Muzikál Ôsmy svetadiel funguje u divákov napriek patetickému príbehu.
Recenzia / Muzikál
Ôsmy svetadiel
Boris Filan, Peter Pavlac, Ján Ďurovčík: Ôsmy svetadiel
Producenti:
Jan, Hamlet Production, Heineken Tower Stage, Nová scénaHudba:
ElánKostýmy:
Zuzana StrakováScéna:
Martin ČernýRéžia a choreografia:
Ján ĎurovčíkHrajú:Nela Pocisková/Miroslava Partlová/Dominika Richterová, Peter Makranský/Tomáš Majláth, Ján Slezák/Patrik Vyskočil, Lenka Salmanová/Marta Potančoková, Pavol Topoľský/Dušan Cinkota a ďalší
Slovenská premiéra 29. 10. 2011 v divadle Nová scéna
Muzikál vyskladaný z elánistických hitov je odsúdený na úspech. Aj keď, to isté si určite mysleli aj tvorcovia novej relácie Legendy popu.
S určitosťou sa však dalo predpokladať, že na Ôsmom svetadieli sa obecenstvo roztlieska už pri úvodnej Stužkovej a pri záverečnej klaňačke už budú všetci stáť a mávať rukami nad hlavou. Režisér a choreograf Ján Ďurovčík vie dostať z účinkujúcich maximum energie.
Nové aranžmány známych hitov znejú osviežujúco, dajú sa počúvať aj bez nádychu Rážovskej drsnosti. Nie všetky však boli dostatočne divadelne spracované (Neviem byť sám), iné boli zas použité mimo emočného kontextu (Čakám ťa láska).
Nela Pocisková dokázala byť krehkou kráľovnou bielych tenisiek, hoci jej spevácky štýl i zafarbenie hlasu najviac vyzneli v dvoch dorobených, muzikálovejších pesničkách. Je síce sympatické, že jej Jana mala byť nielen pekná, ale aj múdra, k autenticite postavy však scéna matematického blúznenia nad glóbusom s príložníkom v ruke nepridala. Aj Peter Makranský v úlohe zaľúbeného Tomáša interpretoval mnohé pesničky na výbornú, hoci sa herecky prejavoval mierne trpiteľsky. Tanečne i spevácky suverénny Ján Slezák ideálne sedel na postavu majetníckeho Erika.
Základný otáznik inscenácie by sa dal odčítať už zo scény Martina Černého. Do pohyblivých panelov vysvietených LED lampičkami a pripravených na správnu „šouku“ sa občas vnesie trochu socialistického realizmu.
Málo uveriteľná bola ustarostená mamička v šatách z 50. rokov či mafiáni štylizovaní ešte komickejšie ako podporný tím priateľov zaľúbeného Tomáša. Scéna, v ktorej sa dajú drsní chlapci obmäkčiť už iba pomyslením na čistú lásku dvoch ľudí, pôsobí smiešne aj v rámci muzikálovej licencie.
Autori libreta – Peter Pavlac, Ján Ďurovčík a Boris Filan na diváka strieľali tými najsilnejšími kalibrami – choroba dieťaťa, nádej na zázračné vyliečenie či obeta z lásky v podobe vražedného kamikadze. Nič z toho pravdepodobne nebude hľadisku prekážať, a tak sa o komerčný osud inscenácie nebojím.
Nemyslím si však, že lákadlom bude práve patetický príbeh. Pesničky Elánu, ktoré v danom čase oslovovali masy práve svojou úprimnosťou, by si zaslúžili aj menej melodrámy. Tvorcovia nechceli „pesničkál“, stvorili však „muzinovelu“.
