Má široký záber. Bratislava, Košice, Martin, Praha, Paríž, Amerika... Za sebou má komorné príbehy, experimentálne pokusy, drámy, komédie, drsnú satiru, operetu a najnovšie premýšľa nad Pucciniho operou Toska. Najplodnejší slovenský divadelný režisér a umelecký šéf Štátneho divadla v Košiciach - Roman Polák. Pred revolúciou sa na jeho predstavenia chodilo do Martina z celého Slovenska, v deväťdesiatych rokoch prepadol súboru divadla Astorka Korzo?90, kde sa dodnes hrá jeho Vražda sekerou v Sankt Peterburgu, Ujo Váňa, Les, Meštiaci alebo Cyrano. Neskôr odišiel do Košíc, kde sa len pred rokom stal umeleckým vedúcim kamenného divadla, ktorého veľká scéna ho zlákala na inscenáciu slávnej Dusíkovej operety Modrá ruža. Hľadisko je zakaždým plné, tak ako aj v Martine, kde zas vytvoril cyklus Moliérovych komédií. Jeho meno obvykle evokovalo prísľub konfrontácie v nelahodivých, naliehavých tónoch. Dnešný Polák má odrazu svoje publikum rád.
Keď zomrel Vlastimil Brodský, titulné stránky všetkých českých denníkov patrili práve jemu. V krátkom čase po ňom zomrel slovenský populárny herec Gustáv Valach a na titulkách sa neocitol. Čo si myslíte, prečo je to tak?
V Česku existuje kultúrna kontinuita - nakrúcajú sa filmy, divadelný herec získava popularitu nielen z divadla. Súkromné médiá neustále vysielajú rozhovory s ľuďmi od umenia. Prirodzene si vážia svoje kultúrne dedičstvo a nebijú sa pritom do pŕs. U nás nič také neexistuje. V každých novinách sa dozvieme, ktorá hollywoodska hviezda sa s kým rozišla, koľko mala milencov, ale to, čo tu na Slovensku bolo a čo z toho by mohlo byť zaujímavé, nie je podchytené. Populárny herec je len ten, kto má nejakú vlastnú reláciu v televízii. No, a hviezdy minulosti... Novinári nemajú výrazný záujem opýtať sa na život Pántika, Kráľovičovej, Strniskovej.
Myslíte, že sa to ešte môže niekedy zmeniť?
Verím, že to bude lepšie - že sa nakoniec začnú nakrúcať filmy, televízia si bude plniť svoju funkciu a vytvárať pôvodné diela, kde budú obsadení naši herci. Médiá už budú unavené z preberania všetkých tých hollywoodskych škandálikov a začneme sa u nás trošku obzerať, čo má hodnotu a čo nemá.
Keď sa "obzrieme" na vašu tvorbu, preslávili ste sa predovšetkým ako kontroverzný režisér náročných titulov Brechta, Kafku, Dostojevského. Vaše meno si diváci istý čas spájali hlavne s akousi temnotou. Aký ste mali dôvod k podobnej ťažobe?
Inscenácie, ktoré vznikali za komunizmu a niekoľko rokov po jeho páde, mali v sebe naozaj zakódovaný negativizmus. Odôvodňoval som si ho tým, že sme žili v režime, ktorý bol sám neživotaschopný, zovretý. Chcel som poukazovať na hĺbku ľudského vnútra, na tragiku človeka a ľudskej psychiky a v tom období to bolo pozitívne. Takéto divadlo vytváralo u divákov akúsi katarziu. Človek v hľadisku sa mohol stotožniť aj s negatívnym hrdinom, lebo v sebe nachádzal podobné pocity, ktoré ležali pod povrchom. Morbidita, ktorá bola v Brechtovom Baalovi, v Kafkovom Procese, vo Wedekindovej Lulu a v Genetovych Slúžkach nebola samoúčelnou temnou dramaturgiou. A vždy som sa popri tom snažil robiť aj veci, ktoré obsahovali viac optimizmu.
Zmenil sa režim aj situácia. Ľudia na vlastnej koži zažívajú toľko negatívneho, že asi nie je príliš povzbudzujúce vidieť to ešte aj v divadle. Nemyslíte?
Dnes je v živote divákov naozaj dostatok negatívnych existenčných pocitov, takže je prirodzené, že keď už dajú peniaze na divadlo, tak sa chcú zabaviť a zabudnúť na realitu. Táto funkcia divadla je prirodzená a existovala vždy. Rovnako však vždy bude prítomná aj oveľa širšia rovina, niečo, čo by som pomocne nazval umeleckou líniou, v ktorej je zakódované ľudské poznanie, tragika, láska, nenávisť. Po takomto divadle sa divák nesmeje, ale niečo v ňom zostáva. Človek si hľadá vlastný vnútorný postoj k téme, ktorú videl, a myslím si, že ho to môže obohatiť, dať jeho životu akýsi pozitívny smer. To je význam umenia, ktoré oslobodzuje človeka od jeho vlastných tráum a nemám pocit, že je to otravovanie divákov.
