Vydavateľstvo Artforum pripravilo ďalšiu knihu americkej spisovateľky Nicole Krauss.
Od posledného románu Dejiny lásky sa Nicole Kraussová (1974) opäť posunula o kúsok ďalej. Kým dosiaľ "iba" písala -- vymýšľala, hrala sa a zabávala, teraz akoby ju prikvačila aj tienistejšia stránka písania a v najnovšom románe Veľký dom ju podrobuje dôkladnému skúmaniu. Opisuje rôzne domy, ich rôznych majiteľov a ich rôzny nábytok -- osobitne velikánsky písací stôl --, ale my pomaličky začíname tušiť, že ten Veľký dom, ktorý zavše pripomína bludisko, ten chrám, ktorý sa stále rúca a odznovu buduje, je náš svet, naše vlastné myslenie.
((flip))
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Nicole Krauss
Veľký dom
(úryvok)
Písal sa rok 1999, koniec marca. Sedela som za písacím stolom a pracovala, keď vtom zazvonil telefón. Nespoznávala som hlas na druhom konci linky, ktorý sa pýtal na mňa. Chladne som sa spýtala, kto volá. Rokmi som sa naučila strážiť si súkromie, nie preto, že by sa ho pokúšalo narušiť toľko ľudí (podarilo sa to len niektorým), ale preto, lebo písanie si žiada, aby sa človek chránil, nedal sa a do istej miery bol a priori neústretový aj vtedy, keď nemusí. Mladá žena povedala, že sme sa nikdy nestretli. Spýtala som sa, prečo teda volá. Myslím, že ste poznali môjho otca Daniela Varského, odvetila.
Keď som začula to meno, prešiel mi mráz po chrbte, a to nielen preto, lebo ma prekvapilo, že Daniel má dcéru, alebo preto, že jeho tragický osud má ďalšie pokračovanie a ja som v ňom dlho hrala vedľajšiu rolu, či dokonca preto, lebo mi bolo jasné, že moja dlhoročná funkcia správkyne cudzieho majetku sa chýli ku koncu, ale aj preto, že v hĺbke duše som roky na tento telefonát čakala a teraz som sa ho napriek neskorej hodine dočkala.
Spýtala som sa, ako ma našla. Pustila som sa do pátrania, odvetila. Ale ako ste vedeli, že máte pátrať po mne? S vaším otcom som sa stretla iba raz a bolo to už veľmi dávno. Od mojej mamy, odvetila. Nemala som predstavu, o čom hovorí. Raz ste jej napísali list, pokračovala, v ktorom ste sa pýtali, či nemá nejaké otcove básne. Ale to je na dlhé rozprávanie. Keď sa stretneme, porozprávam vám to. (Pravdaže sa stretneme, dobre som vedela, že jej nemôžem nič odoprieť, no zároveň ma jej istota mierne vykoľajila.) V tom liste ste písali, že máte jeho písací stôl, povedala. Máte ho ešte?
Pozrela som sa cez celú izbu na drevený písací stôl, za ktorým som napísala sedem románov a na ktorého doske ležal v kuželi svetla materiál – štós strán a poznámok – na ôsmy román. Jedna zásuvka bola pootvorená, jedna z devätnástich; niektoré boli malé, iné veľké a ich nepárny počet a zvláštne rozmiestnenie, uvedomila som si práve teraz, keď mi ich mali vziať, vniesli do môjho života akýsi určujúci, ak nie priamo tajomný poriadok, poriadok, v ktorom bolo, keď mi písanie naozaj šlo, niečo priam mystické. Devätnásť zásuviek rôznej veľkosti, niektoré pod doskou stola, niektoré nad ňou, v ktorých svetskom obsahu (v jednej známky, v druhej spinky) sa tajil oveľa zložitejší zámer, projekt mysle, výsledok tisícok a tisícok dní premýšľania, počas ktorých som na ne civela, akoby sa v nich skrývalo zakončenie nepoddajnej vety, akési vyvrcholenie, radikálne odpútanie sa od všetkého, čo som kedy napísala, a smerovanie ku knihe, ktorú som vždy chcela napísať, ale nikdy nenapísala. Tie zásuvky stelesňovali zvláštnu, hlbokú logiku, rozpoloženie mysle, ktoré sa nedalo vyjadriť inak, len ich presným počtom a rozmiestnením. Alebo do nich vkladám niečo, čo v nich nie je?
