Christopher Steele-Perkins: Hlavné je ísť a fotiť

Rozhovor s britským fotografom, ktorý je členom prestížnej agentúry Magnum o dokumentovaní vojnových konfliktov aj Slovenska.

Christopher Steele-Perkins (64). Od roku 1979 člen prestížnej agentúry Magnum, získal ceny The Robert Capa Gold Medal, The Oscar Barnack Prize. Na Slovensku mal cez víkend v rámci festivalu Mesiac fotografie prednášku a workshop.(Zdroj: PRE SME - BORIS NÉMETH)

„Bežte už, teraz môžete celú noc fotografovať,“ lúčil sa v Bratislave CHRISTOPHER STEELE-PERKINS. Britský fotograf mal po celodennom workshope v rámci Mesiaca fotografie viac energie ako jeho účastníci. Na Slovensku nie je prvýkrát, našu krajinu prešiel v čase, keď vstupovala do Európskej únie.

Dá sa vo fotografovaní zlepšiť, povedzme takto – na workshopoch?

„Úprimne – neviem (smiech). Vo všeobecnosti sa však nazdávam, že keď človek čokoľvek posunie, nakopne – tak to naozaj pomôže. Popravde – nie je to môj prípad. Iba niekedy, keď ma ktosi podpichol, že ešte som neodfotil to alebo tamto, som sa ráno zobudil a šiel tam. Fotografia nie je veľmi rozdielna od futbalu, ak ho chceš hrať, tak o ňom iba nerozprávaš, ale hráš ho. Hovoríme aj o fotografii, ale hlavné je ísť a fotiť. Iba ak niečo sústavne robíte, dostane sa to do vášho DNA. Som si však istý, že keď pracujeme na workshope, ľudia sa ku mne vracajú s fotografiami, v ktorých je pokrok. A ja rád verím tomu, že sa v nich nestratí.“

Čo pomohlo vám, stať sa lepším fotografom?

„Fotografie niektorých fotografov, z ktorých som pochopil, že fotografovať neznamená iba behať po svete a stláčať spúšť či fotiť priateľku. Pochopil som, že tým môžem osobne čosi vyjadriť. Fotografia môže byť veľmi úzkoprsá aj vzrušujúca. Je napríklad veľký rozdiel medzi fotografom, ktorý je nástrojom, lebo iba napĺňa predstavy a požiadavky niekoho iného, a tým, ktorý sa sám snaží niečo povedať.“

Zmenil sa dôvod, pre ktorý ste začali fotografovať a pre ktorý v tom pokračujete?

„Myslím, že nie – dôvod, pre ktorý som začal stále platí – chcel som objavovať svet. Fotografia mi dala prístup do častí sveta a k ľuďom, o ktorých som často nič nevedel. Všetky projekty, aj tie, na ktorých robím teraz, vychádzajú z túžby dozvedieť sa niečo viac o tom, čo ma zaujíma. Práve som dokončil projekt o Britoch, ktorí sa dožili stovky. Pred dvadsiatimi rokmi by mi to nenapadlo – ale teraz áno – aké to je, mať sto rokov? Chcem sa toho vôbec dožiť?

A zistili ste to?

„Veľa závisí od toho, ako ste na tom fyzicky a psychicky. Pre niekoho to je nočná mora, jedna žena mi povedala, že jej mozog perfektne funguje, ale telo je pre ňu väzením. Hovorila, že často spadne, niečo sa jej vyšmykne z ruky a je odkázaná na starostlivosť niekoho iného – to musí byť predsa strašné. Nie som si celkom istý, či to chcem. Ale zaujímalo ma, aká je generácia, ktorá dosiahla takýto vek.“

Bol to tiež iba záujem či skôr dobrodružstvo, ktoré vás viedlo do Afriky či Afganistanu?

