Už mu prischli samé problémové postavy. Príznačne ho zobrazuje plagát nového slovenského filmu Lóve – polonahý mladík v trenírkach, za uchom marihuanový joint, v pozadí panoráma Bratislavy. MICHAL NEMTUDA má dvadsaťštyri rokov, začínal v Bratislavafilme a z neherca sa vypracoval do televíznej Ordinácie v ružovej záhrade.
V kinách je Lóve, nový slovenský film pre mladých. Akú tam hráte postavu?
Kladno-zápornú, ktorá sa postupne stáva kladnou. Keď sa zaľúbi do postavy Kristínky Svarinskej, láska ho začne meniť k lepšiemu. Je to zlodej, autičkár, čo s kamarátom – hrá ho Jakub Gogál - vykráda pre svojho šéfa autá.
Takže ďalší...
Viem, čo chcete povedať. Grázel.
Povedzme, že chlapec na šikmej ploche.
Už mi to prischlo. Oslovujú ma do projektov ľudia, ktorí hľadajú herca na negatívne postavy. Možno je to výzorom alebo sa do nich dokážem lepšie vžiť, vzhľadom na to, že pochádzam z Petržalky. Sídliskový život som mal denne na očiach.
V Petržalke bývate?
Nie, teraz som sa presťahoval, no v Petržalke som žil od detstva. Musím však povedať, že posledných šesť rokov som tam už iba prespával. Na ulici som akurát chodil so psom a stretával spolužiakov zo základky, to bolo všetko.
Úspešne ste striasli aj petržalský prízvuk.
Pôvodne som prízvuk mal. Odkedy hrám v Ordinácii v ružovej záhrade, snažím sa rozprávať viac spisovne a už mi to aj ostáva. V hereckej brandži sa stretávam s ľuďmi, čo majú výslovnosť v poriadku a od nich sa priúčam.
Ako sa vám bývalo v Petržalke? Je to také príšerné miesto na život?
Príšerné ako príšerné. Vyrastal som v pokojnejšej časti Petržalky, kde bývali ľudia z celého Slovenska. Myslím, že oproti deväťdesiatym rokom, keď to bolo najhoršie, je tam život pokojný, nevidíte narkomanov a podobné typy. Názor, že Petržalka je najhoršia časť Bratislavy, je nezmysel, veď tu máme horšie sídliská.
Pýtam sa, lebo BratislavaFilm, kde ste pred dvoma rokmi hrali, nevykreslil obyčajné sídlisko, ale ponuré geto, kde okrem zločincov, dílerov a fetujúcej mládeže normálni ľudia ani nebývajú. Nebolo to zveličené?
BratislavaFilm bol hraný dokument a práve kriminálne motívy sme v ňom chceli zvýrazniť. Chceli sme ich priblížiť obyčajným ľuďom, ktorí chodia ráno do práce, z práce domov a iný život možno ani nepoznajú. Celá snímka BratislavaFilm bola dosť agresívna a veľa ľudí sa s ňou nestotožnilo. Ale zase, naopak, tí, čo žijú alebo žili v kriminálnom prostredí, súhlasili, vraveli že áno, tak sa tu žije. Bratislava je totiž jeden veľký podvod.
V čom?
V Bratislave chce každý každého oklamať, niečo z neho získať.
Máte pocit, že v iných väčších mestách sú k sebe ľudia férovejší?
To netvrdím. Ale mám pocit, že čím je mesto menšie a všetci sa poznajú, tým viac sa aj vzájomne klamú. V BratislavaFilme bola takým príkladom postava mafiána - Petra Batthyanyho, ktorý svojej priateľke klamal, že nikoho nemá a pritom zápletka bola, že spáva s jej bratom.
Nečakane úspešný BratislavaFilm vznikal na kolene a Jakub Kroner bol u nás asi najmladším debutujúcim režisérom. Vy ste v ňom začínali ako neherec.
S Kubom sme sa spoznali na strednej škole animovanej tvorby. Zistili sme, že obidvaja rozmýšľame nad rôznymi projektmi, ako ľuďom otvoriť oči, ukázať, že sa tu dá niečo urobiť. Keď Kubo písal BratislavaFilm, požiadal ma, či by som si nezahral jednu z hlavných postáv. Nemal som nič proti. Pôvodne sme nakrúcali film sami pre seba a pre úzky okruh známych. Až neskôr ho videli ľudia, ktorí zasponzorovali, aby šiel do kín. Samotné nakrúcanie bolo dosť tvrdé. Niektoré nočné scény sme napríklad svietili mobilnými telefónmi, lebo sme nemali svetlá. Dnes filmári ani neuvažujú, že by nakrúcali bez zvukárov a profesionálnych osvetľovačov, ale my sme do toho šli. Myslím, že to vyšlo celkom fajn.
Už ste predtým niekde hrali?
Nie. S filmom súviseli iba animované rozprávky, čo som robil v škole.
Animácia vás bavila?
