Je priateľom dalajlámu aj Miloša Formana a stal sa jedným z najlepších scenáristov na svete. Vďaka Projektu 100 sa práve u nás premieta jeho Veľká láska a oscarový krátky film Všetko najlepšie. Je to len zlomok z jeho nekonečnej aktivity. JEAN-CLAUDE CARRIERE je zvedavý, veľa cestuje (my sme ho stretli na Art Film Feste), spoznal rôzne režimy a popri svojom vzdelaní historika má aj veľké pochopenie pre surrealizmus a rôzne nezmysly, ktoré prežil najmä s režisérom Luisom Buňuelom.
Spolu s Buňuelom ste napísali film o herézii Mliečna dráha. V jednom dánskom kine sa naň sedemnásťkrát prišla pozrieť skupina Rómov, hoci nerozumela titulkom ani jazyku, v akom sa vo filme hovorí. Buňuel neskôr písal, že ste nevedeli zistiť prečo. Už viete?
„S Buňuelom sme sa vtedy dohodli, že už sa k tomu viac nevrátime. Lebo keď človek narazí na skutočné mystérium, mal by ho rešpektovať. Zažiť čosi také je predsa privilégium. Ak by mi raz niekto povedal, prečo tí Rómovia toľko na náš film chodili, veľmi by som bol sklamaný.“
Buňuel bol surrealista. Znamená to, že on sa vtedy nečudoval?
„On vždy hovoril, že realita nášho sveta rozumu uniká a že ľudské správanie nemusí byť nevyhnutne vysvetliteľné. Keď zatkli v New Yorku Dominiqua Straussa-Kahna, koľko ľudí krútilo hlavou. Neverili, že je to možné. Prisahám vám, že dnes ráno som bol vo svojej hotelovej izbe úplne nahý, keď mi upratovačka otvárala dvere. Takže vidíte, taká situácia môže ozaj ľahko nastať. Akurát, že ja som sa na ňu nevrhol, a ona zase rýchlo vybehla von.“
Vy ste filmár a zároveň historik. Vám vyhovuje, že svet je taký neuchopiteľný?
„Keby sme nakrúcali filmy len o tom, čo si vieme vysvetliť, bola by to nuda. Pre mňa má zmysel vidieť čosi zvláštne, cudzie - a v jednom momente naraziť v tom neznámom na niečo, v čom sa spoznám. Dominique Strauss- Kahn bol jedno ráno druhým alebo tretím najmocnejším mužom sveta. O niekoľko hodín už vyzeral ako postava z gangsterky Martina Scorseseho. Mal na rukách putá a okolo seba policajtov. Môže sa vám to zdať absolútne nemožné a jeho správanie úplne iracionálne. A predsa to nie je mimozemšťan. Je to presne taký človek ako ja. Netreba odmietať realitu len preto, že sa zdá byť zvláštna a výstredná. Realita sa nespráva múdro ani rozumne.“
Už ste vydali dve knižky s krátkymi príbehmi, ktoré zbierate na cestách po svete. Z nich vyplýva, že múdrosť nepochádza z elít.
„Nepochádza, práve naopak. Ak nejaká múdrosť vôbec existuje, tak potom je anonymná, prestupuje krajiny aj storočia a najmä, nepotrebuje komentár. V epose Mahabhárata sa hovorí: Počúvaj príbehy, je to krásne. Mne asi ten najkrajší porozprávali v Belgicku, stačilo pár slov, aby v ňom bolo povedané všetko: Jeden veľmi zámožný pán sa prechádza so synom. Vyjdú ma kopec na kraji mesta a otec vraví: Pozri, toto všetko bude jedného dňa tvoje! Potom vyjde na prechádzku chudobný pán so synom. Vystúpia na kopec a otec synovi vraví: Pozri!“
Pochádza zaujímavý príbeh aj zo Slovenska?
„Povedzme, že z Československa, lebo jar 1968 som prežil s Milošom Formanom v Prahe. Ľudia mi rozprávali skvelé veci. Jeden príbeh je dôkazom, že proti útlaku sa dá niekedy najlepšie brániť humorom a že je pár vzorcov, platných pre všetky diktatúry. Je to vlastne rada: Nemysli. Ak myslíš, nehovor. Ak hovoríš, nepíš. Ak píšeš, nepublikuj. Ak publikuješ, nepodpisuj sa. Ak sa podpíšeš, nečuduj sa... To si dnes pokojne môžu rozprávať v Iráne.“
V knižkách často spomínate Nasreddina Hodžu. Je to muž prostého ducha, a predsa je vašou najobľúbenejšou postavou. Prečo?