„Ani jedno - bol som jednoducho hlúpy. Keď má človek dvadsať – tridsať rokov, nemyslí si, že by sa mu mohlo niečo stať. Občas, keď si spomeniem na to, v akých situáciách som sa ocitol tak si naozaj poviem – aký sprostý hlupák som bol, ale našťastie – stále som tu. Sú fotografi, ktorí potrebujú adrenalín. Ja nie – bolo to viac o tom, že som sa chcel ubezpečiť, že to dokážem. Ale nemusel som si to dokazovať stále. Chcel som vedieť, ako ľudia žijú, a to sa dá iba tak, že s nimi istú dobu naozaj ste. Pritom som bol vždy rád, že môžem sadnúť do lietadla a vrátiť sa domov, k teplej vode a vyhriateho domu, pustiť TV a otvoriť si víno.

Čo vám tie cesty dali osobne?

„Nazdávam sa, že všetky boli vždy viac o mne ako mieste, kam som išiel. Nikdy som neveril tomu, že moje fotografie môžu zmeniť svet. To, že som niekam išiel bolo osobné rozhodnutie vedieť a vidieť, ako to tam v skutočnosti funguje, a zároveň pod tlakom zistiť, kto som.“

Neprišlo nutkanie zostať tam napríklad v Somálsku a skúsiť nejako pomôcť?

„Mnoho mojich kolegov skončilo s fotografovaním a stali sa dobrovoľníkmi, ktorí pomáhajú, lebo ich to natoľko ovplyvnilo. Keby sa to stalo aj mne, bol by som tam tiež, ale nestalo sa. Verím však, že je množstvo situácií, kde môžem pomôcť aj ako fotograf. A tiež v to, že dokážem pomôcť človeku, ktorý to potrebuje skôr, než vytiahnem fotoaparát.“

Dá sa na prostredie ozbrojených konfliktov či hladomoru zvyknúť?

„Je to rozdielne – napríklad, Afganistan mám nesmierne rád. Je to zložité miesto, ale je v ňom čosi špeciálne. Tiež mám rád Afriku, ale niektoré štáty vyslovene neznášam. To, čo som tam zažil bolo tak strašné, že sa ani nedá popísať. Ľudské telo je stavané tak, že si zvykne - a zvykne si pomerne rýchlo. Keď totiž niekde žijete stále, prestávate vidieť, čo je skutočne dôležité – obraz dôležitého sa stáva neostrý.“

V Afganistane prišlo rozhodnutie skončiť s fotografovaním v konfliktných oblastiach. Nemali ste pocit, že stratíte časť dôvodov fotografovať?

„Nie, v tej chvíli som sa skutočne bál jedine o to, že stratím všetko. Mal som dve deti, ženu. Povedal som si, že stačí, že je predsa množstvo iných tém, ktoré ma zaujímajú. Navyše, nikdy som nebol fotograf konfliktov, ale skôr fotograf, ktorý sa občas ocitne na miestach konfliktov. Nenáhlil som sa za tým. Dokonca môžem povedať, že niektoré terajšie témy sa ma teraz dotýkajú viac, ako tie z oblastí konfliktov pred rokmi.“

Nikdy sa nevrátila chuť ísť tam znova?

„Veľmi som sa chcel vrátiť do Afganistanu. Dlho som sníval o tom, že tam vezmem deti, kúpime dvoch somárov a budeme chodiť po krajine, to bolo to, po čom som dlho túžil – ale nikdy to nebolo možné, kvôli nepokojom. Bol by som veľmi rád, keby tam bol mier, ale zdá sa, že to nebude tak skoro. A vrátil som sa aj do Afriky, ale iba počas majstrovstiev sveta vo futbale, a to bola zábava.“

Potrebujete od fotoaparátu oddych?

