Možno aj vy patríte do generácie, ktorá Vlčie diery prvýkrát videla začiatkom sedemdesiatych rokov v rámci povinných školských filmových predstavení. Možno si dodnes pamätáte nadšenie, ktoré sa všetkých zmocnilo, keď statoční partizáni strieľali zlých nemeckých okupantov ako zajace, či hrôzu, keď Nemci a gardisti obesili nevinných civilistov.
Veliteľ esesákov Hermann Thiele v geniálnom podaní Františka Dibarboru sa na dlhé časy stal vzorom všetkých filmových zloduchov a partizán Matúš Svrčina (Mikuláš Huba) zas príkladom odvahy a statočnosti. Nuž a rebríček najznámejších a najsilnejších slovenských filmových scén určite vedie Jozef Budský, ktorý s nohou zakliesnenou medzi brvnami kričí: „Nespúšťajte! Zabije ma!“
Tento skvelý film sa konečne dočkal digitálneho vyčistenia a remasteringu.
Matka Svrčinová je vdova, ktorej synovia sa rozkotúľali po svete. Najstarší Ondrej sa po zranení vrátil z ruského frontu a doma len opatrnícky frfle. Matúš utiekol z otrockej práce v nemeckých lodeniciach a napriek protestom staršieho brata sa čoskoro pridá k partizánom. Podobne aj Jano prebehol pri šíbovaní na taliansky front rovno k povstalcom. Najmladší Štefan si od štúdia filozofie odskočil domov na vakácie, ale na konci prázdnin tiež vymení knihy za zbraň.
V prvej časti tvorí centrálnu os spor bratov Matúša a Ondreja – sokov v láske a reprezentantov protiľahlých postojov. V druhej časti sa ťažisko presúva na opozitum povstalci a nacistickí okupanti.
„Slovenský film je bytostne spätý s Povstaním – v Povstaní sa narodil, v Povstaní prešiel ohnivým názorovým krstom a v Povstaní sa zákonito ustálil na pozíciách boja proti násiliu, boja proti vojne a zhubnému fašizmu,“ povedal Paľo Bielik v roku 1977 na Festivale českých a slovenských filmov v Bratislave.
Film sa nakrúcal v provizórnych ateliéroch v budove Československého rozhlasu na Leninovom námestí (dnes Jakubovo námestie). Ateliéry získali vtedy prívlastok „najmenšie filmové ateliéry na svete“, pretože miestnosť, v ktorej sa nakrúcalo, mala rozmery iba 13 x 17 metrov.
Do Vlčích dier obsadil Bielik veľa svojich kolegov. „Poznal ich a vedel, aké úlohy im môže ponúknuť. Najvzácnejšia časť filmu je tá, v ktorej vystupuje Herman Thiele. Postavu zveril Františkovi Dibarborovi, ktorý bol uznávaným komikom. Vyšiel na javisko, ešte ani neprehovoril, a ľudia sa už začali smiať.
A teraz si predstavte, že si ho Bielik trúfol obsadiť do takejto postavy. Vedel odhadnúť, čo od herca môže očakávať. Nakoniec sa to ukázalo aj pri Kapitánovi Dabačovi, keď obsadil Ladislava Chudíka,“ spomína na nakrúcanie s režisérom jeho dlhoročná spolupracovníčka Sylvia Lacková.
Film bol dokončený ešte pred Víťazným februárom, ale premiéry sa dočkal až na sklonku osudového roka 1948. Pre ideologické nedostatky boli Vlčie diery roku 1950 stiahnuté z distribúcie na šesť rokov. O háklivosti „správneho“ obrazu SNP koniec koncov svedčí aj skutočnosť, že ďalší povstalecký film vznikol až o celých desať rokov neskôr (V hodine dvanástej, 1958). Sám Bielik sa k téme vrátil roku 1959 legendárnym kapitánom Dabačom.
Z dobových recenzií
Znamenito je podaná nemecká cynická surovosť. Aj keď sme v sovietskych i našich filmoch videli mnoho scén sadistickej zvrhlosti nemeckých fašistov, predsa sú tieto scény filmu pôsobivé. Pre zvýšenie účinku sú do hraného filmu vložené i pôvodné dokumentárne zábery z bojov z Povstania a nepôsobia nijako cudzorodo, čo svedčí o vierohodnosti hraných scén.
Jaroslav Dvořáček, Kino, č. 1, 1949
Vari nik z tých, čo netrpezlivo čakali na uvedenie prvého čisto slovenského filmu, by si nebol trúfal predpovedať, že bude taký dobrý. Dnes si môžeme smelo a s hrdosťou priznať, že obavy boli bezdôvodné. Najväčším kladom je dramaticky výborne stavaný, široko založený a prísne realistický scenár a celé režijné poňatie. Jednotlivé postavy sú zväčša skutoční ľudia v plnej rozmanitosti pováh, nie figúrky, ktoré režisér ťahá na nitke, kam si zaumieni.
Pavel Branko, Pravda, 8. 1. 1949
Vlčie diery ukazujú, že nesmieme naše filmy hodnotiť už len ako filmy začiatočnícke. Vidíme, že máme režiséra, kameramanov, ktorých vonkoncom nemožno označiť za začiatočníkov. Vidíme na plátne hercov, od ktorých môžeme očakávať veľmi mnoho. Nechcem nedbať na ťažkosti začiatkov, ale zbavme sa príťaže posudzovať v budúcnosti slovenské filmy hanblivo, s mnohým ospravedlňovaním.
Ján Rozner, Nové slovo, č. 5, 1949
Skutočnou zaťažkávajúcou skúškou bol tento film pre našich hercov. Mnohí z nich ešte nikdy nehrali vo filme, no až na malé výnimky obstáli predsa čestne. Najmä predstavitelia hlavných úloh. Keďže sa v tomto filme vystriedali skoro všetci, znamená táto konfrontácia ich schopností veľký zisk pre prácu našich filmárov, ktorí budú odteraz bezpečnejšie vedieť, s kým a v akých úlohách môžu v budúcnosti počítať.
Agneša Kalinová, Nové slovo, č. 5, 1949
Autor: Mariana Jaremková, Katarína Mišíková
