Hudobnú scénu dôverne pozná ako muzikant aj ako vydavateľ. VLADIMÍR KOČANDRLE zakladal skupinu OK Band, ktorá v Československu ako jedna z prvých začala hrávať hudbu postavenú na syntetizátoroch a je najdlhšie fungujúcim šéfom pobočky nadnárodnej hudobnej firmy v Európe.
Vedeli ste si v roku 1981 predstaviť, že raz bude vaša kapela vydávať výberovku?
Musím sa priznať, že si nepamätám, čo som si vtedy myslel. Ale teraz je veľa rôznych výročí, začiatkom 80. rokov sa v hudbe spustil nový smer a veľa nových mladých kapiel, ako napríklad Depeche Mode, vydalo silné debutové albumy.
Väčšinou sa kapely zakladajú z rôznych dôvodov, čo bol ten váš?
Aby som mohol niečo robiť, musím si dať nejakú úlohu. Nevedel by som robiť niečo len tak. Pri hudbe som nemal nejakú túžbu písať pesničky od detstva, dostal som sa do situácie, keď mi hudba prišla zaujímavá a keď som v nej bol, musel som si zadať veci, ktoré chcem dosiahnuť a stanoviť si meradlo, ako zistiť, či sa mi to podarilo. V tom čase bola tým meradlom platňa. Kým hudba nebola fixovaná na platni, bola iba pominuteľným brnkaním.
Vydanie albumu vtedy trvalo dlho a nebolo jednoduché. Museli ste ako začínajúca kapela robiť veľa kompromisov?
Ani nie. Mali sme šťastie, že už v začiatkoch si nás všimol Ladislav Vostárek. On bol kontroverzná osoba, textár a veľmi úspešný manažér. Pracoval so skupinami Katapult, Turbo a s nami začal robiť ešte predtým, než sme si prvýkrát zahrali verejne. To nám dosť pomohlo, mohli sme sa zamerať iba na hudbu. Zoznámil nás s inštitúciami, so Supraphonom, priviedol nás do rádia. Prvá platňa sa mala objaviť ešte skôr než v roku 1985, ale vďaka omeškaniu už naša hudba neznela alternatívne, ale technopopovo. Prestali sme používať živé bicie, čím sme sa medzi prvými v Československu priblížili kapelám typu Human League.
Ako ste sa dostali k spolupráci s Karlom Svobodom? On bol iná generácia a robil úplne inú hudbu.
Keď vyšiel náš debut Disko, niekde sme sa zoznámili a akurát ochladol náš vzťah s Vostárkom. S Karlom som napísal šesť pesničiek a v jeho štúdiu vznikal celý druhý album a veľká väčšina tretieho. Neviem ako na Slovensku, ale v českých rádiách sa dosť hrávajú pesničky Pár slov a dost alebo Hádej, čo ma dosť prekvapuje, ale aj uspokojuje. On si chcel vyskúšať robiť niečo s niekým mladším, aby sa dostal zo zabehaného sveta. Vtedy robil najmä seriály do Nemecka, Včielku Maju, Pinocchia a neviem čo všetko ešte. My sme boli mladí a brali to aj tak, že kým Láďa Vostárek sa kamarátil s kapelou Puhdys, vďaka čomu sme sa dostali do východného Nemecka, že s tým Karlom by sme mohli ísť do západného (smiech). To sa, samozrejme, nestalo, ani sa nikdy nemohlo. Ale bolo super mať k dispozícii jeho vlastné štúdio, kde sa nik nemusel pozerať na hodinky, že už je šesť a prichádza vrátnik zamknúť. On mal navyše špičkovú dobovú techniku, napríklad Emulator, ktorí využívali aj Depeche Mode.
Keď chceli za komunistov kapely oficiálne fungovať, museli robiť všelijaké ústupky. Čo ste museli robiť vy?
Nikdy sme neboli žiadni veľkí revolucionári. Neverím na revolúcie, človek je stále rovnaký, má nejaké predstavy, ako by mohol svet fungovať a žije v nejakej konkrétnej situácii. Ide o to vedome nerobiť nič na úkor niekoho iného. S čistým svedomím môžem povedať, že to sme nikdy nerobili, na rozdiel od iných sa naše mená neobjavovali na žiadnych zoznamoch spolupracovníkov ŠtB. Povedali sme si: Chceme vydávať platne, ak to obnáša ísť hrať raz za dva roky na festival politickej piesne do Sokolova a pôjdeme na Dni Prahy do Sofie, tak sa nezbláznime. Chceli sme primárne hrať, nikdy nás nelákalo byť undergroundovou kapelou. To však neznamená, že sme chceli byť konformnou kapelou.
Akú hudbu ste vlastne hrali a počúvali?
