Debutoval, keď mal šesťdesiat a nakrútil výborný film Sviatočný augustový obed. Sám v ňom aj hrá – starého mládenca, ktorý nemá na nájom, a tak stráži mamu majiteľa bytu, svoju mamu a ich deväťdesiatročnú kamarátku. Zvíťazil s ním aj na medzinárodnom festivale Bratislava. Utorok a stredu sa tu hrá jeho druhý film Soľ života. V ňom hrá GIANNI DI GREGORIO muža, ktorý prepadá smútku z konca života – kým mu kamarát poradí: Musíš sa ešte zaľúbiť! Rozprávali sme sa s ním po premiére v Berlíne, a teda najmä o ženách.
V médiách sa stále dozvedáme o aférach Silvia Berlusconiho, on sám sa prezentuje ako macho. Ale vaše filmy sú o nežných a hanblivých mužoch. Tak ako to teda v Taliansku je?
„Keď som tento film nakrúcal, ani som si veľmi neuvedomoval, čo sa v našej spoločnosti práve deje a aké správy sa šíria von. A to, že rozprávam o hanblivom mužovi, nebol teda žiadny politický akt. Ale keď som film dokončil, bol som rád, že môj hrdina je práve taký. Verte, tento typ muža je realistickejší a rozšírenejší ako tí, o ktorých čítate v novinách. U nás tiež žijú normálni muži.“
V oboch vašich filmoch hráte muža, ktorý nemá peniaze. To je tiež realistický motív zo života?
„Ja asi nikdy neprestanem rozprávať o peniazoch, pretože som ich nikdy nemal. Vždy boli mojím problémom peniaze, peniaze, peniaze. Keď vidím v iných talianskych filmoch, ako sa muži preháňajú na veľkých autách a že aj nejaký tridsaťročný Giovanni má ferrari, nechápem. Pýtam sa, kde ho nabral? Také filmy mi nedávajú zmysel.“
Vo filme Soľ života hovoríte o ženách a zaľúbení, ale tak ako vo vašom debute aj tu sa javí, že najdôležitejšia v živote muža je matka. Je?
„U nás v Stredomorí majú mamy ozaj dominantné postavenie v živote mužov. Podmieňujú a ovplyvňujú všetky ich vzťahy so ženami. Nielen v dospievaní, celý život. Preto postavu mamy nemôžem vo filme vynechať, lebo inak by nebolo úplne jasné, aké má taliansky muž možnosti v láske.“
Ako sa môže cítiť šesťdesiatročný muž, ktorý má síce deväťdesiatročnú, ale stále ešte vitálnu matku? Ako chlapec?
„Ako malý chlapec, to je ozaj výstižné. Keď som si sadal k stolu, že začnem písať scenár, myslel som si, že mama bude len okrajová postava. Ale ako som písal, iba rástla a rástla. Mám kamaráta psychiatra a ten, keď videl film, sa ma spýtal: Kedy zomrela tvoja mama? Hovorím, pred pätnástimi rokmi. Drahý môj, neklam si, povedal mi, tvoja mama ešte nezomrela. Pozri, aká je dôležitá! Ešte stále z teba vychádza. Samo〜zrejme, toto je prirodzený a vítaný vývoj. Dožívame sa vyššieho veku, a preto aj šesťdesiatroční muži majú stále svojich rodičov. Cítia sa teda istým spôsobom chránení, tak trochu ako malí chlapci. Problém je, že to vytvára zvláštne situácie a že ich to vlastne aj brzdí.“
Režisérom ste sa stali až v šesťdesiatke. Že by vás aj v tom zdržala mama?
„Ako som ním mohol byť skôr, keď som jej musel stále chodiť opravovať televízor? Možno to bude znieť hrozne - ale naozaj, moja kariéra sa mohla začať o pätnásť rokov skôr, keby si moja mama neustále nežiadala moju prítomnosť. Nielen preto, že sa jej kazil televízor. Bol som jej jediný syn - chcela, aby som bol neustále s ňou, v jej byte. Ja som mal pritom už vlastnú rodinu, manželku a dcéry. Tak som lietal medzi dvoma bytmi.“
Ale jediný dôvod vášho neskorého debutu to asi nebol. Veď scenáre ste písali už dlhšie.
„Bolo to tým, že som plachý a že som bol aj vychovaný tak, aby som veľmi nevymýšľal. No moja osobnosť je zložená z dvoch častí a tá druhá môže za to, že som bol vždy pripravený niečo majstrovať alebo sa do niečoho sa zapojiť. Aj pri nakrúcaní filmov, do ktorých som už ako scenárista nemal zasahovať. Možno som sa javil ako intelektuálny typ, no mne sa páčila komédia, cítil som, že smiech ma vždy zachráni. A malo to aj nejaké výhody, že som sa k režírovaniu dostal tak neskoro, lebo som si mohol premyslieť, ako má dobrá komédia vyzerať a o čom má byť.“
Ako komik vyhodnocuje proces zaľúbenia sa a sklamania z lásky?
„Aj keď môžete ľahko vyjsť z milostného vzťahu zranený, ja som bol vždy optimista a veril som, že život sa skončí dobre. Len sa treba zmieriť s tým, že časť plynie a že šesťdesiatročný muž má už inú východiskovú pozíciu. Jeho možnosti sa zmenšujú a tridsaťročné ženy naňho už tak neletia. To je celý problém.“
Nie je problém nakrúcať o túžbach, ktoré príliš nepasujú k rodinnému životu?
„Moja manželka je z toho síce trochu smutná, ale nie zas tak veľmi, ako by som si prial. Asi vie, že je to všetko vymyslené, že sú to len moje predstavy. Ale predsa len, využil som príležitosť, že pri filme s takýmto príbehom môžem byť obklopený krásnymi herečkami. A neraz sa mi stalo, že som bol rád, keď zmizli zo scény – a ja aj zvyšok štábu sme sa konečne mohli sústrediť na robotu. Jedna z herečiek, tá, ktorej chodím vo filme von so psom, bola veľmi krásna a ja som sa do nej pri nakrúcaní naozaj trochu zaľúbil. Prežíval som to decent〜ne, v tichosti, ale moja dcéra sa ma spýtala: Že sa ti páči? A ja som bol vlastne rád, že si to aspoň ona všimla.“
Dospeje teda Gianni v treťom filme aj k frajerke?
„Ak by aj došlo k tomu, že z Gianniho príbehov bude trilógia, skôr sa bojím toho, že sa v nej zasa objaví mama! Neviem, nebol by vtedy vhodný čas, aby som uvažoval o samovražde?“
