Preklad knihy Silence ukazuje, ako John Cage ovplyvnil umenie 20. storočia
V roku 1992, krátko pred smrťou bol americký skladateľ John Cage v Bratislave. Lepšieho hosťa si festival Večery novej hudby asi vybrať nemohol. Bol jednou z najvýraznejších osobností, ktorá silne ovplyvnila celé umenie 20. storočia. Čím presne, to nájdete v jeho kľúčovej knihe Silence (vydal Tranzit).
„Umenie dávame do múzeí a odoberáme ho z nášho života. Domov si nosíme stroje, aby tu žili spolu s nami. A teraz, keď stroje u nás zdomácneli, musíme nájsť spôsob, akým ich zabaviť. Ak to nedokážeme, vybuchnú, ale budeme to my, kto vyletí von.“ Tieto slová mohol dnes napísať ktokoľvek. V roku 1961 však zneli úplne inak, rovnako ako väčšina myšlienok a diel, pod ktorými bol podpísaný skladateľ John Cage.
V rovnakom roku vyšla po prvýkrát jeho kniha Silence a hoci jej prvý preklad v našich končinách vznikol až teraz, jeho čítanie dokazuje, že ide o nadčasovú záležitosť, ktorá nie je určená iba tým, ktorých zaujíma nová hudba. Ale napríklad aj vďaka týmto textom možno lepšie pochopíte niektoré skladby, ktoré sa v týchto dňoch dajú počuť v Bratislave na festivale Melos-Étos.
Zvuková revolúcia
Skladateľov schopných formulovať svoje myšlienky nielen na notovom papieri veľa nebolo. On k nim patril. Písať o svojej tvorbe začal aj z praktických dôvodov – v čase jej vzniku ho mnohí nechápali. Považovali ho za človeka, ktorý chce hudbu zbaviť toho, čo ju robí hudbou. Aj jeho učiteľ, slávny skladateľ Arnold Schönberg, ktorý sa kedysi sám pokúšal o radikálnu hudobnú revolúciu, mu povedal, že bez citu pre harmóniu nemôže komponovať, lebo bude stále narážať na prekážky. Cage mu však odpovedal: „Tak venujem celý svoj život mláteniu hlavou do steny.“
Aj to urobil, s obdivuhodnou dôslednosťou. Mnohí ho preto dodnes odmietajú považovať za hudobníka, z pohľadu iných zase otvoril dvere, ktorých sa báli alebo ani netušili, že existujú. Fascinovali ho zvuky a tak sa rozhodol spraviť ich rovnako dôležité, ako boli dovtedy akordy a melódie. Dá sa to prirovnať k Marcelovi Duchampovi, ktorý vystavením pisoáru v galérii ukázal, že súčasťou umenia môžu byť aj obyčajné predmety. Cage obdobne tvrdil, že hudbou môže byť akýkoľvek zvuk.
Ešte viac než predstava „totálneho zvukopriestoru“ dráždili jeho predstavy o skladateľovi, ktorý sa má vzdať túžby ovládať zvuk, „očistiť svoju myseľ od hudby a pokúšať sa objavovať prostriedky, ktoré umožnia zvukom, aby boli samy sebou“. S tým už mali problém aj mnohí avantgardní skladatelia, ktorí boli súčasťou takzvanej darmstadtskej školy.
Mnohí ho však len zle pochopili. Obľúbeným argumentom je, že ako Američan necítil veľkú európsku tradíciu. Nie je to celkom pravda, poznal ju cez svojho učiteľa, v Bachovom Umení fúgy dokonca videl predobraz voľnosti, akú nechával svojim interpretom.
Rozhodne nepopieral dejiny hudby. Považoval sa za vynálezcu nového sveta, no bez toho, aby odmietal starý: „Nie je dôvod na paniku, pretože zavedením niečoho nového nezaniká nič, čo plní svoju funkciu. Každá vec má na svete svoje miesto a nevstupuje na miesto inej. A čím viac ich je, tým lepšie,“ píše v jednej eseji. Že Cagea zase neodmietali všetci vážení skladatelia, dokazuje napríklad Poliak Witold Lutoslawski, ktorý prevzal niektoré jeho princípy.
