Vplyv filmárov sa mení. „Už len tým, že nakrúcate, kultivujete to, o čom nakrúcate,“ hovorí riaditeľ českého festivalu dokumentárnych filmov.
Obchodný dom na námestí v Jihlave tentoraz nebolo vidno. Tí, čo chystajú festival dokumentárnych filmov, ho celý obalili do jemného závoja.
„Zahraniční turisti často žasli, akú hrôzu sme si dokázali postaviť v centre,“ hovorí riaditeľ festivalu Marek Hovorka. „Majitelia obchodu aj mesto boli nakoniec takí chápaví, že nám s tým dovolili aspoň načas niečo urobiť.“
Medzinárodný festival dokumentárnych filmov v Jihlave
Sekcia Česká radost, cena pre najlepší český film:
Pod sluncem tam, réžia Martin Mareček
Sekcia Mezi moři, cena pre najlepší stredoeuróspky film:
Bachmaro, réžia: Salome Jashi
Sekcia Opus bonum, cena pre najlepší svetový film:
Lost Land, réžia Pierre-Yves Vandeweerd
Cena divákov: Pod slnkom tma, réžia Martin Mareček
Osobný dokument
Festival v Jihlave už dávno nie je iba miestom, kde súťažia filmy. Stalo sa z neho stredoeurópske centrum, kde sa najviac rozvíja filmová produkcia, kde filmári pracujú a navzájom sa inšpirujú.
Dokumentárny film je na tom rovnako. Dnes už neplatí, že dokumentárny rovná sa objektívny a režiséri už nesnívajú, že nakrútia pravdivý film o Číne. Keď si vyberú globálnu tému, nakrútia ju z osobného pohľadu. Niekedy je zrejmé, že realitu chcú zmeniť alebo aspoň pozmeniť. „Už len tým, že nakrúcate, kultivujete to, o čom nakrúcate,“ vraví Hovorka.
Tento rok medzi českými filmami zvíťazil dokument Martina Marečka Pod slnkom tma. Dvaja Česi v ňom neustále krútia hlavou a hromžia, lebo obyvatelia jednej dediny v Zambii v nevedomosti ničia elektrické rozvody, ktoré im oni zaviedli. Projekciu sprevádzali výbuchy smiechu.
Publikum v Jihlave sa aj rado zabáva a tento film najprv odčítalo v prvom pláne. Mareček pritom nakrútil tragikomický a bohatý spoločenský príbeh, ešte aj s odvahou nebyť vždy politicky korektný.
Zmeny v dokumente prišli, keď sa aj režiséri postavili do obrazu a začali divákom ukazovať aj jeho „making of“, teda svoj vlastný príbeh. V Spojených štátoch sa Michael Moore a Morgan Spurlock (ten pre film Super Size Me mesiac jedol iba v McDonalde) už stali spoločenskými celebritami.
Keby sa posudzovalo podľa reakcií v Jihlave, bol by takou celebritou už aj Mareček. Alebo aspoň Filip Remunda a Vít Klusák, autori filmov Český sen (o fiktívnom hypermarkete) a Český mír (o americkom radare v Brdoch), pretože aj oni sú ústretoví a záleží im na zábavnej forme.
Jeden zo Slovenska
Dnes sa české a slovenské celovečerné dokumenty dostávajú do kín, čo bolo kedysi nemožné. Hovorka však vraví, že eufória z úspechu je zatiaľ klamlivá.
„Český sen videlo v kinách tridsaťtisíc divákov, Český mír ešte menej - osemtisíc, hoci Remunda s Klusákom boli už známi a mali väčšiu kampaň. O niekoľko rokov sa zrejme potvrdí, že Český mír podal hlbšiu a zaujímavejšiu správu ako Český sen. No v čase vzniku zostal nedocenený.“
Na Slovensku sú čísla návštevnosti ešte menšie, My zdes Jara Vojteka nevidelo ani 800 divákov, ale v Jihlave naši režiséri tiež víťazia. Tento rok v stredoeurópskej sekcii súťažila len Andrea Slováková s filmom Nadohled.
„Vždy s napätím čakáme, čo príde od vás. Bohužiaľ, tento rok svoje filmy nestihli dokončiť Jaro Vojtek ani Peter Kerekes,“ hovorí Marek Hovorka. „Slovensko môže byť na svojich autorov hrdé, akurát je škoda, že ich nie je viac.“
