Predposledná opera Giuseppe Verdiho nie je dielom, ktoré by Opera Slovenského národného divadla potrebovala. Ostatný Otello (1993, réžia Miroslav Fischer) sa z plagátu vytratil pomerne nedávno, jeho opätovným zaradením sa navyše zvýraznila jednostranná orientácia našej prvej scény na taliansky romantizmus a verizmus.
Opodstatnenie mohla dať projektu pozoruhodná inscenácia alebo si ho vyžiadať aktuálna sólistická konštelácia súboru. Hosťujúci český režisér však ničím neprekvapil, a čo sa týka spevákov, SND zbytočne zviditeľnilo to, čo sa beztak dobre vie – že mu chýbajú dramatickejšie hlasy.
Umelá pointa
Inscenácia Josefa Průdka, odohrávajúca sa na opulentnej realistickej scéne Milana Ferenčíka, sa poetikou vracia minimálne o dve desaťročia dozadu. Pomerne zručne ilustruje dej, nemá však ambíciu svojbytného výkladu.
Záverečná aktualizujúca pointa o nadčasovosti zla (Jago vyzlieka historický kostým, v civilnom obleku opúšťa javisko a sadá si k divákom) v kontexte trojhodinového konvenčného divadla vyznieva umelo.
Z hľadiska stavu súboru je Otello nezmyselnou voľbou. A ani pri hľadaní hostí nemalo divadlo šťastnú ruku. Inscenovať dramatického Verdiho bez adekvátneho predstaviteľa hlavnej úlohy či bez verdiovskej primadony pre postavu Desdemony znamená hrešiť voči geniálnemu dielu.
Čínsky tenorista WeiLong Tao (Otello), v súčasnosti pôsobiaci v menších českých divadlách, esteticky nespĺňal nároky prvej národnej scény, alternujúci slovenský tenorista Michal Lehotský podobnými heroickými postavami ohrozuje svoj pozoruhodný hlas.
Jagovia obstáli
Adriana Kohútková sa do mladodramatického odboru štylizuje, čím potláča prirodzené danosti hlasu. Mladá Eva Hornyáková je síce jedným z najkrajších sopránov, aké sa v poslednom období v Opere SND objavili, i jej však viac svedčia lyrickejšie party.
Akceptovať možno predstaviteľov Jaga. Dalibor Jenis ho kreuje ako sofistikovaného manipulátora, dávajúc do služby postavy štýlovú vernosť a výrazové majstrovstvo, limitujú ho len farebné mantinely hlasu. Zoltán Vongrey je jednoduchší vo výraze a občas bojuje s vysokou polohou, na druhej strane má jeho hlas tmavšiu, démonickejšiu farbu.
Orchester SND hral nad obvyklou úrovňou, ako vždy, keď na jeho čele stojí dirigent Ondrej Lenárd. Na plnohodnotnú produkciu je to však málo.
