Pred dvoma rokmi prišiel do tímu Medzinárodného filmového festivalu Bratislava nový programový riaditeľ a chystali sa veľké zmeny. Po konci minulého ročníka však francúzskeho kritika Matthieua Darrasa odvolali a zmeny budú pomalšie. Teraz nad festivalom bdie výkonný riaditeľ VOJTECH KABÁTH. S nadšením sledoval vytváranie novembrového programu – a zároveň škrtal. „Neradi to počujú tí, čo sa na kultúru pozerajú zvonka, ale festival je ako každé iné podnikanie. Najťažšie je zreálniť ambície a redukovať. Táto nepríjemná funkcia je teraz moja,“ hovorí.
Po odchode Matthieua Darrasa nemá festival umeleckého riaditeľa. Nikto ním nechcel byť?
„Máme umeleckého riaditeľa, len ho tak nevoláme. Srbský kritik Nenad Dukič vedie programový tím, je pri vytváraní všetkých sekcií a dokonca sa snaží pochopiť systém slovenskej produkcie, aby sa mohol vyjadriť aj k sekcii slovenských filmov.“
Bude mať teda aj reprezentatívnu funkciu?
„Do istej miery áno, do Bratislavy príde na tlačovú konferenciu budúci utorok a bude tu aj pár dní pred začiatkom festivalu. Na neho by mali smerovať otázky novinárov. Hoci je to veľmi dynamický človek, pokojne a veľmi jasne formuluje svoje názory. Ja by som bol veľmi nerád tvárou festivalu. Bol som síce pri programových poradách a bola to pre mňa úžasná skúsenosť, ale nechcel som zasahovať do nezávislosti dramaturgie. Snažil som sa prakticky prejsť všetkými etapami, ktorými bolo treba prejsť, naplniť a vysvetliť národné špecifiká a technické obmedzenia a reagovať na to, čo ponúka trh.“
Tým myslíte?
„Radikálne sa zredukovali kinosály, kde sa ešte premieta z tridsaťpäťky. V Eurovei zostala jedna, v Auparku zostanú po rekonštrukcii z dvanástich takých sál štyri. My máme štyridsať percent filmov na tridsaťpäťke, ale o rok to budeme musieť zmeniť. Samozrejme mení sa aj podiel ponúkaných formátov – tvorcovia častejšie ponúkajú digitálne formáty. Pre festival je to pozitívne, pretože je jednoduchšie a lacnejšie dopraviť do Bratislavy ľahkú digitálnu Betu ako ťažké kotúče.“
Ľutovali ste odchod Darrasa z funkcie programového riaditeľa?
„Na to sa ťažko odpovedá. Darras zmenil smerovanie festivalu, orientoval sa na mladých tvorcov a nové trendy a mal vyhranené predstavy. Mojou výčitkou bolo, že mal o nich viac komunikovať. Nehovorím, že mal robiť kompromisy, málo sa však s nami o festivale rozprával a niekedy nerešpektoval špecifiká slovenského prostredia.“
V čom je naše prostredie špecifické?
„Keď sme robili reprezentatívny výber slovenských filmov, prejavovalo sa, že Matthieu neprenikol do genézy nášho prostredia. Nevidel, že niektoré filmy sa vo výrobe ťahajú roky a že ich v istej fáze treba zahrať alebo nezahrať. Veľmi nerád by som teraz spochybňoval jeho umelecký názor, ale mohol viac rešpektovať názory kolegov zo Slovenska.“
Darras sa veľmi snažil prilákať na festival zahraničných hostí a novinárov. Ako sa mu darilo?
„Medzinárodný filmový festival Bratislava je v Európe predsa len menší festival. Nie sme pre veľké hviezdy až takí príťažliví. Preto sa nám ťažšie lákajú novinári aj samotní filmári. Režiséri prvých a druhých filmov, ktorí u nás súťažia, ešte majú ten začiatočnícky spirit a je pre nich vzácne chodiť na festival. Starší režiséri nám už často povedia: Aj by som prišiel, ale som práve v Bangkoku. Alebo: Mám prísť do Bratislavy? A kde to vlastne je? Napriek tomu, Matthieu mnohých nalákal. Problémom bolo, že ich bolo priveľa.“
Ako to?
„Sto hostí je veľa na festival, ktorý nie je Cannes, má obmedzené priestory aj rozpočet. Efektívne sme ich nevedeli využiť. Možno sme len nemali skúsenosti a nevedeli ich spojiť s novinármi, bola to pre nás zaujímavé škola. Mnohí prišli na festival so svojím prvým filmom, nemali ešte žiadne meno. To sa ťažko predáva.“
Darras však počítal s tým, že práve oni budú potom neskôr na iných festivaloch rozprávať o Bratislave a šíriť jej meno.
