Zbierka príbehov rozpráva o svete dvoch obchodníkov, životných stroskotancov, ktorí predávajú obnosené handry Slovákom, Maďarom, Ukrajincom, Rumunom, Cigánom či Aziatom, ktorí sa od nich veľmi nelíšia.
Kniha Andrzeja Stasiuka vyšla v kníhkupectve Slovart.
((flip))
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Andrzej Stasiuk
Taksim
Z poľštiny preložila
MARIANNA PETRINCOVÁ
Pre M.
Na jeseň
vidieť, že toto mesto umrie. Tí, čo mali odísť, dávno odišli. Za súmraku cítiť vôňu horiacich listov. Dym sa mieša s hmlou a zahaľuje perifériu. Svetlá žltnú a matnejú. Treba dávať pozor na chodcov, lebo sú čierni ako asfalt. Niekedy ním prechádzam krížom-krážom a vidím, že nie je ani kde, ani prečo vystupovať. Štyri križovatky, jeden kruhový objazd, signalizácia bliká na žlto už od desiatej večer. Keď fúka od severu, cítiť smrad mŕtvej fabriky. Všetci už odišli. Zostali iba tí, čo nedokážu. Ráno sa prebudia, pozrú cez okno, a nevyjdú. Iba ak majú psa. Vtedy idú na námestie prečítať si úmrtné oznámenia, zistiť, kto zomrel, a potešiť sa, že tentoraz to ešte nie sú oni. O desiatej je všetko mŕtve. Žije iba benzínová stanica. Nikto netankuje. Všetci nakupujú alkohol alebo posedávajú v krčme.
Majú čoraz väčšie, čoraz lacnejšie a čoraz staršie autá. Kupujú ich od špekulantov, ktorí kšeftujú so zahraničným šrotom. Áno, všetci odtiaľto odchádzajú alebo sem niečo dovážajú.
Nič tu nie je. Tie autá sa hneď rozpadnú, vypadnú z nich spodky, a karosérie skončia v lesoch za mestom. Už to nik nekúpi. Usadia sa v nich líšky alebo jarabice. Líšky majú rozum. Vídavam ich čoraz bližšie pri meste. Ľudia vyhadzujú jedlo. Nakúpia, a nestačia zjesť. Je lacné a odporné. Ideálne pre líšky. Niekedy prebiehajú cez cestu ako mačky alebo psy. Žerú klobásu a bývajú v zhrdzavených limuzínach. Nikto ich predsa neodprace. Starý, sotva živý kovový šrot. Ale tým z pumpy to neprekáža. Väčšinou sú holohlaví, chudí a s odstávajúcimi ušami. Akoby boli podvyživení. Niekedy tankujem v noci a pozerám sa na nich cez okno. Majú nervózne pohyby, ktorými pripomínajú hmyz. Určite ich v detstve bili. Zbytočne. Sú hlúpi a bez prestania nadávajú. No potom, keď sa rozídu, keď zostanú
sami, chvatne, so sklopeným zrakom sa mihajú v tieni múrov. Aj fízli sa tam schádzajú. Tiež sú väčšinou holohlaví. Možno iba trochu lepšie živení, väčší, vypasení a sebaistejší. Je to istota, ktorú poznajú z amerických filmov. V noci v meste okrem benzínky fungujú iba požičovne filmov. Ľudia si berú dva, tri, štyri a vracajú sa do bytov. Fízli sa ničím nelíšia od ľudí.
Možno sa im len zdá, že sú lepší ako ostatní. Ale nie sú. Sú takí istí ako holohlaví s odstávajúcimi ušami. Pozerajú tie isté filmy a takisto chodia do baru na benzínke. A takisto čakajú na nejakú revolúciu, ktorá všetko zmení. Toto cítiť v tomto meste – čakanie. Všetci riešia život dočasne. Prečkávajú v nádeji, že všetko sa obráti hore nohami, že bude úplne inak ako teraz, že poslední konečne budú prví.
