete o niekom, kto stráca pamäť a znovu hľadá svoje spomienky?

To skôr súvisí s tým, že som akademik a semiotik, ktorý sa vždy zaujímal o problém pamäti, je posadnutý starými knihami a skalopevne verí tomu, že pamäť a duša sú jedno a to isté. Keď strácame pamäť, stávajú sa z nás zvieratá. Dokonca i ako kresťan, ktorý vstupuje do neba, si musíte pamätať svoju minulosť – inak skončíte v pekle.

Aj preto majú všetky vaše romány korene v minulosti?

To nie je úplne presné, trebárs Foucaultovo kyvadlo je i zo súčasnosti. Ale áno. Neskrývam potešenie z toho, keď rozprávam príbehy o historických udalostiach a strávim trebárs šesť, osem rokov prehrabávaním materiálu a hľadaním informácií. Prečo inak písať romány? Nedokážem pochopiť ľudí, čo vydávajú jeden román ročne, to predsa musí byť hrozná nuda. Čo z toho majú? Navyše, vždy keď dokončím knihu, je mi veľmi smutno.

Keď sa Gustav Flaubert pokúšal vydať román Pani Bovaryová, dostal vraj od vydavateľa kritickú odpoveď: Rozvláčne, príliš veľa detailov. Nezažili ste s Menom ruže niečo podobné?

A viete, že Jozef II. povedal Mozartovi, že používa príliš veľa nôt? Ale nie, ja som mal to šťastie, že som sa nikdy nemusel ponúkať. O rukopis ma vždy niekto požiadal. Dokonca aj o Meno ruže – nejako sa rozšírilo, že som napísal román, a potom mi počas jedného týždňa volali hneď traja vydavatelia. Dal som ho do vydavateľstva Bompiani, ktorého zaslúžilý redaktor mal k textu dve pripomienky: príliš dlhý začiatok prvej kapitoly a trochu skrátiť záverečnú scénu s požiarom. Poslúchol som ho len v prvom prípade, pretože záver považujem za vrchol knihy.

Koľko postáv z románu zostalo v rovnomennej filmovej adaptácii?

Nie je to otázka postáv, ale vrstiev. Poznáte club sandwich? Medzi tromi plátkami toastu paradajka, slanina, vajce, syr... No vo filme z toho všetkého zostali len paradajka a syr. Celý teologický, politický aspekt zmizol. No nesťažujem sa, toto všetko som vopred vedel: keď čítate Meno ruže, potrebujete naň päť dní. Ale film? Ten trvá dve hodiny.

A čo Sean Connery v hlavnej úlohe?

Spočiatku som z neho mal strach – že bude veľmi bondovský. Predstavoval som si tam Aleka Guinnessa, ale ten bol v tom čase už starý a režisér mi ho zatrhol. Film sa však vydaril.

Stretli ste sa s Connerym osobne?

Na nakrúcaní som sa bol pozrieť len raz a skončil som v Conneryho maringotke, mal tam malú whisky. Pamätám sa, že stále hovoril len o futbale, ktorý ma vôbec nezaujíma. No pred dvomi rokmi sa mi donieslo, ako sa Conenryho pýtali, či ma pozná. Odpovedal, že áno – a že sa so mnou vtedy báječne porozprával o futbale! (smiech)

Takže futbal vás veľmi nebaví, jedlo tiež nie. Aké máte vášne?

Hudbu... Knihy... Sex... A to je tak všetko.

Čo cigarety? Na škatuľky od zápaliek ste predsa písali svoje novinové stĺpčeky.

Cigaretám sa už vyhýbam. Miesto nich žujem žuvačku. A pri tom som zistil, že moja závislosť nie je chemická: nesúvisí ani tak s mojimi pľúcami ako s mojimi ústami. Potrebujem niečo žuvať, keď píšem.

A kokaín, ktorému vo vašom románe prepadol slávny psychoanalytik Sigmund Freud, ste neskúšali?

To teda nie. Nechápem ani, keď si študenti pred skúškami berú nejaké povzbudzovadlo – skutočne netúžim po tom, chemicky testovať svoj mozog.

Často píšete o iných, ale o sebe veľmi nie. Zámerne?

Stáva sa zriedka, že spisovateľ rozpráva sám o sebe. Ale každý je autobiografický, premieta sa do rôznych postáv. Dokonca i keď rozprávam o psovi, dávam mu kus zo svojich spomienok, pocitov a skúseností. Veď ako inak opísať dušu psa, keď som v nej nikdy nebol?

Prečítajte si kompletný rozhovor v češtine.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  3. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  4. Moskva alebo Petrohrad?
  5. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  8. Nový Jaguar XF Sportbrake
  9. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  10. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  1. Application of GDPR with respect to the size of the enterprise
  2. Modern luxury next to the Blue Church
  3. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  4. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  5. Moskva alebo Petrohrad?
  6. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  7. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  8. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  9. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  1. Moskva alebo Petrohrad? 11 021
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 3 945
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 059
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 660
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 541
  6. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 394
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 071
  8. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 005
  9. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 819
  10. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 720

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

SVET

Zomrel masový vrah Charles Manson

Manson zomrel vo väzení prirodzenou smrťou.

Neprehliadnite tiež

Zomrel karikaturista a ilustrátor Ján Valter

Svoje kresby publikoval aj v časopisoch doma i v zahraničí.

Cena Oskára Čepana upozorňuje, že umenie nie je šport. Nemá jedného víťaza

Finalisti vydali spoločné stanovisko a porota súťaže im vyhovela.

Zomrel spoluzakladateľ skupiny AC/DC Malcolm Young

Legendárny gitarista trpel v posledných rokoch demenciou.