Po Avatarovi konečne prišiel ďalší film skutočne využívajúci 3D obraz. Volá sa Tintinove dobrodružstvá a urobil ho Steven Spielberg podľa slávneho komiksu.
Je to film, ktorý jednoducho treba vidieť v 3D. Môžeme len roniť slzy, že Slovensko nemá ani jedno veľkoformátové kino Imax, takže si Tintina nemôžeme vychutnať naplno.
Dokonale zvládnuté
Keď sa v roku 1981 do kín dostali prvé dobrodružstvá Indiana Jonesa (Dobyvatelia stratenej archy), kritika si všimla podobnosť s komiksami belgického klasika Hergého o mladom reportérovi Tintinovi. Spielberg a Hergé sa mali stretnúť na tému tintinovského filmu, no Hergé týždeň pred plánovanou schôdzkou v roku 1983 skonal.
Steven Spielberg, ktorý charakterizoval Tintina ako „Indiana Jonesa pre deti“, sa k téme vrátil až v roku 2001. Pod vplyvom Petra Jacksona (Pán prsteňov) sa rozhodol pre technológiu motion capture, ktorá digitálne prerába zábery so živými hercami do výtvarne štylizovanej podoby. Dáva filmárom takmer neobmedzené pole pôsobnosti, otázkou však zostáva, či je výsledkom hraný alebo animovaný film. Najmä ak animáciu chápeme doslova – ako oživovanie, proces, pri ktorom autor vdýchne život neživým predmetom či kresbám.
Pre nás je podstatné, že výsledkom je film pôsobiaci ako dokonale zvládnutá digitálna animácia, živá ilustrácia dobrodružnej knihy pre malé i veľké deti. A že Spielbergov Tintin je skutočný mladý Indiana Jones – ak by sa bol ten televízny vydaril. Vtipný, akčný, plný záhad, no nie sci-fi a mystiky, dokonca zasadený do toho istého medzivojnového času.
Návrat do detstva
Kvalitou navyše sú rafinovaná naivita, funkčne využitá detinskosť, priamočiara prostota a nevinnosť. Zo všetkého najviac film pripomína chlapčenské rojčenie – z čias, keď ešte chlapci nesedávali prilepení k obrazovkám, ale doslova z ničoho si vedeli vybájiť celý úchvatný svet (v ktorom niet veľa miesta pre dievčatá).
Herecké výkony i kamera boli digitálne zmenené na nepoznanie. Výtvarné riešenia nemajú Hergého skratkovitý rukopis, ale optimálne miešajú reálnosť so štylizáciou. Neskutočné jazdy, netradičné uhly snímania a dokonale aranžované akcie sú podstatnejšie ako hravý strih.
Hudba Johna Williamsa je, ako sme zvyknutí, monumentálna, ale tentoraz neočarí, nedominuje tak ako v predchádzajúcich Spielbergových filmoch. Mnohé z nich Tintin vedome pripomína, cituje či parafrázuje, čím – okrem iného – tvorí i hravú rekapituláciu autorovej tvorby.
Tintinovými dobrodružstvami sa Steven Spielberg ako s novou úchvatnou hračkou vracia do detstva. A nás berie so sebou.