Včera večer som sedel blízko stola, pri ktorom sedeli otec a syn. Cez mesto len prechádzali. Takých ľahko rozoznať, lebo sa cítia neisto. Stále sa rozhliadajú. Dokonca aj keď je pokoj, nedá im to a obzerajú sa na obe strany, akoby očakávali úder alebo zádrapku. Otec bol veľký, tučný, s fúzmi. Sedel nedbalo rozvalený, ale stále sa obzeral. Syn sa na neho podobal, už puchol od výdatného a lacného žrádla. Čakal som na niekoho a počúval som ich asi polhodinu. Hovoril hlavne starý. O nejakom aute, a vlastne o dverách na aute: či sa ich oplatí lakovať a meniť výstuž. Syn v zásade súhlasil so všetkým a kýval hlavou. Slovo „výstuž“ padlo asi desať-, pätnásťkrát a rytmicky sprevádzalo nevýrazný výklad. Starý dával tomu táraniu váhu otcovských ponaučení o zmysle a nástrahách života. Jedli fazuľovú polievku. V kuchyni sa pre nich vyprážali rezne. V istom momente monológ nenápadne skĺzol k mobilnému telefónu v nejakej prijateľnej cene „s celým paušálom“. Syn znovu pritakával a prihadzoval slabiky. Potom vstal a išiel k pultu po taniere s druhým. Mal na sebe tmavomodrú šuštiakovú súpravu. Otec koženú bundu.
Nedočkal som sa a musel som už ísť. Videl som ich ešte cez okno. Starý pomaly prehĺtal a pomedzi sústa rozprával. Mladý jedol so zrakom upretým do taniera. Neboli odtiaľto, ale išli na podobné miesto. Dajme tomu, niekam do Żłobísk alebo ešte ďalej, úplne na hranicu. Nanajvýš tam majú menej lámp a áut, ale zvyšok vyzerá rovnako. Teraz však sedeli na umelej koži, pri stole predstierajúcom drevo, pod umelým kvetom, v poniklovanom a vyupratovanom vnútri, a vôbec sa neponáhľali domov. Tak vzniklo toto mesto. Ľudia sa sem sťahovali, lebo nemohli vydržať doma. Teraz odtiaľto utekajú a robia miesto takým ako títo tu. V biznise musí byť pohyb. Inak všetko odumiera a pohyb spolu s biznisom sa sťahuje niekam inam. Zostanú tí, čo nevládzu. Všade zostávajú a berú si na starosť zvyšky. Ako ja. Stačí desať minút denne, aby človek prešiel z jedného konca na druhý.
V celom meste je dvadsaťdva obchodov s obnoseným oblečením. Niektoré vyzerajú, akoby predávali nové: zrkadlá, kabínky, veľa svetla, do iných sa vchádza ako do pivnice. Nemajú okná ani vetranie. Všetko privážajú z Európy. Tvrdia to. Raz za týždeň pristaví na vedľajšej koľaji nákladný vlak s tovarom a vykladá veľké balíky zlisovaného šatstva. Majiteľky obchodov, lebo sú to výlučne ženy, si rozdeľujú tovar, vážia, platia a nakladajú do dodávok. Toto všetko sa deje v utorky, a vtedy sa obchody otvárajú až popoludní. Ľudia hovoria, že všetko pochádza z Európy. Tvrdia to, lebo Paríž je pre nich vždy istou útechou. Hlavne pre ženy, ktoré si obzerajú veci zo všetkých strán, skúmajú na svetle, vystierajú a hovoria: „Odložte mi to, prosím vás. Zajtra prídem s peniazmi.“