Odozvy sú ale o to polemickejšie. Má to zmysel?
Prečo nie? Stále nie sme pripravení na kapitalizmus, ktorí žijeme. Zrazu je tu priveľká sloboda a zároveň priveľká nesloboda finančná, sociálna - problémy, ktoré mnohí ľudia neočakávali. Práve dnes sa znovu objavila naliehavá zodpovednosť tvorcov pokúšať sa urobiť náročné tituly tak, aby boli stráviteľné - ukázať, že tragédia ľudského osudu nie je individuálna, že existuje akási niť tragédií v dejinách ľudstva a ľudských príbehov...
Že vo svojom utrpení nie sme osamelí?
Áno, je veľmi dobré uvedomiť si, že ľudia sa za Shakespeara a za Moliéra trápili rovnako. Zrazu má divák možnosť uvedomiť si, že tu nie je iba dnešná Bratislava alebo Košice, ale že všetci sme súčasťou sveta a že individuálne pocity človeka nie sú izolované - vedelo sa o nich a písalo už veľmi dávno. Takáto konfrontácia môže dať človeku silu v jeho depresii, šťastí, utrpení aj radosti.
Ako vidíte súčasnú slovenskú dramatickú tvorbu?
Nemáme veľa dramatikov. Je to zlé. Na jar som bol v porote súťaže Dráma 2001, do ktorej prišlo asi dvadsať textov. Použiť sa z nich dá len veľmi málo. Som však rád, že víťazná hra Evy Maliti-Fraňovej Krcheň Nesmrteľný sa bude hrať v Martine aj v bratislavskom SND. Chvalabohu aspoň za to.
Ako je to v zahraničí, napríklad vo Francúzsku, kde ste režírovali pred dvoma rokmi? Majú dostatok domácich autorov?
V Paríži, kde sú desiatky divadiel, hrá klasiku len Comedies Francies a pár ďalších. V čase, keď som tam bol, odznelo asi 120 premiér a väčšina z hier boli práve francúzske. Hlavne bulvárne, ale domácich autorov. To isté sa deje v Amerike, v Británii. U nás je problém, aby vôbec existovali oficiálne scény.
V Paríži ste režírovali jednu z Puškinovych Maličkých tragédií. Ako tam prijali vašu inscenáciu?
Príliš som ich nenadchol. Ani Francúzov, ani Rusov. Ruská emigrantská komunita, ktorá tam žije, bola trochu urazená, že som Puškina odpatetizoval, no a Francúzi sú v rétorike rovnako patetickí jako Rusi. Z mojej strany išlo o neinformovanosť, pretože divadelní kritici hovoria o nonkonformnosti parížskej divadelnej scény, ale ja som si až na mieste uvedomil, že Paríž je predovšetkým veľmi konzervatívne mesto s konzervatívnym divadlom a iba sem-tam sa urobí niečo neobvyklé.
Robili ste Puškinovho Dona Juana, v Martine ste upravili Moliéra a zinscenovali úspešnú Doňu Juanu. Máte nejaký osobitný vzťah k Juanovi?
Tak to teda nie... Ale keď som si vybral tento titul, odrazu sa mi zdalo byť už nudné ukazovať chlapov, ktorí „balia" baby. V Martine som nemal Bartošku, ktorý to kedysi hral v Divadle Na zábradlí v Prahe, takže som považoval za zaujímavejšie, ak Juana stvárni žena - herečka Jana Oľhová. A je to aj životnejšie, pretože sa mi zdá, že dnes viac ženy "balia" chlapov, ako naopak.
Prečo si to myslíte?
Presvedčenie mužov, že oni dobíjajú ženy, je len ich klamlivý pocit. Vždy je to o tom, či sa žena nechá zviesť alebo nie. Dnes je to rafinovanejšie balenie, ale omnoho efektívnejšie. Žijeme v čase, keď sa ženy osamostatňujú, majú menej ilúzií o vzťahoch a viac pragmatizmu.
Je to podľa vás dobre alebo zle?
Tak to je problematické. Vo mne teraz bojuje patriarchálny muž, ktorý by chcel mať ženu, ktorá by sa starala o deti a čakala doma s večerou, a človek, ktorý potrebuje mať vedľa seba rovnocenného partnera. Samozrejme, že je dobre, ak sa ženy osamostatnia, ale zaplatia za to tým, že budú musieť niesť zodpovednosť za vlastný život so všetkými kladmi a zápormi.