„Ja na neho priam žiarlim, pretože na neho narážam skoro v každej krajine, nielen v Indii. Pamätáte si, ako cestoval do Británie a chcel mať anglický pas? Dlho sa o to pokúšal, a vždy márne. Až raz dostal odkaz z ambasády, že jeho papiere sú pripravené, môže si prísť po ne. Vypravil sa tam aj s kamarátom, a keď prišli k ambasáde, poprosil ho, aby ho počkal dole. Keď sa vracal, bol celý zničený. Čo sa stalo? pýtal sa kamarát, nedali ti ten pas? Ale áno, odpovedal Nasreddin. Ale prišli sme o Indiu! Vidíte, to už je príbeh o zrode nacionalizmu.“
Ste priateľom dalajlámu. Čo sa dá povedať o jeho múdrosti?
„Najprv by sme museli múdrosť definovať, a to je ťažké. Pretože v tomto iracionálnom svete je niekedy najmúdrejšie zostať bláznom. Prípad dalajlámu je nezvyčajný z dvoch dôvodov. Vyše šesťdesiat rokov po tom, čo Čína napadla Tibet, sa mu darí udržať nenásilie. Zabránil Tibeťanom, aby pristúpili k teroristickým akciám a vysvetlil im, že keby raz niekto Čínu napadol, Tibet by okamžite zmasakrovali, jazyk zničili a samotné slovo Tibet zakázali. A po druhé, hoci je šéfom štátu - v exile, ale šéfom, nič nevlastní. Má dvojo šiat a staré topánky. Keď sa s ním rozprávate, neprihovárate sa jemu, ale Tibeťanom. A ľudskosti ako takej. Je úplne zbytočné pýtať sa, ako sa má. O sebe nikdy nerozpráva, možno ako jediný na svete. Prvé slovo, ktoré vysloví, je vždy: Substantially. V podstate.“
Ako k tomu dospel?
„To je ďalšia vec, čo sa nedá vysvetliť. Keby sme sa o to pokúsili, hĺbku tohto tajomstva by sme zredukovali. Dalajlámova múdrosť vyplýva z dlhých tréningov, úvah, tradície, života v exile aj zo samotnej jeho osobnosti. Je najžiadanejšou osobou na svete. Keď som bol u neho, denne som videl zástup ľudí, ktorí na neho čakali. Vedeli, že to stretnutie nepotrvá viac ako pár sekúnd, a predsa ich tam stálo desaťtisíc. Niektorí pre to prešli Himaláje. My sme raz spolu pracovali štyri týždne, písali sme knihu o budhizme, mali sme pri sebe politického aj náboženského experta a skôr ako o tretej v noci sme nikdy neskončili. Keď som sa vrátil domov, všetci sa ma pýtali: Kde si bol na dovolenke? Vyzeral som nesmierne oddýchnutý.“
Často cestujete do Indie, napísali ste Slovník milovníka Indie. Akú radu by ste dali tým, čo tam len pôjdu?
„Nechoďte tam pred päťdesiatkou. Lebo potom už žiadnu inú krajinu neoceníte, každá sa vám bude zdať bez chuti a farby. Mňa najviac uvádza do úžasu ich logika pri vnímaní sveta. V Indii môžu byť veci také a súčasne onaké. My máme buď svetlo, alebo tieň. Oni môžu mať oboje naraz. Bol som raz v Kalkate s japonským kamarátom. Sedeli sme v reštaurácii, a keďže tam iní hostia neboli, rozprávali sme sa aj s obsluhou. Po pol hodine nám povedali, že kuchyňa je dnes zavretá. Nemalo zmysel protestovať. Nechali nám predsa právo sadnúť si, pozrieť si jedálny lístok aj si z neho objednať. Len sme nemohli jesť.“
To je ako z Buňuelovho filmu.
„Presne. Zbožňujem túto logiku-nelogiku.“
Jeden román ste napísali aj o Einsteinovi. Čím vás veda tak nadchla?
„Fascinuje ma vedecký duch a veci, ktoré sa mu podarilo objaviť. Predstavte si, že existuje taká mala častica, že sa viac nedá rozdeliť - a že predsa dokáže prejsť cez dva otvory naraz. Vedci už odsledovali také neskutočné veci, také fantazmagórie, že ľahko pritom mohli prísť o rozum. Museli pripustiť toľko nepripustiteľných vecí! A to stále poznáme len tri percentá vesmíru. So zvyškom nemáme kontakt.“
Raz ste sa rozhlasovým poslucháčom snažili vysvetliť, ako sa dá racionálne využiť čas a stále niečo robiť a zisťovať. Môže sa stať, že si raz poviete: Dosť, už viac nepotrebujem vedieť?
„Raz akurát zomriem, to je viac-menej isté. Predtým sa nezastavím, pretože ja som zvedavosťou živý. Našťastie, natrafil som na planétu, ktorá je vzrušujúca. Mohol som sa dostať aj na Mars. To by len bolo nešťastie.“