„Toto bola pozitívna stratégia. Tento rok sme nad výberom hostí strávili mnoho hodín. Festival potrebuje zmeny, ale budoval by som ich pomalšie. Možno sa čoskoro ustáli aj jeho rozpočet. Mrzí ma, že štát ho podporuje stále menej, ale to nie je problém iba nášho festivalu. Teraz má najviac podpory produkcia, menej zostáva na predaj a premietanie filmov a my sa musíme prispôsobiť.“
Podľa záverečných správ, ktoré z festivalu chodili, sa zdalo, že ste stále rástli.
„Festival rástol až do roku 2008, ešte v roku 2009 dostal vysokú sumu z audiovizuálneho fondu. Potom podpora klesla o 80-tisíc, a tento rok o ďalších tridsať. Peniaze v systéme nie sú, ale tí, ktorých máme na druhej strane telefónu, sa o to nestarajú. Povedia, pozrite sa, dáme vám ten film za 800 eur. Keď sa im snažíme vysvetliť, že naň máme len 300, postavia sa im vlasy. Festival je ako každé podnikanie, na jeho konci treba byť v číslach. Určite to neradi počujú tí, čo sa na kultúru pozerajú zvonka. Ale tí, čo festival robia, vedia: najťažšie je zreálniť ambície a redukovať. Táto nepríjemná funkcia je teraz moja. Príde za mnou zostavovateľ sekcie, nadšený, aké skvelé filmy našiel - a ja mu musím v tom zozname urobiť čiaru.“
Čo teda redukujete?
„Sú povinné jazdy, ktoré musím zachovať, ak chceme, aby bol ešte festival festivalom. Napríklad úvodný a záverečný ceremoniál. Ale nemalo by to byť tak, že si ľudia pred premiérou slovenského filmu povedia, super, bude víno a chlebíčky, idem! Po vlaňajšku sme tiež vytriezveli z workshopov. Myslel som si, že aspoň študenti sa pohrnú, keď sa dozvedia, že môžu počuť veľkého argentínskeho tvorcu, stačí im len prejsť cez cestu. Ale realita ma trochu sklamala.“
A čo skúsení slovenskí režiséri? Vídate ich na takýchto festivalových akciách?
„Nerád by som generalizoval, ale festival by mal byť aj pre domácich tvorcov príležitosťou na posun vpred, konfrontáciu – a to nie je vždy realitou u slovenských režisérov. Na druhej strane, často stretávam ľudí, ktorí mi napríklad hovoria: Počul som, že budete hrať Sokurovovho Fausta! Keďže teda máme v programe nový film Paola Sorrentina so Seanom Pennom, očakávam, že sa prídu pozrieť. V distribúcii určite nebude, tak na to skrátka treba ísť.“
Chce sa festivalu riskovať s filmami?
„Pri každom filme zvažujeme, do akej miery je vhodné zaradiť ho do programu. Môže byť fantastický alebo formálne zaujímavý a vtedy je úlohou festivalu zahrať ho. Na druhej strane sa stále musíme pýtať, či zaujme ľudí. Návštevnosť je dobrý ukazovateľ, ale nestačí. Dôležitejšie je odmerať, ako na film ľudia zareagovali.“
Ako to meriate?
„Robili sme prieskum medzi štyristo ľuďmi počas minulého ročníka festivalu. Osobne sme sa pýtali, odkiaľ prichádzajú, aké filmy ich zaujímajú a čo ich vytlačilo z kina. Sedemdesiattri percent odpovedalo, že už sú unavení z tmavých psychologických drám. Samozrejme, ani tieto filmy nemôže odmietnuť, lebo často zachytávajú tvrdú realitu. Ale rozhodli sme sa aj pre dve nové sekcie, Story a Antidepresíva. Cieľom je vybrať filmy s inou alternatívou. Skúsime niečo iné.“
Diváci vás doteraz nesklamali, napriek tmavým filmom na festival chodili. Platí to aj pre sponzorov?
„Veľmi ma zaujíma, podľa akej matrice fungujú svetové festivaly a chcel by som, aby okolo toho nášho boli skvelé služby a mohli sa v ňom ľahko orientovať diváci aj novinári. Náš hlavný partner je bystrý, o festival sa veľmi zaujíma a nejde mu len o vlastnú prezentáciu. Spolieham sa na to, že na budúci rok budú na nás lepšie reagovať aj iné súkromné subjekty. V súčasnosti je náročné motivovať partnerov, vzťah by mal byť naozaj postavený na niečom inom ako iba na prezentácii v médiách. Verím, že o pár rokov festival ešte viac vyzrie a ľudia budú firmy identifikovať aj podľa toho, že sú s nami spojené. Na tú chvíľu túžobne čakám, lebo kultúra to potrebuje.“