Moja stolička bola trochu odvrátená a čakala, kým sa vrátim a budem jej venovať pozornosť. V taký večer som bola hore aj celú noc, písala a civela na čiernu rieku Hudson, pokiaľ som len mala energiu a jasnú myseľ. Nikto ma nevolal do postele, nik nežiadal, aby rytmus môjho života pulzoval v páre, nebol tu nik, za kým by som musela ísť. Keby bol volal niekto iný, po skončení telefonátu by som sa vrátila k stolu, s ktorým som počas dva a pol desaťročia, čo som sa nad ním hrbila a prispôsobovala sa mu, fyzicky zrástla.
Chvíľu som uvažovala, že jej poviem, že som ho niekomu dala alebo som ho vyhodila. Alebo že sa mýli, lebo písací stôl jej otca som nikdy nemala. Tápala, nechávala mi otvorené vrátka – Máte ho ešte? Bola by sklamaná, ale o nič by som ju neobrala, aspoň nie o nič také, čo niekedy mala. A mohla by som písať za stolom ďalších dvadsaťpäť-tridsať rokov alebo pokiaľ mi bude slúžiť myseľ a neopustí ma potreba písať.
Ale namiesto toho som bez uvažovania odvetila, áno, mám. Obzrela som sa a premýšľala, prečo som tie slová vyhŕkla tak rýchlo, hoci ma razom vykoľajili. A hoci je zrejmé, že to bolo normálne, ba dokonca správne, vaša ctihodnosť, vedela som, že som ich nevyriekla preto. Ľuďom, ktorých som mala rada, som kvôli svojej práci ubližovala oveľa väčšmi a žena, ktorá sa ma teraz na niečo pýtala, bola úplne cudzia. Nie, súhlasila som z rovnakého dôvodu, ako som napísala v jednej poviedke: lebo som mala pocit, že musím povedať áno.
Rada by som si ho vzala, povedala. Pravdaže, odvetila som hneď, no nedopriala som si ani chvíľku na rozmyslenie a spýtala som sa jej, kedy si poň chce prísť. V New Yorku som už len týždeň, odvetila. Vyhovovalo by vám to v sobotu? To by som písací stôl mala, rátala som, ešte päť dní. Dobre, povedala som, hoci nedbanlivý tón môjho hlasu už ani nemohol byť vo väčšom nesúlade s pocitom zmätku, ktorý ma ovládol. Mám aj ďalší nábytok, ktorý patril vášmu otcovi, povedala som. Aj ten si môžete vziať.
Ešte než položila, spýtala som sa, ako sa volá. Lea, odvetila. Lea Varsky? Nie, povedala, Weisz. A potom mi vecne vysvetlila, že jej matka, Izraelčanka, bývala začiatkom sedemdesiatych rokov v Santiagu. Približne v čase, keď došlo k vojenskému puču, mala krátky ľúbostný vzťah s Danielom a zakrátko odišla z krajiny. Keď jej matka zistila, že je tehotná, napísala Danielovi. Odpoveď nikdy nedostala, lebo v tom čase už bol zatknutý.
Keď bolo v tichu, ktoré sa rozhostilo, zrejmé, že sa nám minuli drobné, zvládnuteľné témy a ostali len tie, ktoré boli na telefonát priťažké, povedala som, áno, mám ten písací stôl už dlho a vždy som si myslela, že si raz poň niekto príde, hoci keby som o vás vedela, pokúsila by som sa vám ho, pravdaže, vrátiť už skôr.
Keď položila, šla som sa do kuchyne napiť vody. Vrátila som sa do izby – obývačku som nepotrebovala, a tak som ju používala ako pracovňu –, zamierila som k písaciemu stolu a sadla si zaň, akoby sa nebolo nič stalo. Ale stalo sa, pravdaže, a keď som sa pozrela na obrazovku počítača, na vetu, od ktorej ma odtrhol vyzváňajúci telefón, vedela som, že v ten večer s ňou už nepohnem.
