Mestom pochoduje štyridsaťštyri odsúdencov. Nohy ich nesú na miesto popravy. Na Slovensku vzniklo veľa filmových protivojnových drám, no Štyridsaťštyri zostane navždy neprekonanou klasikou.
Slovenský film 40. a 50. rokov
Vážení čitatelia,
túto jeseň sa Slovenský filmový ústav a vydavateľstvo Petit Press vracajú k edícii DVD Slovenský film. Najlepšie filmy z obdobia 40. a 50. rokov minulého storočia si budete môcť spolu s denníkom SME kúpiť v novinových stánkoch každý piatok za cenu 3,50 eura. Vo Víkende vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
Kapitán Dabač (1959), r. Paľo Bielik, vyšlo 30. septembra 2011
Šťastie príde v nedeľu (1958), r. Ján Lacko, vyšlo 7. októbra 2011
Rodná zem (1953), r. Josef Mach, vyšlo 14. októbra 2011
Štyridsaťštyri (1957), r. Paľo Bielik, vychádza 21. októbra 2011
Štvorylka (1955), r. Jozef Medveď, Karol Krška, vychádza 28. októbra 2011
Varuj...! (1946), r. Martin Frič, vychádza 4. novembra 2011
Vlčie diery (1948), r. Paľo Bielik, vychádza 11. novembra 2011
Katka (1949), r. Ján Kadár, vychádza 18. novembra 2011
Čert nespí (1956), r. Peter Solan, František Žáček, vychádza 25. novembra 2011
Dáždnik svätého Petra (1959), r. Vladislav Pavlovič, Frigyes Bán, vychádza 2. decembra 2011
„Prvý, druhý, tretí vystúpiť! Prvý, druhý, tretí vystúpiť!“ Táto dnes legendárna scéna z filmu Štyridsaťštyri vohnala kedysi mnohým chlapcom slzy do očí a pôsobila omnoho silnejšie ako všetky ostatné výjavy zomierajúcich a zranených vojakov.
Film Štyridsaťštyri zaslúžene nesie označenie protivojnová dráma a režisérovi Paľovi Bielikovi sa podaril bravúrny kúsok – vytvoril dielo, v ktorom je nevídané množstvo masových bojových scén, dokonca aj útok ruského jazdectva so šabľami, popri tom však celý príbeh stojí na silných emóciách, ktoré žiadneho diváka nenechajú ľahostajným.
K námetu prišiel Paľo Bielik podľa vlastných slov náhodne, po prečítaní článku o vzbure 71. trenčianskeho pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády, ktorá vypukla v roku 1918 v srbskom mestečku Kragujevac. Téme sa niekoľko rokov venoval, vyhľadával rôzne články v archívoch, doklady, súdne spisy, hovoril s priamymi účastníkmi vzbury a navštívil jej dejisko v Kragujevaci.
O filme sa v období príprav uvažovalo aj ako o juhoslovansko-československej koprodukcii, no k spolupráci napokon nedošlo a film sa realizoval iba v slovenskej produkcii. Rozpočet dosiahol 5 884 444 československých korún. Do hlavných úloh filmu obsadil Bielik mladých začínajúcich hercov –Juraja Sarvaša (Viktor Kolibec) a Dušana Blaškoviča (Tóno Mikleš), pre ktorých to bola prvá herecká príležitosť vo filme.
„To bola pokora, úcta. Aj tréma pred takým idolom, ako bol Paľo Bielik!“ spomína Juraj Sarvaš. Bielik aj pri tomto projekte potvrdil svoju povesť nekompromisného režiséra. „Naozaj nemal rád fingované bitky. Keď bitka, tak bitka, keď do vody, tak do vody, keď pod koňa, tak pod koňa. Vedel sa veľmi nahnevať,“ opisuje Sarvaš. V čase nakrúcania si dokonca viedol denník. „Niektoré veci neznášal. Robili sme záverečnú scénu – pochod smrti. Ulice boli plné divákov. A kone ako na zlosť zašpinili cestu. Opakovali sme záber a nikto sa nemal k odprataniu konského trusu. Bielik zobral lopatu a sám vyčistil cestu. Žiadal dôslednosť v každom detaile. Bol odvážny. Do záveru filmu vsunul verše Ladislava Novomeského, vtedy odsúdeného ako buržoázneho nacionalistu. Neskôr sa to redukovalo. V niektorej kópii verše zostali, v inej nie,“ vysvetľuje Sarvaš.
