Zrejme máloktorá tiráž knihy obsahuje čosi, čo sa vymyká štandardnému zoznamu povinných údajov. Hlavné je najmä kto, (vydáva) čo , kedy, prípadne s kým. V tiráži útlej, oku lahodiacej knižky Pena dní od Borisa Viana, sa dočítate, že ide o druhú a „vysnívanú“ publikáciu agentúry Pohoda.
Mám pocit, že takýto prívlastok sa vari už ani nepoužíva. Vysnívať si niečo, to možno letelo počas Snívajte s nami, ale teraz? O to vzácnejšie vyzeral výsledok v tiché sobotné ráno na Pohode, keď knižku oficiálne predstavili.
Jej autor Boris Vian by zrejme proti takémuto spôsobu nenamietal. Už v predslove hovorí: „Sú iba dve veci: láska v každej podobe k pekným dievčatám a hudba z New Orleansu alebo od Duka Ellingtona. Ostatné by malo zmiznúť, lebo ostatné je škaredé, a tých niekoľko nasledujúcich strán, na ktorých to dokazujem, čerpá všetku silu z toho, že príbeh je od A do Z pravdivý, pretože som si ho od začiatku až do konca vymyslel.“
A tak sa aj číta – pravdivo. Miestnosti sú oblé, z každej strany do nich svieti jedno slnko, lebo pán domu má rád svetlo. Piano pod jeho rukami vyrába rôznofarebné omamné drinky podľa melódie, ktorú hrá. Na večeru sa podávajú vyberané špeciality prapodivných názvov. Platí sa čudesnými peniazmi, práca je skutočná otrava, ktorá vie pokaziť život. Láska je všetko. Život Chicka, hlavného hrdinu, sa odvíja naozaj ako vo sne, dokonca tak, akoby mu ho jeho autor skutočne vysníval.
Ale to všetko iba do istého momentu, rána, vytriezvenia či rovno – reality.
