Nedávno dostal Martin Kollár ponuku a zároveň úlohu ako jeden z dvanástich fotografov na svete: zájsť do Izraela a priniesť dobrý záber. „Ocitol som sa v luxusných podmienkach, dostal som čas, asistenta, auto aj peniaze. Aj tak som sa cítil bezradne,“ hovorí. „Na svete je prebytok dvoch vecí. Slanej vody a obrázkov. Nevedel som, čo mám hľadať, pretože som mal pocit, že na fotografiách som už všetko videl.“
Politický surrealizmus
O projekte, z ktorého by mala na budúci rok vyjsť kniha, hovoril na festivale v Jihlave. Diváci ho poznajú ako kameramana a spoluautora filmov Petra Kerekesa či Jara Vojteka. Do kamery sa vraj pozerá len pravým okom. Keď fotografuje, pracuje s ľavým.
„Príkazy idú stále z tej istej hlavy, ale reagujú naň dve časti môjho ja,“ hovorí. „Vedel som, že chcem byť fotografom, aj keď som ešte o tom nič nevedel. Začal som veľmi romanticky, kúpil som si karavan a vyrazil na cesty.“
Najprv chodil po Slovensku a strednej Európe. Najmä cez víkendy, lebo chcel vidieť, čo robia ľudia vo voľnom čase. Takto napríklad stretol v slovinskom lese Tóna Šišku, šoféra kamióna. Na zemi ležal síce dobre naladený, ale sklátený, lebo vypil fľašu vodky. Keď ho Kollár zaviezol domov, manželka vynadala aj jemu.
Potom šiel do New Yorku, bol v New Orleanse po hurikáne Katrina a nedávno urobil sériu surreálnych fotografií z Európskeho parlamentu. „Nie je veľa miest, ktoré by ste si nevedeli predstaviť pred tým, ako tam idete“ hovorí. „Ale Európsky parlament je príkladom takého umelého sveta, že sa to naozaj nedá. Je to napríklad svet odprataných politikov alebo machov, ktorí všade chodia vo dvojici s peknými asistentkami.“
Necítite napätie?
V Izraeli mu robil starosti dojem, ktorý z krajiny mal. Zdala sa mu extrémne bohatá, jedlo mu chutilo a ľudia sa k nemu pekne správali. Ibaže v hlbších rozhovoroch často počúval o vojne. Necítite napätie? pýtali sa ho. „A tak som začal hľadať obrazy, ktoré by to skryté napätie reprezentovali,“ hovorí. Videl veľa z obrannej architektúry aj príklady kamufláže, pri ktorej má byť ľudské oko zmätené, a vidieť to, čo netreba.
Kollár je členom parížskej Gallery and Agence VU a na festivale v Jihlave už štvrtý rok vedie fotokomoru, kde predstavuje tvorbu talentovaných kolegov. Tento rok ho festival poprosil, aby hovoril o svojej práci. Robil to trochu s rozpakmi, pretože si myslí, že „vysvetľovanie fotografiu zabíja“ a pri niektorých záberoch aj nekomentoval viac, len že „nemám slov“.
Pri jednej snímke z Izraela však povedal: „Toto je, obávam sa, príklad fotografie, ktorá bez sprievodného slova nie je taká zaujímavá.“ Je z nočnej, vyľudnenej pláže, len jeden pán si podopiera hlavu na ležadle a pod reflektorom číta. „Tá knižka je Trockého autobiografiou.“