Už na základnej škole, keď som veľa športoval, hrával futbal a robil atletiku, mi bolo najbližšie kreslenie. Vyhral som aj nejaké súťaže. Začínal som tak, že som si doma z nudy kreslil na papieriky grafity.
Mali ste blízko k writerom?
Aj k nim. Väčšina mojich kamarátov boli umelci a ja som si vždy podvedome hľadal umelecké komunity. Môžem sa pochváliť, že v sedemnástich sme možno ako prví u nás vydali so spolužiakom komiksový magazín – vyšli asi tri čísla na vlastné náklady. Bolo dobre, že sme šli s kožou na trh vlastne ešte ako deti.
Nechceli ste s animáciou pokračovať?
Hlásil som sa na VŠMU, ale nevzali ma, skončil som prvý pod čiarou. Dal som si potom rok pauzu a odišiel som do Rakúska pracovať, aby som si zlepšil nemčinu.
Čo ste robili?
Predavača v obchode. Veľa mi to dalo. Osamostatnil som sa, pochopil som, čo znamená starať sa o seba, platiť účty, navariť. Z detského života som sa preniesol do sveta dospelých. A medzitým sme začali nakrúcať BratislavaFilm.
Celovečerný film Lóve nakrútili za rekordných dvadsaťjeden dní. Mladých hercov navigoval mladý tím, režisér Jakub Kroner (vpravo) má dvadsaťštyri rokov. Foto: INOUT STUDIO
Aké to bolo?
Zábavné bolo, že sme celý film v podstate improvizovali. Kubo iba naznačil, čoho by sme sa mali ako herci držať, no repliky sme mali hovoriť po svojom. Niekedy to znamenalo, že sme museli zábery pre brepty opakovať aj pätnásťkrát, ale vždy sme sa vynašli.
BratislavaFilm zaujal ako experiment, čo u nás nemal obdobu, čím zaujme Lóve?
To už bolo o inom. Konečne sme získali peniaze a mohli nakrúcať profesionálne. Zišiel sa mladý kolektív a každý z nás mal veľkú chuť pracovať. Bolo to cítiť na pľaci. Keď sme mali sklz dve-tri hodiny, od nikoho som nepočul sťažnosti, že sme mali končiť. Celovečerný film sme stihli nakrútiť za dvadsaťtri dní, čo je myslím, na Slovensku unikát. Pracovali sme štýlom deň-noc, do toho som ešte hrával v televízii a navyše ma chytila choroba. Budil som sa o ráno o 6.30, utekal k lekárke na kalciové injekcie, aby som vydržal filmovanie do noci. Mal som však radosť z toho, že robím niečo, čo ma baví, čo má zmysel.
Ako vznikal scenár?
Kubo mal vždy nápad, hrubú myšlienku a ja som bol rád, že mu môžem pomáhať. Z Rakúska, kde som pracoval, som večer prišiel domov, šiel k nemu a do jednej, druhej v noci sme písali a vymýšľali scénky.
Film má zobrazovať drsnú realitu a motívy z podsvetia. Z čoho to vychádza?
Ťažko to presne povedať, nápady lietali vo vzduchu. Základ sme obohacovali o scénky, dopracovali ich, potom sa vyberali herci a písali aj dialógy špeciálne pre nich.
Skôr ma zaujíma, či za tým bola osobná skúsenosť?
Ani nie, skúsenosti tohto typu nemáme. Niektoré príhody však boli reálne. Napríklad, kamarátovi ukradli auto a aby ho dostal späť, musel zlodejom zaplatiť. Použili sme to vo filme. Sú tam motívy zo života, niektoré sú vymyslené, alebo z iných filmov. Kubo má toho veľmi veľa napozerané, má veľkú fantáziu a vie aj z ničoho urobiť niečo.
Takže príbeh a prostredie sú z veľkej časti výmyslom, za ktorým nebola osobná skúsenosť. Nie sú potom reči o drsnej realite tak trochu pózou?
Nemyslím. Zisťovali sme niektoré podrobnosti, aby nepôsobili umelo. Napríklad to, ako sa vykrádajú autá. Vedeli ste, že BMW XP sa dá otvoriť tenisovou loptičkou?
Detaily radšej vynechajme.
Mne to tiež len vysvetlili, sám to nikdy nevidel. Chceli sme použiť reálny motív.
Komplikovanú minulosť má aj postava Roba Kmeťa, ktorú hrá v televíznej Ordinácii v ružovej záhrade. So seriálovou partnerkou Zuzananou Porubjakovou. Foto: Ondrej Synak
Niekde ste tvrdili, že s Lóve konečne príde dobrý slovenský film. V čom bude lepší?
Myslím, že tu okrem BratislavaFilmu nebol žiadny film pre mladých.
Čo Veľký rešpekt, komédia Viktora Csudaia?
Mňa osobne nechytila. Možno tu boli pokusy, ale Lóve je iný. Je to film zo súčasnosti, nakrútili ho mladí ľudia pre mladých, zachytáva to, čo sa tu odohráva. Napríklad tam budú naháňačky áut, čo, myslím, v slovenskom filme ešte nebolo.
