Premiéra populárneho festivalu v nových priestoroch bola úspešná.
Prvýkrát po 36 rokoch sa Bratislavské jazzové dni konali inde než v Parku kultúry a oddychu. Presun do Incheby pochopiteľne vyvolal obavy o intímnosť, zvuk, vlastne všetko. Tie sa však ukázali neopodstatnené. Aj staromilci museli uznať, že priestor je pripravený exkluzívne, kapacitne dostačuje a zvuk v oboch sálach je vynikajúci. Keď k tomu pridáme celkom pestré možnosti občerstvenia a možnosť s tým občerstvením ísť až po paravan, oddeľujúci sálu od vonkajších priestorov a tam počúvať produkciu, prichádzame k pocitu, že sentiment za starým PKO je asi ako láska k starým elektrónokovým rádiám: Áno, sú krásne, ale kto si ich už dobrovoľne doma pustí?
BJD 2011 otvárali víťazi minuloročného Pódia mladých talentov, The Illusions Trio s hosťujúcou speváčkou a klaviristkou Tatianou Hicovou. Ich fusion, v ktorom občas zazneli 70. „mahavishnovské“ roky bolo ambiciózne, ale kolaborácia so speváčkou ako keby nebola úplne domyslená. Možno by to chcelo viac času na prípravu. Dojem zdravej dravosti trochu narúšali monotónne meditácie. Ale v každom prípade tu máme kapelu, ktorá má čo povedať a dúfajme, že spolupráca s Hicovou bude pokračovať.
Rok spevákov
Vôbec, prvé dva večery „džezákov“ prekvapili výdatným počtom spevákov. Hneď druhým sobotným číslom bola Poľka, domestifikovaná v USA, Grażyna Auguścik. V špeciálnom programe vystúpila s kapelou Bester Quartet, niekdajšími The Cracow Klezmer band. Trio s akordeónom (niekedy dvoma akordeónmi, ak si ho vzal aj perkusionista), husľami, kontrabasom a perkusiami vytváralo pôsobivé zvukové plochy, trblietavé rytmy vzdialené od prvoplánovej world music a speváčka to zalievala svojim horúcim prejavom. Veľmi pekné a originálne.
Raúl Midon prišiel so svojim triom. Nevidiaci chalan z Nového Mexika je fenomén. Ako spevák je v jednej línii s Al Jarreauom, Bobom McFerrinom čo Richardom Bonom a ako gitarista má aldimeolovskú techniku a neskutočný rytmus. Špecialistou sú trubkové sóla, ktoré robí ústami a hrá ich unisóno alebo v intervale s gitarou. Krásny zážitok, standing ovation. Len čertík mi tu vraví, že niektoré pesničky neboli až také výrazné, ale interpretácia ich vždy zachránila.
Andy Belej vystúpil so svojim kvartetom na B-pódiu. Belej je ozdobou prešovskej scény, veľmi zdatný spevák a jeho kapela groovovala a funkovala odušu.
Ako vyzeral piatkový večer na BJD?
V sobotu sme na B-pódiu počuli výbornú Andreu Bučkovú, skvelú speváčku a pesvedčivú klaviristku. Jej pesničky sa ťažko štýlovo definujú, ale znejú úprimne, sviežo a zrelo. Bučková vystúpila v duu s harfiskou Máriou Kmeťkovou a kombinácia klavíra a harfy znela ako z rozprávky.
Curtis Stigers je spevák mužného sinatrovského typu. Bavič, ktorý zvláda aj tenorsaxofón tak, že by ani spievať nemusel, ale on spieva, rozpráva a ľudia sú nadšení. Toto je mainstreamový jazz, ktorému rozumie každý, ale v rámci chrumkavého chodu sa kapele darí prepašovať do hudby aranžmány hodné Herbieho Hancocka. Napríklad v lennonovke Jealous Guy.
„Pravý“ jazz
BJD vždy boli festivalom nekonzervatívnym, otvoreným pre fusion, funk-jazz a všetky možné podžánre, ktoré konzervatívcom robia trochu problém. Ale aj milovníci „čistého“ jazzu mohli byť viac než spokojní. Vyvrcholením prvého večera bol kubánsky klavirista Chucho Valdés a úderka The Afro-Cuban Messengers. Valdés má sedemdesiat, ale vek mu neubral nič na motorike a jasnom myslení. Všetci členovia skupiny sú veľkí virtuózi. Dokonalosť, ktorá stavia do pozoru. Ale čertík zasa hovorí, že niekedy by toľko tónov nebolo treba, lebo hranica medzi výpoveďou a exhibíciou je nebadaná.
Valdés je vraj najlepším kubánskym klaviristom a jeho nástupcom má byť Harold López-Nussa. Mladý akademický vzdelaný hudobník sa zahryzol do jazzu, ktorý hrá s horúcim srdcom Kubánca. Jeho trio bolo presvedčivé.
Do kategórie „pravého“ jazzu samozrejme musíme zaradiť aj vystúpenie CZ-SK big bandu Matúša Jakabčica. Viesť big band a písať preň je heroický výkon, ale Jakabčic to robí dlho a dobre. S orchestrom, hrajúcim naozaj dobré aranžmány, vystúpil častý hosť, prominentný rakúsky saxofonista Harry Sokal.
Nicholas Payton z New Orleansu je veľmi uznávaný trubkár a patril mu záver soboty. Možno by bolo lepšie, keby vystúpil pred šoumenom Stigersom, lebo to, čo predviedol bol náročný moderný džez plný groovu, komunikácie a maximálneho sústredenia. V každom prípade kvalita.
Sobotňajší večer pohľadom nášho fotografa Tomáša Benedikoviča
Aj B-pódium si užilo „naozajstného“ džezu: Saxofonista Michal Balla sa nebolí vystúpiť v triu bez harmonického nástroja a ide mu to výborne. Rakúsko-slovenské Fabian Supancic Organ Trio, ktoré sa dalo dokopy na jazzovej univerzite v Grazi prišlo s klasickým hammondovým konceptom (gitara, bicie, organ) a veľmi presvedčivými výkonmi. No a českí Fanfán tulipán sú mladí, zazzoví a majú zmysel aj pre netradičné zvuky a postupy.
A aby sme nezabudli, na B-stage vystúpili aj Comp&Neros, kombinujúci elektroniku a world music a v rámci profesionálnych vystúpení bratislavskí nu-jazzoví Nu Folder a rakúski Paul Zauner Quartet s americkým veteránskym spevákom Donaldom Smithom.
Podčiarknuté a zrátané: Tento ročník festivalu má naozaj úroveň.