„Áno – nenosím ho stále so sebou – vlastne, nenosím ho, keď som v Británii, s výnimkou dní, keď na niečom pracujem. Ale prakticky stále fotografujem, keď som v Japonsku so ženou. A potom sú obdobia keď fotím, ale stále mám pocit, že všetko je zlé. Človek stráca „oči“ – minimálne mne sa to stáva. Vtedy mám pocit, že nedokážem nič vidieť, že robím fotografické klišé, ktoré každý videl. Je to deprimujúce, ale našťastie iba prechodné.“

Na Slovensku ste fotili v rámci projektu, ktorý mapoval nové krajiny Európskej únie. Je jednoduchšie fotografovať krajinu, ktorú nepoznáte, alebo tú, v ktorej žijete?

„Keď ste niekde po prvýkrát, vidíte všetko, lebo na to nie ste zvyknutí. Až keď si tam zvyknete zistíte, že to, čo sa zdalo byť zvláštne, je celkom obyčajné. Keď som pracoval na projekte The Pleasure Principle, veľmi často som z Británie odbiehal do Afriky, vracal sa späť a znova odchádzal. Mal som správny odstup. Na druhej strane –nedá sa predstierať, že nejakú krajinu poznáte, ak ste tam nestrávili dostatok času a naozaj ju nespoznali. Podobne to cítim s Japonskom, kde žije moja žena. Stále je to pre mňa cudzia krajina, ale tým, že tam trávim čas, spoznávam kultúru, sám vidím, že fotografujem veci, ktoré by som na začiatku – po príchode - určite neodfotil. Keď som prišiel na Slovensko mal som šťastie, lebo som sa spoznal s Andrejom Bánom. On ma sprevádzal, a iba vďaka tomu som sa dostal na miesta, ktoré by som sám určite neobjavil. Čiže najlepší postup asi je niekam prísť, poriadne to spoznať, odfotiť a ísť zasa ďalej.“ (smiech)

Aký dojem ste mali zo Slovenska?

„Páčilo sa mi tu. Celkovo zvláštne pre mňa bolo tráviť čas v Európe, keďže okrem Británie som sa zväčša pohyboval po odlišných kontinentoch. Nemal som veľmi predstavu o tom, aká je stredná Európa a o Slovensku som nevedel takmer nič. Bolo to príjemné, väčšinu času sme strávili mimo hlavného mesta.“

Prekvapilo vás tu niečo?

(smiech) „Nič výrazné, možno pár drobností - ako napríklad obrovské domy na vidieku, skutočne – neuveriteľne veľké s dlhými chodbami. Vždy som rozmýšľal, v akom paláci to sme, a pritom šlo o obyčajné rodinné domy. A ešte ma trochu prekvapili rôzne zvyky súvisiace s vierou, ktoré sa diali aj vonku, nielen v kostoloch. Sila viery ma niekedy naozaj trochu prekvapila.„

Na prednáške ste ukazovali fotografie, ktoré ste nazvali osobnými spolu s tými, ktoré sú súčasťou rôznych projektov, prečo?

„Niektoré zákazky, ktoré iba napĺňajú požiadavky klientov ma spätne v princípe vôbec nezaujímajú. Ale projekty či editoriály, ktoré som urobil pre magazíny či noviny, zväčša pochádzajú z mojej hlavy, a teda – sú osobné. Možno boli odfotografované v Afrike, ale sú osobné. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, čo sa bude časopisu páčiť a čo by som mal urobiť, lebo som mohol urobiť to, čo ma zaujímalo. Všetky sú teda v princípe rovnaké – fotografie rodiny či rôzne projekty. Aj preto som chcel urobiť knihu, v ktorej sa budú navzájom miešať – všetky sú predsa súčasťou sveta, ktorý žijem.“

Hľadáte niečo, keď fotografujete?

