V komunistických krimináloch, kde strávil vyše osem rokov za formovanie slobodného myslenia a organizovanie podujatí „druhej kultúry“, vznikli jeho najoceňovanejšie diela. Výrazne prispel k spojeniu undergroundu s disentom, čo vyústilo do vzniku Charty 77 a neskoršieho pádu režimu. Aj potom však vyznával potrebu undergroundu a navždy zostal rockerom.
Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom SME
„Já si k své smrti dolezu a nebudu potřebovat ani úmrtní list, tím jsem si jist,“ napísal Ivan Martin Jirous pred dvoma rokmi v jednej zo svojich posledných básní. Dnes sa to stalo, a hoci už pred pol rokom bol hospitalizovaný na jednotke intenzívnej starostlivosti v třebíčskej nemocnici, správa o jeho náhlom úmrtí pôsobí až príliš nečakane.
Hudba ako šancaMal 67 rokov, z ktorých osem a pol presedel v komunistických väzniciach za vykonštruované obvinenia, ktorými sa ho režim pokúšal umlčať pri formovaní a presadzovaní slobodného myslenia.
Počas normalizácie organizoval ilegálne výstavy, koncerty a festivaly „druhej kultúry“, a práve policajný zásah na jednom z nich v roku 1974 priviedol Magora, ako všetci Jirousa prezývali, k napísaniu zásadného textu Správa o treťom českom hudobnom obrodení.
„Je lepšie vôbec nehrať, ako hrať hudbu, ktorú si želá establišment,“ znie jedna z jeho kľúčových téz.
Absolvent niekoľkých semestrov kunsthistórie viac inklinoval k hudbe než k výtvarnému umeniu. Nielen o nej najviac písal, ale predovšetkým bol umeleckým vedúcim kapely The Plastic People of the Universe, ktorá sa stala symbolom undergroundu.
V jej hudbe a prostredí okolo nej videl šancu, ako účinne bojovať s totalitnou mocou. Vyznával výrok svojho obľúbeného ruského spisovateľa Andreja Amalrika, že Sovietsky zväz môže zničiť len elektrická gitara.
A tak sa ku kapele darilo pritiahnuť aj ľudí z iných sfér umenia. No hlavne, „vďaka“ chystanému monstreprocesu s Plastikmi v roku 1976 došlo k zblíženiu a nakoniec k úzkemu prepojeniu undergroundu s intelektuálskym disidentským prostredím, čo vzápätí vyústilo do vzniku Charty 77.
Povedali
„Správa o smrti Ivana Jirousa ma veľmi zarmútila, súcitím so všetkými, ktorí mu boli blízki. Dlhé roky bol mojím dobrým kamarátom, významne ovplyvnil spoločenský pohyb v našej krajine. Som rád, že sa Magor dožil lepších čias, nemálo sa o ne zaslúžil. Myslím na neho aj na jeho dielo.“
Václav Havel
„Dokázal ako prvý sformulovať vo svojej Správe o treťom českom hudebnom obrodení zmysel undergroundu nielen ako politického, ale predovšetkým umeleckého vyjadrenia. Bol to môj adoptívny otec, tak ako pre mnohých iných - a som presvedčený, že podobne to cíti mnoho ľudí. Underground ma vychoval, čo moji rodičia neradi počujú, ale je to tak. Charta a underground mi dali základy všetkého, čo som celý život robil.“
Martin Věchet, zakladateľ
trutnovského hudobného festivalu
„I keď sa musí počítať vždy so všetkým, skon kamaráta ma zaskočil. Underground prišiel o svoju včeliu kráľovnú a zem o najskvelejšieho básnika.
František Čuňas Stárek
(idnes.cz. lidovky cz)
Descartova pravda„Charta bola akýmsi spoločenstvom osamelých bežcov,“ hovoril, „kde každý mal svoj spôsob správania, čo neskonale miatlo eštebákov.“
Pravda, po páde režimu mala táto rôznorodosť aj negatívne dôsledky, čo tiež prispelo k Jirousovmu sklamaniu z ponovembrového vývoja spoločnosti.
„Považujem ju za hlboko amorálnu a je mi ľúto našich detí a vnúčat,“ povedal kedysi pre SME. „My sme mali jasného nepriateľa, ony ho nemajú.
Komunistický blok bol časťou sveta a bolo možné ho zničiť. Dnešná takzvaná civilizácia je monolitným blokom, s ktorým už nik nepohne.“
Keď hovoril o súčasných postojoch ľudí, s neskrývaným smútkom dával za pravdu Descartovmu názoru, že je ľahšie zmeniť svoje túžby ako usporiadanie sveta.
Do poslednej chvíle sa považoval za rockera, rebela a príslušníka undergroundu, ktorý je aj pre dnešnú väčšinovú spoločnosť neprijateľný.
O to viac si užíval pocit zadosťučinenia aj paradoxu, že jeho Plastici stále koncertujú, a to nielen v Amerike, ale dokonca aj v Rusku.
A hoci si naozaj nepotrpel na spoločenské uznanie a oficiality, veľkou satisfakciou boli aj literárne ocenenia, ktorým sa jednoducho nedalo vyhnúť.
Už v čase svojho samizdatového vydania v roku 1975 boli Magorovy labutí písně básnickým skvostom, neskôr za ne získal Cenu Toma Stopparda. Napísal ich v ťažkom valdickom kriminále.
„Tam sa, samozrejme, nesmeli písať básne, tak niečo som mal uložené v nohách postelí, ale hlavne väčšinu som si zapamätal.“ Ony sú základom jeho širokého celoživotného básnického diela, Magorovej summy.
Cena Jaroslava SeifertaJeho eseje, kritiky, programové vyhlásenia, manifesty a ďalšie publicistické texty vyšli súborne pod názvom Magorův zápisník, a trio zásadných kníh dnes už zavŕšeného diela Ivana Martina Jirousa dopĺňajú jeho listy z väzenia Magorovy dopisy, za ktoré získal Cenu Jaroslava Seiferta.
Keď pred niekoľkými rokmi vyšli, oprávnene sa konštatovalo, že to sú nielen listy dokumenty, ale aj listy básne. Sám ich za básne nepovažoval, ale predsa len „som sa snažil, aby ich adresátky (Dana Němcová a manželka Juliana) dostali raz za čas pekné texty“.
K najsilnejším básňam však napriek tomu patria reflexie jeho pobytov vo väzniciach v 70. a 80. rokoch. Aj keď ich spätne bral so svojím typickým divokým humorom („aspoň som tam nepil“), aj keď to stálo za to a jeho zásadné postoje výrazne prispeli k pádu totality. „U Berounky seděl jsem, na nádheru veškerou se dívat směl, nikdy se nedokážu dodívat, abych nahradil si léta, kdy vidět nesměl jsem nic.“