Ale bolo.
Kde?
Na krásnom modrom Dunaji v roku 1993.
No, ale vidíte, to už bude dvadsať rokov.
O mesiac má Lóve českú premiéru. Čo od nej čakáte?
Som veľmi zvedavý, či v Česku porozumejú nášmu slangu. Bojovali sme proti tomu, aby film predabovali, prijateľnejšie by boli titulky. Podľa prieskumu, ktorý sa robil, však filmu mladí Česi rozumeli – výnimkou boli slová ako „čajočky“. No keď film pozerajú pozorne, možno si ich dokážu domyslieť. Veď aj my sme sa češtinu učili z filmov a televízie.
BratislavaFilm obsahoval rekordne veľa vulgarizmov. V Lóve ich je menej?
Menej, ale nadávky budú aj tam. Prečo by tam neboli? Keď si pozriete hocijaký americký film, nadávky tam sú. Sú normálnou, reálnou súčasťou života.
Lóve znie dvojznačne. Láska a peniaze.
Presne tak. Niekedy sa smejem, keď sa pýtajú, kedy bude v kinách „láf“, veď to nie je „láf“ ale „lóve“. S Jakubom Gogálom hráme postavy, ktoré pre peniaze prekračujú zákon. Moju postavu potom zmení k lepšiemu láska – chce nechať kradnutie a nájsť si normálnu prácu.
Podobný typ hráte v televíznej Ordinácii v ružovej záhrade, nie?
Je to tak. No postava Roba Kmeťa sa v seriáli vyvíja a už nie je takým ‚grázlom‘ ako na začiatku. Občas urobí hlúposť, ale zároveň má priateľku, baví ho umenie, stará sa o mamu. Myslím, že sa už blíži k ostatným klasickým seriálovým postavám.
S Jakubom Gogálom (na snímke dolu) zahrali dvojicu priateľov, ktorí vykrádajú autá. Foto: INOUT STUDIO
Ako sa v televízii uchytí amatér, neherec?
Zrejme niekto videl BratislavaFilm, páčil sa mu, musel som ho zaujať. Z Markízy ma zavolali na konkurz do Ordinácie, bolo tam ďalších osem ľudí, pamätám si, že to bolo v piatok na poludnie. Vravel som si, že je to buď – alebo. V pondelok mi zavolali, že ma berú, o mesiac som začal hrať a hrám tam už dva roky. Veľmi sa teším, je to práca, čo ma najviac napĺňa.
Čo vás naučila o herectve?
Učím sa za pochodu a veľa ľudí mi vraví, že je to tak dobre. Hovoria, že študovať herectvo na VŠMU môže byť aj riziko, že si vás zaškatuľkujú a hráte to, čo každý.
V čom je rozdiel? Nehovorili sme, že teraz vám aj teraz prischli rovnaké postavy?
To áno, ale tým, že nemám na herectvo diplom, stále sa učím. Beriem si príklady od starších hercov, niekedy zostávam hodiny po práci na pľaci, aby som sa niečomu priučil. V Ordinácii sú skvelí ľudia – Ján Kroner, Ady Hajdu, Marián Labuda, Anna Šišková, Jozef Vajda, Soňa Valentová... A aj vďaka nim som sa mohol uchytiť, ako som sa uchytil.
Nechcete herectvo študovať?
Asi áno, neviem. Väčšina hercov mi radila toľko – kým si v televízii a hráš, uč sa za pochodu. Keď budeš mať čas, školu si spravíš. Ale aj tým, že som si teraz rozbehol malú produkčnú agentúru, čas ozaj nemám. Nie som z nejakej bohatej rodiny, všetko, čo mám, som si zarobil sám. Teraz je pre mňa najpodstatnejšia práca.
Môže si na Slovensku mladý herec vyberať?
Tu je to ťažké. Človek buď dostane príležitosť a tej sa chytí, alebo sa nechytí a ďalšiu nedostane. Raz niekomu odmietnete a on vás už nezavolá nikam. Ja sa chytám, čoho sa dá a nebránim sa vyskúšať si nové veci. Ordinácia bola príležitosť, aké sa nezahadzujú.
Je pre herca rozdiel medzi filmom a televíznym seriálom?
Určite. Príkladom je slang. Keď hrám v seriáli pre celé Slovensko a sledujú ho aj starší, nemôžem uletieť a používať niektoré výrazy. Ľuďom by prekážali a scenáristom tiež.
Aké máte plány?
Určite by som si ešte chcel zahrať vo filme. Zatiaľ som hral rebelov, ale rád by som si vyskúšal iný žáner, napríklad komédiu.
To môže byť problém, komédie Slováci veľmi nevedia.
Veď práve. Preto by som sa nebránil, keby ma oslovili napríklad z Česka. Zahrať vtipnú postavu musí byť ťažké, ale je to môj sen.
