Hrdinovia filmu nemeckého režiséra Toma Tykwera nechcú byť milí či sympatickí, no čím sú odpudivejší, tým viac pripomínajú nás samých, ľudí 21. storočia.
Novinárka Hanna a architekt Simon sú štyridsiatnici. Žijú spolu už dvadsať rokov, ale neuzavreli manželstvo a nemajú deti. Naplno sa venujú kariéram... vlastne už len ilúziám o kariérach. Žijú v bezstarostnom, uspávajúcom stereotype. Práca, spoločenský život, kultúra, víkendový futbal a pivko so známymi.
Keď sa zdá, že budú žiť takto nudne až do smrti, narazia na biológa Adama Borna, vedca z bývalej NDR, ktorý žije zdanlivo bez ohľadu na zvyklosti, verejnú mienku i to, čo väčšina považuje za normálne. A Adam prevráti ich životy, spôsobí zmätok, ale i záverečné bizarné zmierenie.
Popri životoch trojice hrdinov (nemecký titul Drei by sa mal prekladať ako Traja, nie Tri) sú naznačené i osudy ich blízkych, navonok realistické a všedné, v skutočnosti však nemenej bizarné.
Simonova výstredná matka umrie na rakovinu pankreasu a jej posledným želaním je, aby pozostalí poskytli jej telo na plastináciu – proces, ktorým sa telo konzervuje a takto morbídne vzniknuté figuríny s úspechom vystavuje po svete napr. Gunther von Hagens. Ponižujúci lekársky zákrok podstúpi i Simon – a z ošetrujúcej sestry sa vykľuje jedna z jeho dávnych mileniek. Tykwerov scenár kontrastuje s realizmom rozprávania. Zakladá sa na klišé a schválnostiach, čo je zdrojom zľahčujúceho napätia, funkčne využitou disharmóniou medzi myšlienkou a formou.
Okrem skvelých hercov, ktorých režisér vedie nenásilne a citlivo, s dôrazom na intímny realizmus, štylizovaný ironickým nadhľadom, hrá v tomto filme nezvyčajne veľkú úlohu moderná berlínska architektúra. Domy, galérie, divadlá, štadióny, kancelárske budovy spolu s príbehom a hercami vytvárajú osobitý, no silný pocit akejsi stratenosti človeka a jeho šťastia vo všetkej tej studenej efektnosti.
Azda najbizarnejšia je plaváreň Arena, ktorá v berlínskej štvrti Treptow sama pláva v rieke Spréve. Práve tu sa udeje kľúčová scéna, ktorá Simona prinúti zvážnieť, začať hľadať odpovede na podstatné otázky. Efektnú dynamiku, no zároveň i chlad a odťažitosť zámerne vnáša obraz aj hrou s farbami a členením plátna.
Tykwerov ironický nadhľad sa síce sem-tam zmení na naturalistický úškľabok, no jeho zámerom nie je vynášať súdy či kritizovať. Citlivo, ale zároveň s neúprosnou úprimnosťou strháva masku všednosti, pod ktorou sa často skrýva nepríjemná, niekedy priam absurdná realita.