Vstala som a podišla ku kreslu na čítanie. Vzala som zo stolíka knihu, no s údivom som si uvedomila, že v myšlienkach blúdim kdesi inde. Pozrela som sa cez celú izbu na písací stôl, ako som naň hľadievala nespočetne ráz po nociach, keď som uviazla v slepej uličke, ale nechcela som sa ešte vzdať. Nie, nepokladám písanie za čosi mystické, vaša ctihodnosť, je to práca ako každá iná; vždy som si myslela, že moc literatúry spočíva v tvrdohlavosti jej tvorcov. Preto som nikdy nenaletela predstave, že spisovateľ potrebuje na písanie nejaký zvláštny rituál. Keby som musela, dokázala by som písať azda hocikde, v ášrame alebo v kaviarni plnej ľudí, aspoň som tak vždy tvrdila, keď sa ma niekto pýtal, či píšem rukou alebo na počítači, ráno alebo večer, sama alebo medzi ľuďmi, v sedle ako Goethe, postojačky ako Hemingway, poležiačky ako Twain, a tak ďalej, akoby existoval nejaký čarovný kľúčik od trezoru s románom, s hotovým a na vydanie pripraveným románom, ktorý sa skrýva v každom z nás. Nie, v skutočnosti ma vyviedlo z miery to, že prídem o zabehané podmienky na prácu; bola to čistá sentimentalita, nič iné.
Vykoľajilo ma to. Bola v tom všetkom akási melanchólia, melanchólia, ktorá sa začala príbehom Daniela Varského, a teraz sa preniesla na mňa. Ale nebol to neriešiteľný problém. Zajtra ráno, povedal som si, si pôjdem kúpiť nový písací stôl.
Zaspala som až po polnoci a ako vždy, keď ma kvári nejaký problém, mala som nepokojný spánok a živé sny. Ale ráno, napriek blednúcemu pocitu, že som prežila niečo dramatické, som si z nich pamätala len málo – pred mojím domom stál akýsi chlap, triasol sa v ľadovom vetre, ktorý fúkal po rieke Hudson z Kanady, až od polárneho kruhu, a keď som prechádzala okolo neho, poprosil ma, aby som potiahla za červenú nitku, čo mu visela z úst. Zo súcitu som mu vyhovela, ale čím ďalej som ťahala, tým viac kotúčov sa mi kopilo pri nohách. Keď ma už boleli ruky, chlap na mňa skríkol, aby som ťahala ďalej, až sme skokom v čase, aký je možný len v sne, obaja nadobudli presvedčenie, že na konci nitky je niečo veľmi dôležité; no možno som si ten luxus, keď som uvažovala, či tomu mám alebo nemám veriť, dopriala len ja a pre neho to bola otázka života a smrti.
Nový stôl som si nešla kúpiť ani na druhý, ani na ďalší deň. Keď som si sadla k práci, nielenže som sa nedokázala poriadne sústrediť, ale keď som si pozrela, čo som napísala, všetky tie slová mi pripadali zbytočné, neživé, neautentické a nepresvedčivé. Kultivovanosť, o ktorú som sa usilovala a ktorá je znakom pravej prózy, mi teraz pripadala ako vyumelkovaná rafinovanosť, ktorá nemá odhaľovať nekonečnú hĺbku skrytú pod povrchom vecí, ale iba odvrátiť pozornosť od toho, čo je vyslovene plytké. Ešte prednedávnom jednoduchá, čistá próza zbavená všetkých ozdôbok, ktoré len odpútavajú pozornosť, bola teraz len tupou masou slov bez napätia a energie, ktorá sa ťažkopádne sunula vpred, ničomu neodporovala, nič nebúrala, nič nekričala.
Hoci som istý čas zápasila s mechanizmom, ktorý tkvie za každou knihou, pretože som nedokázala prísť na to, ako zapasovať jednotlivé časti do seba, stále som verila, že je v tom všetkom nejaký plán a že keby som ho dokázala rozpoznať a oddeliť, ukázalo by sa, že má v sebe tú jemnú a nezjednodušiteľnú myšlienku, akú si vyžaduje román, ktorý, pokiaľ ju chce vyjadriť, musí byť napísaný jediným možným spôsobom. Ale teraz sa mi videlo, že som sa mýlila.
