Kým slovenskí spisovatelia sa klonili k straníckemu vedeniu, intelektuáli za Moravou sa začali ÚV KSČ vzďaľovať
KNIHA TÝŽDŇA
NADĚJE A ILUZE
„Boli oveľa váženejšou vrstvou spoločnosti ako dnes. Moc ich chcela mať na svojej strane, tak si ich pestovala. Postavenie spisovateľa bolo skrátka akoby honosnejšie. Spisovateľský zjazd preto priniesol komunistom veľké sklamanie: ich celebrity ich zradili! Vo verejnosti to malo obrovský ohlas a naozaj to bol jeden z impulzov aj pre iné kruhy a spoločenské vrstvy.“ Slová literárneho vedca Milana Šútovca, ktoré v skratke vystihujú vzťah moci a „jej“ literátov v reformných 60. rokoch, mi napadli už pri úvodných stránkach knihy Naděje a iluze (Host Brno) českého historika Jana Mervarta.
Autor si vybral neľahkú úlohu: opísať trecie plochy, vzájomné ovplyvňovanie, mocenské zásahy a vzdor (v medziach nespochybniteľného socializmu), ktoré túto dobu charakterizovali. Spory nevznikali len medzi spisovateľmi a establishmentom, ale aj vnútri spisovateľskej komunity (lojálni verzus reformisti). Navyše bol tu aj rozdielny vývoj v Česku a na Slovensku.
Kultúrny život a literárky
Charakteristický je prípad časopisu Kultúrny život. Kým českí spisovatelia sa podľa Mervarta začiatkom 60. rokov ešte len spamätávali z kampane proti revizionizmu, ich slovenskí kolegovia sa aj prostredníctvom časopisu zamerali na rehabilitáciu „buržoáznych nacionalistov“, uväznených v 50. rokoch.
Na svoj čas odvážne (a, samozrejme, cenzurované) články o politických chybách, ekonomickom vývoji, sociálnom postavení robotníkov za „vlády proletariátu“ či národnej otázke, ktoré sa medzičasom začali objavovať aj v českých Literárnych novinách, si vynútili rokovania a zásah straníckych orgánov.
Ostrú kritiku predniesol koncom roka 1963 napríklad vedúci ideologickej komisie ÚV KSČ Vladimír Koucký. Obe periodiká obvinil z toho, že opustili stranícke pozície a svoju spoločenskú úlohu. Kým komunisti z časopisov hájili svoje právo na slobodnú výmenu názorov vnútri strany, komunisti z vedenia strany považovali tieto prejavy za antikomunizmus.
A tak mal tlak ideologického aparátu za následok, že cenzorská Správa tlačového dozoru začala pracovať intenzívnejšie.
IV. zjazd
Ako píše Mervart, čím silnejšie boli ideologické kampane, tým menej bolo v spisovateľskom zväze osobností, ktoré by sa chceli kompromitovať. Iný prístup zvolili slovenskí kolegovia, u ktorých bol zjavný príklon k slovenskému straníckemu vedeniu, ktoré sa bránilo českému centralizmu Novotného. Naopak, intelektuálna scéna za riekou Moravou sa začala ÚV KSČ stále vzďaľovať. Asi najvýraznejšie sa tento nepomer prejavil na prelomovom IV. zjazde československých spisovateľov v roku 1967.
Ivan Klíma vo svojom vystúpení napríklad poukázal na fakt, že „tí, ktorí si zvolili práve rok 1967 pre vydanie tlačového zákona, obnovujúceho predbežnú cenzúru práve na výročie sto rokov od jej zrušenia, nepostrádali určitý druh absurdného humoru.“
Bývalý redaktor Literárnych novín Ludvík Vaculík v ostrom prejave odsúdil spôsob, akým mocní zaobchádzali so socializmom: „Keby sem prišli a nám všetkým položili jedinú otázku – či je ten sen uskutočniteľný, museli by pokladať za prejav našej dobrej vôle a zároveň najvyššej občianskej lojality, keby odpoveď bola - neviem.“
Niekoľko slovenských spisovateľov (Mihálik, Válek, Špitzer...), naopak, formulovalo stanovisko, v ktorom striktne odmietli spôsob, „akým sa na program zjazdového rokovania dostali niektoré problémy, ktoré môžu mať vážny zahranično-politický dosah“.
Federalizácia je najviac
Nástup Alexandra Dubčeka do čela KSČ vnímali českí reformne naladení spisovatelia s istými rozpakmi, ale aj s nádejou, že rozpor medzi literátmi a stranou sa časom urovná.
To sa na niekoľko mesiacov aj podarilo. Keď však Vaculík publikoval možno najzásadnejší text Pražskej jari Dvetisíc slov, vyvolalo to až hysterickú reakciu strany (iniciatíva zdola sa tak ľahko neodpúšťa) a kyvadlo vzťahov sa opäť prehuplo do opačnej polohy.
Z dnešného pohľadu vyzerá príklon významnej časti slovenských intelektuálov (sústredených napríklad okolo časopisu Nové slovo) k národnostnej otázke na úkor demokratizácie štátu zvláštne, ba až nepochopiteľne. Mervart však ukazuje, že sa dalo (ako napríklad v Kultúrnom živote) aj inak.
Tristopäťdesiat strán knihy nie je veľmi ľahkým čítaním. Udržať si v hlave všetky vzťahy, spory a zmeny postojov zainteresovaných jednotlivcov i skupín je náročné. Nie je to však vina autora. Keďže nejde o popularizačnú knihu, prílišné zovšeobecňovanie a vypúšťanie informácií nemá zmysel. Naopak, skôr by jej to uškodilo.
Navrhujem nevzdávať hold pánovi
Z vystúpenia Ludvíka Vaculíka na IV. spisovateľskom zjazde v roku 1967
Myslím, že u nás niet občanov. Mám na toto tvrdenie dôvody nazbierané za roky práce v novinách a rozhlase. Jeden čerstvý dôvod je úplne blízko. Tento zjazd sa nezišiel vtedy, keď sa členovia tejto organizácie rozhodli, ale keď dal pán po uvážení svojich starostí láskavo súhlas. Očakáva za to, je na to zvyknutý z minulých tisícročí, že vzdáme jeho dynastii hold. Navrhujem nevzdávať ho. V národoch, ktoré svoju kultúru vypestovali na kritike vládnucej moci, nemusia práve spisovatelia odhadzovať dobré ľudové vychovanie.
(...)
Prečo nemôžeme žiť, kde chceme, prečo krajčíri nechodia na tri roky do Viedne a maliari na tridsať rokov do Paríža s možnosťou vrátiť sa nie ako zločinci. Náš parlament zrejme dobre pozná jednu právnu zásadu - niet zločinu bez zákona. Uplatňuje ju tak, že vyrába pre štát toľko zločincov, koľko chce.
(...)
Všetko, čo kultúra dosiahla, ako vôbec všetko, čo dobré u nás ľudia urobili, i všetky dobré výrobky, i všetky stavby a všetky dobré realizované myšlienky z laboratórií, štúdií a ústavov, to všetko je tu skôr napriek tomu, ako sa naše vládnuce kruhy roky správali.