Ten utorkový vlak potom vyráža do hôr, na hranicu, a ťahá také isté vagóny do Sabinova, do Gönca a do Bistrice. Na rampách čakajú ženy, autá a chlapi najatí na nakladanie, a v Bistrici okrem áut čakajú i konské záprahy. Ženy platia za kilo, ale nie je to ako odvážiť, a tak sa hádajú s vagónovými veľkoobchodníkmi, ktorým sa nadávky miešajú v piatich jazykoch. Vyzerá to presne takto: peroxidové blondíny vyťahujú jednotlivé kusy z napchatých balíkov, dvíhajú hore, strkajú pod nos tučným podvodníčkom v kožených bundách a vreštia: „Toto je Paríž, toto je Francúzsko?! Toto je pojebané Turecko!“
Poznám to dobre. Jazdil som pre ne s dodávkou. Volali mi a hovorili, aby som prišiel o siedmej, o šiestej alebo skôr. Pamätám si ten smrad lacného pracieho prostriedku. V lete sa to nedalo vydržať. Pol hodiny pod plechovou strechou a človek sa dusil. Vozil som tovar až do Żłobísk, do Grobowa a ešte ďalej. Potom som spoznal Władka a začali sme to robiť na vlastnú päsť, bez sprostredkovateľov, bez ženských, brali sme z vagóna, ako prišlo, zaplatili sme a jazdil som. Dokázal rýchlo počítať a vydávať drobné. Mal v hlave všetky kurzy: sedem, osem, desať valút. Delil, násobil, odpočítaval a počítal percentá, a zároveň rozprával, fajčil, jednal a hádal sa s klientmi. Toto všetko mu zostalo ešte z dávnych čias, keď s vreckami plnými rubľov, lei, forintov a korún jazdil cez Černovice do Suceavy a potom sa vracal cez Satu Mare, Tokaj a Košice.
Teraz sme zastavovali kdesi v Ożennej alebo z druhej strany hôr, v Havaji, v Mikovej, ďaleko od železnice, ďaleko od hlavných trás. Władek bol tučnejší a pomalší, ale stále si vedel poradiť s dedinskými ženskými. Lepšie kusy sme mali rozvešané na stojanoch – stačilo vybrať z dodávky a rozložiť na námestíčku pred obchodom alebo krčmou: saká, kabáty, kostýmy. Zvyšok sme vozili v plastových debničkách. Z pár dosiek sa urobilo niečo ako pult a mohlo sa začať. V Toryse mal Władek známeho starostu, kde keď sme rozkladali tovar, z ampliónov dedinského rozhlasu starostova sekretárka ohlasovala jedinečnú príležitosť kúpiť európske a celosvetové oblečenie za neuveriteľne nízke ceny v miestnej mene. A potom prichádzali ženy vo fialových šatkách, dvíhali k očiam, obzerali si na svetle, žmolili v dlaniach umelý hodváb, spranú bavlnu, zodratú vlnu a pýtali sa: „Koľko stojí?“, a Władek vtedy prevracal oči k nebu, akoby sa ho niekto dotkol, a odpovedal: „Vážená pani a drahá vedúca, tu nie je žiadne «kolko», pretože to nestojí takmer nič, je to zadarmo, ieftin, lacno, a odtiaľto do samého Prešvára nenájdete nič olcsób.“ Priesvitný zelený volánový nylon si prikladal k okrúhlemu bruchu, urobil pol kroka na jednu a pol na druhú stranu a ženy ho sledovali ako čarodejníka, divotvorcu, čo sem zostúpil, aby zmenil ich život. „Paris – London – New York, tak je tu napísané,“ strkal im pod nos pekné, zlatou nitkou vyšívané visačky vyrobené určite kdesi v Istanbule alebo v Pekingu.