Vyšla som z bytu a zamierila do Riverside Parku a na Broadway, aby som sa prešla a prečistila si hlavu. Zastavila som sa u Zabara, kúpila si niečo na večeru, zamávala tomu istému mužovi v oddelení syrov, ktorý tam bol odvtedy, čo som navštívila babku, pretisla sa okolo starých, silno napudrovaných hrbáčov, ktorí tlačili pred sebou vozík s pohárom zaváraných uhoriek, a stála v rade za ženou, čo v jednom kuse nedobrovoľne prikyvovala – áno, áno, áno, áno –, horlivo ako dievča, ktorým kedysi bola, a to aj vtedy, keď chcela povedať nie, nie, už dosť, nie.
Ale keď som sa vrátila domov, nič sa nezmenilo. Na druhý deň to bolo ešte horšie. Iba čo som sa utvrdila v názore na to, čo som napísala za posledný rok-dva. Keď som v nasledujúcich dňoch sedela za písacím stolom, nedokázala som nič, len vložiť do škatule rukopis a poznámky a vyhodiť zo zásuviek zbytočnosti. Boli tam staré listy, popísané papieriky, ktorých obsah mi dnes už nič nehovoril, porozhadzované drobnosti, zvyšné časti dávno odhodených vecí, najrôznejšie elektrické transformátory, označené adresou, na ktorej som bývala s bývalým manželom S.-om – zbierka najneužitočnejších vecí a pod voľajakými starými poznámkami Danielove pohľadnice. V jednej zásuvke celkom vzadu som objavila zažltnutú knižku v mäkkej väzbe, ktorú tam Daniel zrejme zabudol pred dávnymi rokmi, zbierku poviedok od Lotte Berg, ktorú mu darovala v roku 1970. Všetko, čo som chcela vyhodiť, som napchala do veľkého vreca, ostatné som dala do škatule – okrem pohľadníc a knižky. Tie som bez prečítania vložila do manilovej obálky. Mnohé zásuvky som vyprázdnila, niektoré veľmi malé, ako som už spomenula, a niektoré priemernej veľkosti, okrem tej, na ktorej visela malá mosadzná zámka. Keby ste sedeli za stolom, mali by ste ju tesne nad pravým kolenom. Zásuvka bola zamknutá, pokiaľ mi len siaha pamäť, a hoci som kľúč veľakrát hľadala, nenašla som ho. Raz som zo zvedavosti alebo z nudy pokúsila zámku vylomiť skrutkovačom, ale iba čo som si odrela hánky. Neraz som si želala, aby bola zamknutá iná zásuvka, lebo tá vpravo navrchu bola najpraktickejšia a vždy, keď som v stole niečo hľadala, inštinktívne som siahla po prvej a prebudila letmý pocit nešťastia, akýsi osihotený pocit, ktorý, ako som vedela, nemal so zásuvkou nič spoločné, no akosi tým dotykom ožíval. Z akéhosi dôvodu som si vždy myslela, že sú v nej listy od dievčiny z básne, ktorú mi Daniel Varsky kedysi čítal, a ak nie od nej, tak od nejakej inej.
