Laco Teren: Vincentovo ucho.
Keď sa povie Orava, mnohí si predstavia koniec sveta, no pre maliara LACA TERENA je galéria v Dolnom Kubíne ideálnym miestom. Jeho samostatnú výstavu s názvom Stratený raj usporiadala Oravská galéria začiatkom júla v rámci sympózia Strih na krajinu, na ktorom sa predstavilo desať slovenských výtvarníkov.
Názov vašej výstavy pripomína nostalgický vzdych za niečím, čo bolo a už nebude. Mysleli ste to tak?
„Nazval som ju Stratený raj z úplne prostého dôvodu: všetky veci, ktoré som za posledné tri roky urobil, sa zaoberajú figúrami, zvieratami, rastlinami, a to vo mne evokuje atmosféru exotickej stratenej záhrady. Navyše sa mi páči jej taliansky preklad Paradiso Perdutto.“
A čo portréty, ktoré ste robievali predtým?
„Portréty sú vynikajúca formálna téma. Ale nemaľujem ľudí kvôli samotnému portrétu, ani sa neusilujem o jeho renesanciu.“
Vašimi predlohami sú často fotografie. Nie je to preto, že živý materiál je vám ťažšie dostupný?
„Fotografia bola vymyslená ako pomocný prostriedok k maľovaniu. Možno aj preto sa hovorí, že fotografi maliarom ukradli témy. Ja to robím naopak, vedome a rád. Fotografia je nesmierne komunikatívna, lebo ľudia majú pocit, že všetko, čo na nej vidia, je realita. Nie je to tak, vidia len záznam svetla a tieňa. A to je práve hra, ktorá ma zaujíma.“
Nahé modelky vás nelákajú?
„Lákajú ma veľmi, ale to je niečo iné. Vďaka fotografii si obraz môžem domyslieť tak, ako sa mi páči a hodí. A keďže najdokonalejšie modelky sú tie v časopisoch, tak si ich beriem. A nielen ženy, môžu to byť akékoľvek iné figúry.“
Umelci už netrpia ako kedysi?
„Keď som mal sedemnásť, tiež som sedel na pive a strašne trpel. Ale utrpenie nebolo ani nie je súčasťou mojich obrazov.“
Na jednom z nich stvárňujete muža s Vincentovým odrezaným uchom - rukolapným dôkazom maliarskej rozorvanosti. Komu v skutočnosti patrí?
„Vincent van Gogh je perfektnou značkou umelca, ktorý sa trápi, žije v chudobe a tvorí. Bol jedným z najväčších maliarov dvadsiateho storočia, no určite ním nebol preto, že bol psychicky chorý. Maľovanie a rezanie uší spolu jednoducho nesúvisia.“
Tak prečo maľujete odrezané ucho?
„Ako sa hovorí vo filme Basquiat - nechcem žiť v generácii, ktorá prepasie nového van Gogha. Chcem upozorniť na to, že jeho uchu by sme sa nemali prestať čudovať. To najsilnejšie, čo poznám, je totiž údiv. Samozrejme, je na divákovi, čo si z výtvarného sveta vyberie.“
Čo si vyberáte vy?
„Okrem iného som sa donedávna intenzívne zaujímal o umenie päťdesiatych rokov. Sám som prekvapený, koľko kvalitných vecí tu bolo. Lenže väčšina z nich podporovala režim. Dnes zisťujem, že to, čo okolo mňa vzniká ako niečo nové, je rovnako angažované umenie ako to, čo bolo predtým. Fičia počítače, video a akcia. Ak sa niekto odváži urobiť akryl na plátne, musí tam byť napísané minimálne: Preč s Temelínom. Je to ako v minulosti - abstraktné dielo bolo technicky prepracované, a keď nieslo názov typu východ červenej žiary, autor bol uznaný. Mrzí ma, že dnes mám podobný pocit. Je to akýsi zvláštny stav zábudlivosti, ktorý ja nazývam eurospôsobom.“
Ako blízko má výtvarné umenie ako komunikačný prostriedok k angažovanosti?
„Tak isto ako k politike a k moci.“
Zdá sa vám, že je to niečo nemorálne?
„To nie. Samozrejme, človek je a má byť angažovaný, ale predovšetkým svojím ľudským pocitom a prirodzeným pochybovaním. Potrebuje však mať pri tom aj dobrú pamäť.“
Nie je podľa vás normálne, že nové, minulosťou nezaťažené výpovede, predpokladajú aj nové techniky?
„Som rád, že sa tvorí veľa a stále viac. Iba nerozumiem tomu, prečo je niečo aktuálne a niečo nie. Keď človek nepatrí k nejakej sekte - politickej, ekologickej, náboženskej, sexuálne orientovanej - tak sa nechytá. Hra, že ide o boj medzi obrazovkou a štetcom či kôpkou spodnej bielizne na chodníku a mramorovým blokom, je smutne smiešna.“
A aké umenie predstavujú vaše ukradnuté figúry?
„Vyjadrujú svet, v ktorom sa cítim oveľa bližšie k abstraktnému, než keby som maľoval napríklad len kruh.“