Okrem neodpárateľných názvukov Eurythmics, čo bolo dané aj podobnosťou Marcely Březinovej s Annie Lennox, sú v našej hudbe aj vplyvy určitých fáz King Crimson. Celý život som obdivovateľom Briana Ena. Nikdy som nebol taký bluesový improvizátor, bavilo ma vymýšľať rôzne zvuky a plochy. To bolo oslobodzujúce, keď som počul Ena, ktorý nevedel poriadne hrať. Virtuozita je svojím spôsobom magická, ale človek by mal byť sebakritický. Nie každý môže byť virtuózom. Mal som rád aj Stranglers. Skupinu založil biochemik, veľmi vzdelaný, ale zároveň obscénny až vulgárny. Takže ich texty sú spolovice hrozne sprosté, no potom v nich nájdete vedecké či politické témy a zároveň to trochu vyzerá ako v nejakom šantáne. Takáto postmoderná estetika mi bola vždy blízka.
Po novembri ’89 viacerí hudobníci začali robiť hudobné vydavateľstvá – napríklad Kocáb, Kratochvíl aj vy. Prečo?
Neviem posúdiť ostatných, ja som sa venoval iba hudbe, nerobil som nič iného. Dosť dobre som poznal scénu, sedel som aj v nejakých súťažiach ako porotca, tak sme si po roku 1989 povedali, že to skúsime. Začalo sa dariť, keď sa nám podarilo objaviť niekoľkých ľudí. Napríklad Daniela Landu a Kabát, prvé Tři sestry. Kabátom sme vymysleli, že budú sedieť na traktoroch. Ich hit Pohoda zosumarizoval ten ich imidž vychytraných dedinčanov. To sú veci, ktoré dodnes trvajú, čo ma uspokojuje.
Je to dnes stále zaujímavý biznis alebo už skôr len zotrvačnosť?
Je to stále zaujímavé. Akurát hudba sa šíri inými, komplikovanejšími spôsobmi. Firmu sme predali v správny čas, stali sme sa súčasťou veľkej nadnárodnej spoločnosti EMI. Dnes máme stále dobré výsledky a ja som najdlhšie fungujúci riaditeľ jej pobočky v Európe.
Je okrem skupiny Lunetic ešte niekto, koho ste odmietli vydávať?
Chinaski. Ale to je v tejto brandži úplne bežná vec – demo Kryštofov zase nevzal Universal. Ono úprimne povedané, prvé nahrávky aj mnohých neskôr slávnych umelcov bývajú často dosť hlúpe.
Ešte stále za vami chodia mladé kapely s demami alebo už sa radšej skúšajú presadiť cez internet?
Dnes je uponáhľaný čas, je neuveriteľná nadprodukcia hudby a nik nemá na nič poriadne čas. Všade je veľa povrchnosti.
Ako vlastne funguje pobočka nadnárodnej firmy?
Tak napríklad teraz riadime aj Maďarsko, kde nám hovorili, že z Londýna musia mať schválený aj futrál na počítač, tak neviem, ako je to s našou nezávislosťou (smiech). Kedysi mali firmy oveľa viac peňazí, v Anglicku sa robili veľké nákladné stretnutia. Snažili sa prilákať či motivovať zamestnancov, aby neodišli ku konkurencii. Dnes je peňazí aj času menej, takže sa väčšinou robia nejaké konferenčné telefonické hovory, kde rozpráva štyridsať ľudí cez seba a nik nevie poriadne, kto čo povedal. Na druhej strane moja sestra bola pri tom, keď veľká ťažobná firma vstupovala na burzu a hovorila, že to bolo riadené s rovnakým komunikačným zmätkom. Je to skôr celkový príznak dnešného času. Dostávam 80 mailov denne, technika nás začína zahlcovať množstvom pomerne zbytočných informácií.
Môžete si teda robiť, čo chcete, alebo sa musíte držať nejakej globálnej stratégie?
Keď má akákoľvek firma celosvetovú prioritu, nemá čas zaoberať sa lokálnymi špecifikami. Takže občas niektoré veci pôsobia, akoby nemali zmysel. Je dobré, keď aspoň sem-tam niektoré veci zmysel dávajú (smiech). Žiadna nadnárodná firma dnes nemôže mať jednu centrálnu stratégiu, všetky musia robiť všetko a vydávať niečo, čo ich bude živiť. Okrem vydávania sa bežne venujeme distribúcii tretích strán. Robiť si čo chcú si môžu dovoliť malé nezávislé značky, ktoré často skrachujú alebo ich kúpi nadnárodná firma. Dnes sa vydavateľstvá dajú riadiť iba kombináciou intuície a sedliackeho rozumu. Inak to nejde. Nie sú žiadne poučky, človek sa musí stále pozorne pozerať okolo seba, čo sa deje. Ako keď idete po lese a musíte neustále dávať pozor, odkiaľ čo vyskočí, kde čo padá. To sú prirodzené reakcie, presne takto sa správal praveký človek.
Malé vydavateľstvá často vedú hudobníci, ktorí vydávajú aj sami seba. Vo veľkých firmách to však nie je bežné. Aký je to pocit?
Povedal som zamestnancom, nech do tejto platne investujú presne toľko peňazí, koľko sa jej môže predať. Som rád, že vyšla, ale z komerčného hľadiska sa k nej správam ako ku akejkoľvek inej. Teda vlastne nie je to úplne tak – kúpil som si sto kusov, aby som ich mohol rozdávať známym (smiech).