Sezónu v košickom Štátnom divadle, súčasťou ktorej bol cyklus Západná dráma XX. storočia, ste ukončili premiérou hry britského dramatika Patrica Marbera Bližšie od teba v réžii mladého britského režiséra Jan Willen van den Boscha. Čo plánujete na ďalšiu sezónu?
Som naozaj rád, že sme zrealizovali hosťovanie tohto režiséra v Košiciach a že je inscenácia na svete. Hra je polemická, ostrá, škandalózna, hovorí o nihilizme, o vzťahovej prázdnote západnej spoločnosti, ktorá sa blíži aj ku nám. Táto dramaturgia nie je o tom, aby sme ukazovali, čo je kladné alebo záporné, ale o tom, čo reálne existuje v praktickom svete bez ideálov... V rovnakom zmysle by som sa chcel na budúci rok venovať stredoeurópskej dramatike. Plánujem chorvátskehé autora, chcel by som zistiť, čo nové vzniklo v Rusku, Poľsku a Maďarsku. V Martine dokončím cyklus Moliérových hier Lakomcom.
Opäť prepísaným?
Ešte neviem.
Nechcete radšej napísať vlastnú hru, ako upravovať klasikov?
Brecht prepisoval všetko, Shakespeare nemá žiadnu pôvodnú hru. Na Slovensku sme v tomto smere prehnaní puritáni. Podstatné je, či úpravy pomáhajú javiskovému životu diela, alebo nie. Možno sa však v budúcnosti pokúsim napísať aj vlastnú...
Martinský Baal sa preslávil aj Brechtovymi piesňami v podaní Richarda Mullera s hudbou Andreja Šebana. Prečo ste sa nepokúsili obnoviť inscenáciu? Nazišlo vám na um znovu "použiť" túto dvojicu hudobníkov?
Práve nedávno som zauvažoval nad tým, ako by som znovu "použil" Mullera. (Smiech.) Myslím, že je veľmi zaujímavé to, ako a čo robí. Keď sa stiahol Baal z martinského repertoáru, chvíľu sme uvažovali o jeho obnovení v Bratislave. Nemohol som ho ale robiť. Možno z hlúpych dôvodov... Keď sme boli s predstavením na festivaloch v Poľsku, pozvali ma režírovať práve Baala do Lublinu. Išiel som sa tam pozrieť a dohodnúť. Cesta autom z Bratislavy trvala asi 15 hodín. Keď som bol už len hodinu pred Lublinom, spustila sa šialená búrka, zotmelo sa a predo mnou a za mnou padali stromy. Vtedy som si hovoril: „Pane Bože, ak to prežijem, tak to asi znamená, že nemám robiť Baala!" Prežil som to.
Ste poverčivý?
Áno. Isté veci nepodceňujem. Už mnohokrát som mal pokušenie konkurovať ľahkej slovenskej muzikálovej scéne práve Baalom, kde sú drsné, kruté piesne a expresívne činoherné akcie s veľmi zaujímavou Šebanovou a Mullerovou hudbou, o ktorej britská kritika napísala, že je to "hudba ako klepot mechanického písacieho stroja spojená s krokmi Frankensteina". Ale radšej som nepokúšal...
Keď ste pred desiatimi rokmi v Astorke zinscenovali Kafkov Proces, mnohí sa naň chodili pozrieť kvôli nahote dvoch populárnych mladých hercov. Bol to dobrý manéver - vyzliecť človeka na javisku? Aké ste mali reakcie?
V tom čase som žil v takom umelom svete, keď ma divák až tak veľmi nezaujímal. Dosť som bol poznačený vlastným pocitom geniality, postupne to zo mňa vyprcháva. Samozrejme, že ma vždy tešilo, keď sa mi podaril nejaký šok, nikdy som však nahotu nezneužil. Nepoužil som ju na lascívne erotické vyrušovanie. Slúžila ako prostriedok na zvýraznenie krásy alebo ilustráciu poníženia. Nemám rád samoúčelnú nahotu, aby zvýznamnila režiséra...
Čo sa stalo vo vašom živote, že vás začal zaujímať divák? Niečo dobré, alebo zlé?
Verím, že dobré. Človeka unavuje byť výlučný a výnimočný vo vlastnom osamotení. Dobre mi padne, keď si sadnem na vlastné prestavenie a zistím, že diváci sa smejú alebo plačú. Som medzi nimi a mám pocit, že s tým nemám nič spoločné, že som v divadle ako každý iný. Potom si uvedomím, že aha, to som urobil ja...
Autor: Tina Čorná / Foto: Ľuboš Pilc, Desana Dudášová