V sobotu na poludnie zazvonila pri dverách môjho bytu Lea Weisz. Keď som otvorila a videla ju tam stáť, až sa mi zastavil dych: bol to Daniel Varsky, aj keď medzitým uplynulo dvadsaťsedem rokov, presne ako som si ho pamätala, keď som v tom zimnom popoludní uňho zazvonila a on mi otvoril, ibaže teraz bolo všetko naopak ako v zrkadle alebo akoby sa bol čas náhle zastavil a potom vyrazil dozadu a vymazal všetko, čo vykonal. Tá istá chudá tvár, ten istý nos a napriek tomu vrodená jemnosť. A teraz mi tá ozvena Daniela Varského podala ruku. Keď som ju stisla, bola studená, hoci vonku bolo teplo. Dievčina mala na sebe modré zamatové, na lakťoch vyšúchané sako a na krku červenú bavlnenú šatku s koncami frajersky rozhodenými na pleciach ako vysokoškoláčka, ktorá kráča vo vetre cez nádvorie univerzity, zhrbená pod ťarchou prvého stretnutia s Kierkegaardom alebo Sartrom. Vyzerala mladá, osemnásť-devätnásťročná, ale keď som si to zrátala, uvedomila som si, že musí mať dvadsaťštyri alebo dvadsaťpäť rokov, takmer presne toľko, ako sme mali s Danielom, keď sme sa zoznámili. A v tom, ako jej padali vlasy do očí, i v samotných očiach, tmavých a takmer čiernych, bolo na rozdiel od študentky so sviežou tvárou čosi zlovestné.
Ale keď vošla dnu, videla som, že nie je ako jej otec. Okrem iného bola menšia, územčistejšia a pôsobila takmer zlomyseľným dojmom. Vlasy mala gaštanovohnedé, nie čierne ako Daniel. Na chodbe, v svetle, ktoré nám svietilo nad hlavami, sa Danielove črty rozplynuli, takže keby som prešla okolo Ley na ulici, možno by sa mi ani nezdala povedomá.
Hneď zbadala písací stôl a pomaly podišla k nemu. Zastala pred tou horou dreva, ktorá bola pre ňu, myslím, prítomnejšia, ako bola pre jej otca, priložila si ruku na čelo a sadla si na stoličku. Chvíľu som si myslela, že sa rozplače. Ale ona zdvihla ruky, prechádzala nimi po stole a otvárala zásuvky. Potlačila som zlosť nad toľkou vtieravosťou i nad tým, čo nasledovalo; Lei totiž nestačilo, že otvorila jednu zásuvku a nazrela do nej, ale nakukla do troch či štyroch, a až potom, keď videla, že sú prázdne, bola podľa všetkého spokojná. Chvíľu mi bolo do plaču.
Zo slušnosti, ale aj preto, aby sa už nehrabala v stole, som jej ponúkla čaj. Vstala, obrátila sa a rozhliadla sa po izbe. Bývate sama? spýtala sa. Tón jej hlasu alebo výraz jej tváre, keď sa pozrela na nahnutý štós kníh vedľa môjho fľakatého kresla a na špinavé hrnčeky, ktoré sa nahromadili na parapete, mi pripomenul, ako ľútostivo sa na mňa priatelia dívali niekedy, keď ku mne chodili ešte predtým, než som spoznala jej otca a žila som v byte sama bez R.-ových vecí. Áno, odvetila som. Chutí vám čaj? Nikdy ste sa nevydali? spýtala sa, a možno preto, že ma tá neokresaná otázka zarazila, bez premýšľania som odvetila: Nie. Ani ja sa nechystám, povedala. Nie? spýtala som sa. A prečo? Pozrite sa na seba, odvetila. Môžete ísť, kam chcete, môžete žiť, ako sa vám páči. Zastrčila si vlasy za uši a znovu sa rozhliadla po izbe, akoby jej čochvíľa mal patriť nielen stôl, ale celý byt, ba sám život.
Nemohla som sa jej, aspoň v tej chvíli, spýtať, za akých okolností zatkli Daniela, kde ho držali a či vie niečo o tom, ako a kde zomrel. Namiesto toho som sa v nasledujúcej polhodine dozvedela, že Lea bývala dva roky v New Yorku a študovala u Juilliarda klavír, až sa jedného dňa rozhodla, že sa jej už nechce hrať na ten obrovský nástroj, ku ktorému bola pripútaná od piatich rokov, a o niekoľko týždňov sa vybrala domov do Jeruzalema. Bývala tam posledný rok a snažila sa prísť na to, čo bude teraz vlastne robiť. Do New Yorku sa vrátila len preto, aby si vzala zopár vecí, ktoré nechala u priateľov a spolu s písacím stolom ich chcela poslať loďou do Jeruzalema.