„Hej, Paris,“ odpovedali a vietor im vytrhával z rúk praním roztiahnutú handru, po troch noseniach zavrhnutý brak, kreácie, ktoré vyšli z módy skôr, ako na ne niekto pozrel. Áno, bez neho by sme si neporadili. Bez neho by sme nič nepredali ani Cigánom. A ak to bola skutočne Torysa, Cigáni prichádzali z toho svojho zúfalého, dreveného puebla pozbíjaného na kopcoch nad dedinou. Áno, ani im by sme nič nepredali, hoci vyzerali ako ľudia, čo potrebujú všetko. Hlavne ženy, ženy s deťmi. Stávali v polkruhu a čakali, až sa tie biele trochu rozostúpia, až sa vynadívajú, až niečo kúpia za modrú alebo červenú bankovku. Tie biele ešte nejako vyzerali. Mali na sebe niečo normálne, niečo, čo si vybrali, niečo, čo malo nejaký zmysel, kvetovanú šatku, sukňu, zásteru, niečo, čo nosili ich matky, niečo obyčajné. Ale tie druhé, to už bol celosvetový konfekčný vesmír, žlté, červené, zelené a modré, a fosforeskujúco žiarivé ako plamene, čo uvádzajú do pokušenia. Cez to presvitali čokoládové telá, bronzová pokožka na roztrhaných miestach a záblesk tisíca a jednej noci v otvorených zipsoch.
„Čierni bratia a sestry...“ – takto sa im prihováral, a bol som zbytočný. Nechával som ho a pozeral som na upravené murované domy postavené štítmi do ulice. Tieto dediny vyzerali ako nízke mestečká. Čo sú to za dediny, kde nevidieť sliepky ani konské hovná. Všetko niekde schované za múrmi a bránami. Na štvorhranných kostolných vežiach namaľované hodiny s ručičkami zastavenými na trištvrte na dvanásť, akoby sa okamžite malo niečo stať, niečo nastať, niečo sa zmeniť, akoby mali prísť Tatári alebo Turci, alebo Nemci, alebo Rusi, alebo Američania, alebo akoby sa mal za tú štvrťhodinu stať nejaký zázrak a už na veky vekov nemal prísť nikto.
– Tak teda, čierni bratia a sestry! Viem, že nemáte peniaze, viem, že ich nemáte príliš veľa, hoci som za to, aby ste mali, a to čo najviac, a najlepšie vlastných, cigánskych, z cigánskej národnej banky, a silnejších ako dolár a euro dokopy, bratia a sestry...
No nedal by som hlavu na to, že to bola Torysa. Možno práve vtedy sme zašli ďalej na juh? A vôbec nás neobkolesili najprv biele ženy, ale hneď tie druhé, lebo to boli nejaké Vlachy alebo Bystrany? To on vždy určoval trasy a nachádzal cesty, to on vymyslel celý ten obchod a on prišiel jedného dňa za mnou a povedal:
– Čo budeš len tak jazdiť dookola po tejto diere a voziť pre tých dvadsať ženských, čo ich hneď bude tridsať? Pôjdeme tam, kde nás naozaj potrebujú a kde ešte nie sú ženské. Pôjdeme tam, kde je ešte väčšia chudoba. Spýtal som sa ho vtedy, prečo nejde sám.
– Lebo nerád jazdím. Zato sa rád dosť skoro ráno napijem. To nejde dokopy. Nezačínal zasa tak skoro. Niekedy okolo poludnia a s poldeci. A ak sme boli na ceste, v práci, udržiaval do večera, do zotmenia, pravidelný hodinový rytmus. Dali sa podľa neho nastavovať hodinky. Jeho spaľovanie bolo také presné ako chemická reakcia v laboratórnych podmienkach. Povedal som vtedy „dobre“, pretože toto východisko bolo takisto zúfalé ako všetky iné východiská, ale aspoň som mal istotu, že pred nami tu na to nikto neprišiel.
– No a nemám prachy, – povedal nakoniec. Avšak to „dobre“ som povedal až po nejakom čase. Predtým mi musel veľmi veľa porozprávať. Dobiehal ma na vedľajšej ulici, na benzínovej stanici, keď som tankoval alebo jedol, alebo jednoducho naskakoval, keď som stál na červenú. Dnes sa mi zdá, že som ho poznal odnepamäti, ale za nič na svete si nespomeniem, ako a kde sme sa zoznámili. V takomto meste je to tak, že človek stretáva stále tých istých ľudí, a tak sa cudzí napokon stane známym z videnia, potom známym, a neskôr si už nevieš predstaviť, že svet mohol existovať bez neho.