Film Štyridsaťštyri má vynikajúco zaranžované bojové scény. Pre hercov, komparzistov i pre štáb však bolo ich natáčanie mimoriadne náročné. „V jednej scéne ma mal zraziť kôň. Režisér rozhodol, že tam bude iba jeden kôň, ktorý ma zrazí. Ale potom pustil na mňa aj ďalšieho. Chcel autentické zábery. Alebo v inej scéne mal oficier zabiť vojaka, ale zastrelia ho. Paškova šabľa zasiahla Režuchu rovno do oka. Zaliala ho krv, nevedeli sme, či nemá vypichnuté oko. Bielik dostal šok. Našťastie mal Paška iba preseknuté viečko. Boli to nebezpečné scény a my sme boli uprostred, ale odhodlaní na všetko,“ hovorí Sarvaš.
Film napokon získal veľký ohlas nielen u divákov, ale aj u kritiky. Na festivale v Karlových Varoch dostal cenu Fipresci.
Z dobových recenzií
Nezvonili zvony na poplach. Nekolovali historky okolo filmu. Hlučný film sa tvoril, rástol bez veľkého hluku. Z času na čas zo stupavského bojového poľa dovial vietor len zvesti, ako režisér Bielik zatajuje dych v dramatických chvíľach streľby v obave, či herci nepadnú tam, kde nemajú. Potom už išli len chýry – film? Vraj je dobrý. Vraj výborný. A čím viac ľudí ho videlo, tým viac chvály bolo.
V. Protušová, Kultúrny život, 25. 1. 1958
Prišiel v naozaj pravú chvíľu, lebo nad slovenským filmom sa už lámala palica, ba aj o Paľovi Bielikovi sa pochybovalo, či sa bude ešte vedieť nájsť. Široký záber životnej reality vojnových čias, budovaný aj pomocou otrasných epizódnych detailov (šialený chlapec, degradácia kaprála, ruskí „zajatci“, hladujúce deti a pod.) našiel vo filme hodnotný výraz a bol vhodným tmelivom jednotlivých postáv jeho príbehu.
Večerník, 10. 1. 1958
Na filme vidieť, ako hlboko vzrušili Bielika osudy jednoduchých, ale srdcom bohatých ľudí, zahnaných ako stádo z hôr do kasárenských štvorcov a poslaných na márnu smrť do cudzieho kraja, kde pred artilériou vraždila bieda rovnako ako u nich doma. Hlavnú prácu tu vykonala fantázia, vznietená naliehavou rečou faktov, umelcovo svedomie, otrasené poznanými zločinmi imperialistickej vojny a snažiace sa zo všetkých síl vykríknuť varovné svedectvo.
Jiří Plachetka, Rudé Právo, 11. 2. 1958
Je pozoruhodné, ako sa Bielik nepošmykol, ako vytvoril ovzdušie drámy – keď mu drámou nie je celok, sú drámami jeho zložky. Tak dobre pozná svojich hrdinov a tak plasticky ich vie zobraziť, hoci im často venuje iba niekoľko letmých epizód, že pred nami žijú. Bielik vie aj zo štatistov vyvážiť obrovské bohatstvo emócií, na ktoré sa u iných zavše nezmôže ani herec. Veď aká široká je galéria postáv a skoro všetky majú vlastnú tvár a vlastné konanie!
Pavol Branko, Predvoj, 25. 1. 1958
Autor: Mariana Jaremková