Niektoré podrobnosti mi asi unikli, lebo zatiaľ čo rozprávala, nevedela som sa zmieriť s myšlienkou, že jedinú zmysluplnú vec vo svojom spisovateľskom živote, jediné fyzické stelesnenie všetkého, čo bolo inak nehmotné a nehmatateľné, odovzdávam tejto opustenej tuláčke, ktorá pri ňom sedí ako pri otcovskom oltári. Ale čo som mala robiť, vaša ctihodnosť? Dohodli sme sa, že na druhý deň sa vráti so sťahovacím autom a odvezie stôl priamo na loď do Newarku. Pretože by som sa nedokázala pozerať, ako stôl odvážajú, povedala som jej, že budem preč, no zabezpečím, aby ju mrzutý rumunský správca Vlad pustil dnu.
Na druhý deň zavčas rána som nechala na prázdnom písacom stole manilovú obálku s Danielovými pohľadnicami a odviezla sa do Norfolku v štáte Connecticut, kde sme si s S.-om deväť alebo desať rokov prenajímali na leto dom a kam som sa vracala, odkedy sme sa rozišli. Len raz som zastavila, pri knižnici, vystúpila som z auta, aby som si pretiahla kosti a pozrela sa na zelené mesto, a uvedomila som si, že tam nemám čo hľadať a že sa zúfalo snažím vyhnúť každému, koho som poznala. Nasadla som naspäť do auta a štyri-päť hodín som sa bezcieľne prevážala po vidieckych cestách, cez New Marlborough až po Great Barrington a Lenox, po tých istých cestách, po ktorých sme s S.-om prešli stokrát, kým sme sa zbadali a všimli si, že naše manželstvo je mŕtve.
Odrazu som si spomenula, ako sme s S.-om štyri alebo päť rokov po svadbe dostali pozvanie na večierok k jednému nemeckému tanečníkovi, ktorý žil vtedy v New Yorku. S. v tom čase pracoval v divadle, ktoré je teraz už zavreté a v ktorom mal tanečník sólo vystúpenie. Byt bol malý a plný nezvyčajných vecí, ktoré tanečník ponachádzal na uliciach, pokupoval na svojich nekonečných cestách alebo podostával do daru, a všetky boli rozmiestnené so zmyslom pre priestor, vyváženosť a rytmus, pre ktorý ho bolo pôžitkom sledovať na javisku. Človeku vlastne pripadalo čudné, ba až nepríjemné, že má oblečené obyčajné šaty, obuté hnedé papuče, chodí po byte ako normálny človek a neukazuje takmer nič z fyzického nadania, čo v ňom driemalo. Zatúžila som po tom, aby sa táto fasáda normálnosti nejako narušila, aby vyskočil alebo sa zvrtol a vytryskla z neho nefalšovaná energia. A zároveň, len čo som si na to zvykla a so záujmom si prezerala jeho malú zbierku, mala som povznášajúci, priam nadpozemský pocit, aký ma opantal niekedy, keď som vstúpila do života iného človeka, keď som na chvíľu zmenila svoje banálne zvyky a videlo sa mi, že by som takto mohla žiť, pocit, ktorý sa vždy rozplynul ráno, keď som sa zobudila v dôvernej známej a tesnej kazajke svojho života. V jednej chvíli som vstala od stola, lebo som si musela odskočiť, a na chodbe som prechádzala okolo otvorených dverí tanečníkovej spálne. Zariadená bola skromne: posteľ, drevená stolička, v kúte oltárik so sviečkami. Za oknom obráteným na juh sa v tme vznášal dolný Manhattan. Na stenách nebolo nič, len jeden obrázok pripnutý pripináčikmi, živý obraz, z ktorého sa sem-tam, akoby z hmly vynárali jasné rozjarené tváre ľudí, niektorých aj s klobúkom na hlave. Tváre v hornej polovici boli naopak, akoby bol maliar obrátil papier alebo ho počas práce otočil na kolene, aby sa mu ľahšie kreslilo. Bol to čudesný výtvor, úplne iný ako veci, ktoré tanečník zbieral, a kým som pokračovala v ceste do kúpeľne, chvíľu som ho skúmala.
Autor: Nicole Kraussová, vydavateľstvo Artforum