Vzdať sa všetkého, neprísť o nič
Kniha Silence má neobvyklú grafickú formu, rôzne typy zalomenia odstavcov, rôzne typy písma. Cage ju totiž komponoval tak, ako svoje skladby. Napríklad aj systémom náhodných operácií, aký nájdete v knihe premien I-Ťing, najstaršom čínskom filozofickom texte.
Ako sa tu dočítate, veľa jeho nápadov a myšlienok malo základ v prírode a zenbudhizme, veľa odpozoroval aj z bežného života. Paralely videl aj v modernom výtvarnom umení: „V mojej hudbe sú len zvuky: tie, ktoré sú notované, a tie, ktoré nie sú. Tie nezapísané sa v hudbe objavujú ako pauzy – ako ticho, ktoré otvára dvere náhodným zvukom z okolia. Taká otvorenosť existuje v architektúre a v sochárstve. Sklené fasády Miesa van Roheho zrkadlia svoje okolie, keď sa pozeráte na drôtené plastiky Richarda Lippolda, vidíte cez ne iné veci a ľudí,“ tvrdí.
Bol presvedčený, že v hudbe sa treba konečne obrátiť aj ku zvukom, ktoré vznikajú nezámerne. Tak vznikla jeho skladba Imaginary Landscape No. IV, určená pre dvanásť rádioprijímačov. Nebola to prvoplánová snaha šokovať, ale premyslený zámer: „Je to psychologický obrat: spočiatku sa zdá, ako by sme sa mali vzdať všetkého, čo je ľudské (...) Nový smer nás vedie k prírode a človek zistí, že ľudstvo a príroda nie sú oddelené, ale že sú na svete spolu. Že aj keď sme sa všetkého vzdali, tak sme o nič neprišli.“
Bol aj na Slovensku
John Cage prišiel do Bratislavy v júni 1992 na pozvanie organizátorov 3. ročníka medzinárodného festivalu Večery novej hudby. Určite by sa tak nebolo stalo, nebyť veľkej osobnej iniciatívy a túžby Milana Adamčiaka a nás dvoch s Vierou Polakovičovou, šťastného súbehu niekoľkých okolností, ako aj skutočnosti, že Cage v Bratislave ešte nikdy nebol.
A tak Cage prišiel, absolvoval niekoľko podujatí, výstavu vlastných partitúr v Slovenskej národnej galérii, výstavu Hommage á Cage v Slovenskom rozhlase, navštívil dva koncerty festivalu a vo veľkej koncertnej sále Slovenskej filharmónie a predniesol dovtedy nezverejnenú časť svojej prednášky Composition in Retrospect.
Bola to krásna, skromná a predsa veľkolepá udalosť. Pre mnohých, ktorí sa v temných rokoch normalizácie snažili uchovať si vnútornú slobodu a tvoriť umenie skutočne nezávislé na konvenciách, John Cage predstavoval akýsi model, „ako na to“. Preto jeho návšteva pre týchto ľudí znamenala o čosi viac, ako „len“ návšteva nejakej svetoznámej osobnosti v našom malom, trochu zabudnutom a stále provinčnom „veľkomeste“.
Nikto vtedy netušil, že je to jedno z posledných európskych miest, ktoré poctil svojou osobnou prítomnosťou. Celý hudobný svet sa pripravoval na oslavu jeho okrúhlych narodením. Preto, aj keď sa to udialo v 80-tom roku jeho života, teda ’v sýtostí dní’, jeho smrť 12. augusta 1992 zasiahla hudobný svet ako blesk. John Cage zomrel v krásnom veku, odišiel však zo sveta náhle, možno povedať, v plnej sile a pripravenosti urobiť ešte ’mnoho vecí, ktoré neboli urobené’.
Daniel Matej,
Autor je hudobný skladateľ, pedagóg a bol organizátorom festivalu Večery novej hudby
