Ak nemáte čo povedať, skúste vyrozprávať príbeh. Ak nemáte ani silný príbeh, hovorte o obyčajných ľuďoch: ako žijú, čo robia, čím sa trápia.
RECENZIA / KNIHA
LU & MIRA
New York alebo Bratislava, ľudia sú vo svojej najvlastnejšej podstate všade úplne rovnakí. Na predmestí alebo v centre veľkomesta, v najväčšej dedine, ktorá sa na mesto iba hrá, alebo kdesi-tamsi v indickom slume.
Možno to znie banálne až hlúpo, no ľudia chcú milovať a byť milovaní, mať dôvod ráno vstať z postele a poznať miesto, odkiaľ prišli, kam patria a kam by patriť chceli.
Práve toto spája jednotlivé poviedky v debute Márie Modrovichovej. Publicistka, ktorá je známejšia skôr písaním pre (nezávislý) lifestyle a víkendovými stĺpčekmi v SME, napísala zbierku poviedok, v ktorej sa zväčša postavy Lu a Miry presúvajú medzi Amerikou a Slovenskom, stretávajú celkom obyčajné i výstredné postavy a postavičky.
Narazia tak napríklad na chlapíka, ktorý sa na slepom rande zaujíma len o depilovanie nôh, i takého, čo sa snaží zachraňovať staré a vyhodené knihy. Drobná absurdita však v Modrovichovej mikropríbehoch len málokedy pôsobí násilne a zvyčajne skôr postrčí situáciu k milej nezvyčajnosti. Domácu reštauráciu napríklad k večeri s výhodami. Príhody len jemne zveličí, aj napriek tomu však pôsobia nielen vtipne, ale aj veľmi ľudsky.
Akási ľudskosť a vizualita sú pritom veci, ktoré majú poviedky spoločné. Čitateľ akoby spolu s autorkou sledoval film: texty sú plné vizuálnych strihov – záber strieda záber. Až máte niekedy pocit, že skôr čítate prípravu na budúci scenár než beletriu.
Dôležitejšie však je, že ono to funguje. Lu & Mira nie je nejako extrémne múdra kniha. Ale je to príjemná, dobre napísaná a oddychová zbierka poviedok, ktoré napriek predsudkom vôbec nie sú textami o trendy, fashion a umeleckom – no neuveriteľne nudnom – svete okolo Central Parku.