„Hľadám krásu. Je to síce veľmi subjektívne slovo, ale ja naozaj chcem robiť krásne fotografie. To je skutočné zadosťučinenie. Chcem v nich aj posolstvo či zmysel, nezaujíma ma priam abstraktná krása, ale myslím, že množstvo vecí, ktoré ľudia robia a čím žijú, obsahuje prvky krásy. Fotografia tiež dokáže byť takou, že sa zapíše do podvedomia človeka, tak ako poézia, umenie, hudba. Často znie otázka, čo robí fotografiu dobrou. To, že si ju zapamätáte. Prečo je to tak? Možno preto, lebo situácia pred fotoaparátom je skutočne nezvyčajná, ale viac je to preto, lebo obsahuje čosi, čo je krásne. Je to ako poézia, ktorá kondenzuje veľa dojmov a vyjadruje ich v elegantnej forme. Dobrá fotografia by mala tiež dokázať vyjadriť akúsi esenciu, podstatu v elegantnej forme, čo je vlastne moja definícia krásy.“

Ako vnímate budúcnosť fotožurnalizmu?

„Fotožurnalizmus vo svojej tradičnej forme, ktorý bol reprezentovaný novinami a časopismi, zaniká. Nie preto, že by ho nemal kto robiť, alebo nechcel. Ale chýba mu prostriedok, ktorým sa dostane k verejnosti. Vždy som si myslel, že jedine kniha je najlepšia, aj preto, lebo okrem vás o nej nikto iný nerozhoduje. V časopise to tak nefunguje - na jednej strane je vaša fotka, na druhej reklama na parfum, potom zasa vaša fotka a vedľa nej iná reklama. Fotografia ako taká má veľkú budúcnosť, lebo sa ňou zaoberá stále viac ľudí. Ale fotožurnalizmus a typ informácie, s ktorým narába, je naozaj stále ťažšie prezentovať. Nemyslím preto, že má pred sebou veľkú budúcnosť. Ale ktovie – možno to zmení iPad, lebo v ňom má čitateľ osobnejší kontakt s fotografiou.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hypotéka pre mladých? Len do konca roka
  2. Týchto 5 adrenalínových zážitkov na dovolenke radšej neskúšajte
  3. Posledná šanca na Nobelovu cenu
  4. Kŕčové žily: Nepekné a nebezpečné
  5. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  6. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  7. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte?
  8. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť?
  9. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity!
  10. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku?
  1. Hypotéka pre mladých? Len do konca roka
  2. Týchto 5 adrenalínových zážitkov na dovolenke radšej neskúšajte
  3. Posledná šanca na Nobelovu cenu
  4. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  5. Mladí futbalisti získali takmer 50 tisíc eur
  6. OMV modernizuje čerpacie stanice. Prioritou je pohodlie zákazník
  7. Aj zmrzlina podlieha trendom, mali ste už špenátovú?
  8. Prémiovosť slovenského trhu rastie, dovozová Metaxa je na čele
  9. Neseďte doma, cestujte z Košíc do sveta
  10. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  1. Aký bude váš doplnkový dôchodok 10 022
  2. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity! 4 443
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka 4 084
  4. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a. 3 581
  5. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť? 3 182
  6. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku? 3 029
  7. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte? 2 852
  8. Jarabinky Grande odštartovali predaj zaujímavými cenami bytov 2 597
  9. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu? 1 906
  10. Od 1. júla už prestanete chodiť na poštu! 1 881

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

KOMENTÁRE

Kým nezmizne MiG, Gajdoš bude v kresle

V normálnom štáte by sa minister obrany rána vo funkcii nedožil.

DOMOV

Historička: Nerobme rovnaké chyby ako Rimania pri utečencoch

Vždy ju zaujímal stret civilizácií a spôsob, ako sa dokážu integrovať.

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

Neprehliadnite tiež

Twin Peaks pripomína halucináciu. Ako sa skončí táto meditácia o zle?

Mysteriózny seriál v najnovšej epizóde posúva hranice televízie.

Zomrel švédsky herec Michael Nyqvist známy z trilogie Milénium

Majiteľ množstva hereckých ocenení podľahol rakovine pľúc.

ROZHOVOR

Žiadny z nich to neľutuje. Bývalí riaditelia televízie sa vyspovedali

Boli medzi nimi básnik aj bubeník. Dostali slovo vo filme Boli pri tom.