– Všetko sa zmenilo, – hovoril.
– Kedysi som jazdil s novým do miest. Tam, kde boli najväčšie trhoviská. Do Suceavy napríklad, alebo hocikde inde, alebo k vyhladovaným Rusákom, alebo na Keleti, ale to sa skončilo. Skončil sa aj Mexikoplatz. Teraz treba jazdiť so starým na dedinu. S takým, ktoré je obnosené pre mesto, ale pre vidiek ešte dobré. A farebné ako v televízore, a tam, kde pred nami ešte nikto nebol. A v každom prípade nie mnohí. Predstav si! Zahraničný tovar zo zahraničia! To bude fungovať. Od svojich si nevezmú, ale od nás áno.
Prechádzali sme cez mŕtvu colnicu uprostred hôr. Veľké zasklené budovy stáli na pustatine a opieral sa do nich vietor. Z diaľky to vyzeralo ako opustená vesmírna loď alebo rozbitý supermarket. Bielo-červené závory trčali k nebu a hrdzaveli. Sklá boli rozbité. Deťmi, sťahovavými vtákmi, vetrom – ťažko povedať. Keď prichádzala jar, keď sa otepľovalo, Cigáni tiahli z južnej strany hôr a stavali tu čosi, čo vyzeralo ako táborisko. Vonku pálili ohne, varili, jednoducho žili a spali v dobrom
počasí. Dovnútra, do kancelárií, do hál na colné odbavenie, do búdok, v ktorých kedysi úradovali strážcovia so svojimi počítačmi, pištoľami Glock a tlačidlami na otváranie závor, sa sťahovali, keď lialo. V podstate sa stali niečím v štýle novej colnej služby. Autá na tomto mieste spomaľovali ako kedysi. Vchádzali do tieňa otvoreného hangára plného vzdušných prúdov s naučeným rešpektom a vtedy oni vychádzali zo zákutí, blokovali cestu a domáhali sa mýta: detváky, ženy s nemluvňatami, muži sa držali trochu ďalej, ale dostatočne blízko. A väčšina prechádzajúcich platila. Spúšťali okná a dávali nejaké drobné. Dvadsať centov, zlotý, pätnásť korún, sto forintov, päťdesiat kopejok, dvadsať bani – dávali veľmi ochotne, lebo to bolo niečo ako štempeľ v pase. Počerné detváky sa hojdali na rampách ako na hojdačke, otcovia stáli s rukami založenými na hrudi a pozerali nehybným zrakom a ženy len pristupovali s natiahnutými dlaňami, akoby vyberali peniaze za predstavenie.
Na šnúrach visela bielizeň a vznášal sa modrý dym. Prechádzali sme tadiaľ tak často, že od nás nič nechceli. Zastavovali sme a muži prichádzali, aby sa s nami zvítali. Občas som zatiahol nabok, na miesto, kde kedysi colníci prehľadávali batožinu, a Władek odsúval bočné dvere. Vyberal jeden, druhý, tretí fosforeskujúci zázrak a venoval spolu s poklonou niektorej z dôstojnejšie vyzerajúcich žien. Chlapov ponúkal cigaretami. Potom sme vyrazili cestou cez les, škriabali sme sa na karpatské rozvodie a po pätnástich minútach sme boli na druhej strane hôr.
– Onedlho ich tu bude viac ako nás, – hovoril pri pohľade na prvé upravené domy pri ceste.
– Založia si svoj štát a basta.
Takéto mal nápady, pretože stále žil minulosťou. Určite preto som nakoniec súhlasil. Aby som nemyslel na to, čo bude, aby som to prenechal iným. No a preto, aby som necítil pach mesta. Jazdil som po ňom dookola. Takisto ako tí úbohí a hlúpi holohlaví, čo si namontovali dvojité výfuky, pretože práve tak podľa nich vyzerá dobrodružný život. Takisto. S tým rozdielom, že ja som mal starý zablatený diesel, s ktorým som sa pokúšal zarábať.
