Cestu k svojej láske - fotografovaniu, si musel slovenský fotograf aj odsedieť.
Po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 67 rokov zomrel známy slovenský fotograf Jozef Baran (6. 8. 1944 - 23. 10. 2011). Stručný oznam, bodka za životom obľúbeného Joža, ktorý tak ako žil, aj zomrel. V tichosti. Aj jeho hlas v posledných mesiacoch a týždňoch slabol, už nedokázal ani zatiahnuť niektorú zo svojich obľúbených moravských pesničiek, ktorými spestroval kolegom život na služobných cestách. Neodišiel navždy, zostali po ňom tisícky fotografií v archívoch jednotlivých médií.
S fotografovaním začal po skončení priemyslovky, na ceste k profesionálnej práci fotografa mal nepríjemnú medzistanicu. Bol fotografom na polícii, ale srdce mu pišťalo za novinami.
Smena na neho čakala, ale jeho šéf na polícii ho nechcel pustiť. Tichý Jozef si to s ním vybavil ručne-stručne. Potom prišla pomsta, udal ho za prezradenie služobného tajomstva, ktorým malo byť prezradenie, akými fotoaparátmi na polícii fotil.
Po deviatich mesiacoch sa to ukázalo ako scestné a mohol nastúpiť do Smeny. Súd mu vymeral symbolický trest deväť mesiacov, aby polícia nemusela platiť ušlú mzdu. Pavel Meluš mu v Smene uvoľnil miesto, stali sa kolegami, každý v inom médiu. Paľo na neho spomína ako na dobrého človeka a poctivého fotografa.
Najväčší kus života strávil v Smene, potom prešiel do Pravdy, od 1. januára 1999 do konca roku 2008, keď sa rozhodol odísť do dôchodku, strávil v týždenníku Život. Stretli sme sa ako dôchodcovia a on konštatoval, že mu ten stres chýba. Fotografovanie svadieb a rôznych výročí nemohlo nahradiť atmosféru pravej reportáže.
Pre svoju profesiu žil. Bol pedant, detailista. Nevedel nič odflinkať. Na fotenie sa dokonale pripravil. Počas rozhovoru s osobnosťou sedel pri autorovi a čakal na ideálny okamih.
Pri reportážach, alebo ako sme ich v Smene nazývali - pásovkách, do ktorých sa zmestilo šesť-sedem fotografií, redaktorom radil, ktoré fotografie zaradiť, aby najlepšie vystihli situáciu.
Rád si posedel a rozoberal, čo by sa dalo robiť lepšie. Situácie, kedy Jožo s táckou a tromi-štyrmi kávičkami, ktoré urobil sám, prišiel medzi kolegov, aby začal deň, boli nenapodobiteľné a neopakovateľné.
