-
Réžia: Jozef Mach
-
Námet a scenár: Ivan Bukovčan, Jozef Mach
-
Kamera: Karol Krška
-
Hudba: Tibor Andrašovan
-
Strih: Jan Chaloupek
-
Hrajú: Heda Melicherová, Martin Ťapák, Július Pántik, Magdaléna Balíková-Dziaková, Margita Dalmadyová, Karol L. Zachar, Gustáv Valach
V čase svojho vzniku, len štyri roky po komunistickom prevrate a tesne pred Stalinovou smrťou to ani ináč nemohlo byť – keď film o rodnej zemi, jedine vo farbe a keď o Slovensku, jedine s piesňou, tancom a optimisticky, pretože blížiaca sa industrializácia mala vymazať všetko, čo bolo brzdou pokroku.
Aj takéto prívlastky má Rodná zem režiséra Jozefa Macha.
Nezabudnuteľné sú scény, keď folkloristi nadšene spievajú a tancujú v zámockých interiéroch či na dedinskom námestíčku. Rovnako nezabudnuteľná je scéna, keď drevorubač Martin vyhlási, že „Verona bude jeho deti rodiť“ a potom ju hľadá, pričom celý vyjavený blúdi po Bratislave v konopných gatiach a so širákom na hlave.
Tento film, po rokoch konečne zreštaurovaný a vyčistený, vás aj dnes dokáže chytiť za srdce. Hudbou, spevom i tancom, ale aj množstvom výjavov, ktoré boli myslené smrteľne vážne, ale dnes ich budete pozerať so slzami smiechu v očiach.
Humorné repliky a prekáračky sú šťavnaté zásluhou Karola Zachara a Martina Ťapáka. „Inšpiráciu sme zbierali idúcky po Slovensku. Šli sme krížom-krážom, cez Detvu, cez Oravu, kde Zachar dokázal vyprovokovať moju 90-ročnú starú mať, aby mu zaspievala starosvetské piesne. Ja som bol šťastný, že môžem pracovať s takým majstrom, od neho som sa naučil, ako sa dívať na vlastnú kultúru,“ hovorí Ťapák, predstaviteľ filmového Martina.
Rodná zem je iná ako okato ideologicky nastavené perly štartujúce piatu dekádu a prvú päťročnicu. Nerieši sa v nej konflikt politických programov, starého a nového, reakčného a progresívneho, ale navonok malicherná dilema, či podporiť rozvoj národného hospodárstva rukami, alebo krpcami. Pretože uchovávanie a rozširovanie národného kultúrneho dedičstva je tiež práca.
Verona, dievča z goralskej dediny, odchádza do mesta tancovať do súboru. Keď sa to dozvie jej milý, drevorubač Martin, vypraví sa za ňou, aby ju doviedol späť. Vedľa ich príbehu sa odvíja aj osud Žofky a jej zanovitej matky.
Láska je v časoch budovateľského optimizmu verejnou záležitosťou, odohráva sa pred očami všetkých a chór odobruje alebo odsudzuje konanie postáv. Práve v hudobných výstupoch okrem sólistov a zboristov Lúčnice zažiaril herec a člen opery SND František Zvarík a debutoval elév Vlado Muller.
Vrcholom vtedajšej filmovej erotiky nebolo len posadenie Žofky na traktor, ale tiež eroticky šteklivé texty či na dobové pomery dosť odvážna scénografia (spenené vody, elektrické vibrácie, vztýčené komíny).
Ak ešte v predprodukčnej fáze Paľo Bielik v posudku k predloženému scenáru varoval pred špekulatívnou „rizňovou drámou“, podľa slov Ťapáka, keď Bielik uvidel hotový film, s obdivom uznal: „Martin, nečakal som to.“
Tanečné scény sa nakrúcali na Barrandove. „Česi boli veľmi ústretoví, nebrali nás príliš vážne a už vôbec nie možnosť, že film urobí takú dieru do sveta... A potom nám závideli. Rodná zem zatienila ich podobne ladený film Zítra se bude tančiť všude,“ spomína na atmosféru po premiére Martin Ťapák.
Z dobových recenzií
Nie, tu nie je ani meter filmu zbytočný. Je to novátorské, pre náš film objavné a hlavne naozaj podarené. Nielen filmu, ale ani operete sa u nás nepodarilo doposiaľ vytvoriť taký životný, jasný a ľudovo jadrný humorný obraz, kde by pieseň dej spolustavala, sunula vpred, a nie retardovala.
Vladimír Bor, Kino č. 10, 1954
Nálada filmu je okúzľujúca. Vôbec to bol šťastný nápad, predviesť nám radostne a živo všetko to, čo Slovensko vo folklóre a v piesňach má trvale hodnotného, čo sa stále uplatňuje a čím, okrem svojej plodnej práce, žije.
Karel Nový, Rudé právo, 14. 3. 1954
I ten, kto nemal o slovenské ľudové umenie záujem, bude ním strhnutý a nadšený. Z výkonov všetkých cítiť obrovskú chuť, s akou hrajú, spievajú a tancujú svoje roly, i značnú dávka hereckého nadania.
Lidová tvorivosť, Praha 1954
Rodná zem vytrvale napĺňa kiná. Dnes už ju videli desaťtisíce a uvidia ju ešte milióny. Dojímavý, úchvatný film. Toľko krásy, toľko tanca, spevu, hudby, toľko plnokrvných ľudí a toľko prekrásnej prírody len málokoho môže nechať chladným.
Vojtech Andreánsky, Kultúrny život, Bratislava, 3. 4. 1954
Autor: Eva Filová