– Oni vždy žili z toho, čo sa vyhadzuje, čo nikomu netreba. A prichádzali tam, odkiaľ už všetci odišli, – tak hovoril, keď sme míňali Zborov s mŕtvym kostolom s dvomi vežami. Teraz tam hniezdilo vtáctvo a videli sme, ako na oblohe v pozadí krúžia vrany, havrany, kavky, možno aj krkavce, v každom prípade niečo čierne. Celé kŕdle vyletovali z dier v škridlovej škrupine. Možno práve vtedy sme po prvý raz vyrazili s tovarom na juh a najviac ma prekvapilo, že kostol môže byť jednoducho opustený a bývajú v ňom vrany. Bolo tam rázcestie. Naľavo sa išlo k Rusínom, napravo k Cigánom. Tak som si to zapamätal, a hoci odvtedy prešlo dosť času, vždy si v Zborove opakujem, že vľavo je Rus a vpravo India.
– No a odkedy už hranice nie sú pod prúdom, sám si videl, hneď sa nasťahovali.
– Mali by sme si v týchto sklárňach založiť obchod, namiesto toho, aby sme sa takto prevážali, – povedal som.
– Zabudni. Keď odvolali strážnikov, viacerí tam skúšali všeličo. Krčma, krčma s diskotékou, bordel, bordel s krčmou, bodrel s diskotékou, ale vždy bolo tak, že prišli z tamtej alebo z našej strany, posedeli, poobzerali, vypili pivo a išli domov. Občas sa zjavili druhý, tretí raz, ale nakoniec vždy odišli a potom ich tu už nikto nevidel. Necítili sa bezpečne. Bordel v sedle uprostred lesa je dobrý v nejakej romantickej knižke. Bol príliš na očiach, hoci v pustatine.
– Cesta je príliš úzka, – povedal som.
– Čo?
– Kamióny tu nemôžu jazdiť. V zime už vôbec.
– Áno, – odpovedal. – Máš pravdu. Kamionisti sú ako hladné psy. Áno, tureckí kamionisti sú ako hladné psy, – a začal sa smiať.
A potom za Bardejovom mi prikázal zabočiť doľava, na vedľajšiu cestu, skratku, ktorá nám mala ušetriť dvadsať alebo tridsať kilometrov.
– Kedysi som tadiaľto išiel, – povedal. – Kedysi som tu mal známeho. Vozil som mu baranie kožky. Naraz zo desať. Išli sme traja, štyria a kožky ležali na sedadlách ako poťahy. Bolo treba na nich sedieť, aby si colníci nič nevšimli. Trvalo to asi pol roka, takýto zisk. Už si nepamätám, čo sme vozili naspäť, ale určite špiritus. Raz sme previezli zo pätnásť litrov v náhradnom kolese, ale potom smrdel od gumy a sami sme ho museli vypiť. Cesta sa zúžila a zhrboľatela. Staré drevené domy stáli tesne vedľa seba a hneď za chrbtom im vyrastali strmé steny úžľabiny. Na malých plochách medzi ohradami ležali na hromadách smrekové a bukové pne. Sťahovali ich z lesa a teraz tu čakali na odvoz. V celej dedine som nevidel ani jedno auto. Ľudí tiež nebolo vidieť. Na svahu stál veľký lesný traktor. Bol studený a zhrdzavený. Zastavili sme pri poslednom dome a prikázal mi zatrúbiť. Videl som, ako sa v okne pohla záclona. Po dlhej chvíli vyšiel spoza rohu starý muž v baranej veste. Zastavil sa a pozeral smerom k nám.
– To je on. Radšej počkaj tu. Nemá rád cudzích, – povedal a vystúpil z auta. Postavil sa k bránke, akoby čakal, kým ho starec nespozná, a až keď kývol hlavou, vošiel.
Bol to posledný dom a o kúsok ďalej sa asfalt menil na štrk.
Autor: Andrzej Stasiuk, vydavateľstvo Slovart
