média s kriminálnou zápletkou balansuje na hrane hororu a frašky. Vitajte vo svete, v ktorom sa svet obrátil naruby.
- Prečo došlo k preobsadeniu hlavných postáv?
Martin Čičvák: Je úžasné občas laškovať aj s ľahšou múzou. Ale za podmienky, že páni Jamrich a Horváth budú hrať tie dve krvilačné tetušky. V tejto travestii je niečo, čo je iné, divadelné, kúzelné. Niečo, čo ponúka viac, ako len realizáciu síce veľmi vtipného, ale v istom zmysle dosť jednoduchého princípu. Potom nám to zakázali, pretože „cross-gender cast“ nemôže podľa licencie Američanov existovať. Nedovolili nám to ani ako precedens, pretože by to podľa nich robil každý. Bolo treba hľadať nové riešenie, nový prístup, postaviť to inak. Obsadiť staršie herečky nás v prípade tejto hry nezaujímalo. No a tým, že to robia mladé, krásne dievčatá, ktoré sa štylizujú do staručkých, nemohúcich tetušiek, sa roly modelujú zvonku, artistne. To znamená, že musia samé seba prerábať, štylizovať sa – a divadlo je v každom prípade vždy hlavne štylizácia. Hlas, reč, aj telo. Tým to naberá novú a dovolím si povedať ešte väčšiu divadelnú kvalitu, ako to malo doteraz.
- Akými metódami sa „modelujú“?
Martin Čičvák: Analyzovali sme vonkajšie prejavy staroby. Začínali sme tým, že sme uberali 40% vitálnych schopností. Život je dych – ak má človek dych, má v ňom oporu. Začali sme hľadať (ne)oporu v dychu. Dych dáva rytmus, dáva telu a tiež mysleniu a spôsobu reči signály. A potom sme pridávali ďalšie vrstvy. Napríklad výslovnosť v slovenčine podobnej tej z 20. rokov minulého storočia. Znamená to nemodulovať reč moderným spôsobom, ale tak, ako sme na to zvyknutí zo starých filmov. Vzorom je napríklad František Krištof Veselý a to, ako sa za jeho čias modulovali hlásky. No a to samozrejme spolu s pohybovou štylizáciou robí dievčatá staršími. Navyše, keď má jedna z tetušiek dve paličky, určuje to rytmus. Čiže ide o vonkajšie výrazové prostriedky – dych, spôsob reči, pohybová štylizácia. Tým pádom to dostáva obrovskú artistnosť a pripomína to možno aj nový cirkus, ktorý je teraz veľkým trendom. Zároveň sa inscenácia štylizačne zladila. Pretože predtým Janko Koleník, Milan Chalmovský a Ľubo Kostelný hrali vo veľkej štylizácii a páni Jamrich a Horváth boli – a museli byť, inak by to samozrejme nefungovalo – v podstate civilní. Teraz sa nám podarilo niečo iné – a síce zjednotiť u všetkých postáv výrazové prostriedky.
- Ako sa toho Táňa Pauhofová a Gabika Dzúriková zhostili?
Martin Čičvák: Je to drina. Je to pre nich fyzicky nesmierne náročné, aj keď sa to nezdá. Budujeme postupne situáciu po situácii, snažíme sa ju vždy rozanalyzovať. Najprv prirodzene, potom postaviť myslenie, situáciu spolu s myslením, vnútorný aranžmán, teda to, ako by to skúšali, keby to bola psychorealistická hra. A potom sa to snažíme pretaviť do výrazových prostriedkov, ktoré majú k dispozícii ony. Je mi ľúto pôvodnej verzie s pánmi, lebo som ju mal veľmi rád. Dúfam, že sa ešte niekedy tieto obsadenia stretnú. Je mi ľúto, že bolo nutné pristúpiť k preobsadeniu, ale keď už sa stalo, tak som momentálne zamilovaný do inscenácie s týmto sviežim prínosom, ktoré tam dievčatá priniesli. Dúfam, že to bude mať rovnakú odozvu, ako keď to hrali páni profesori.
Autor: Zdroj: Divadlo Aréna
