Inteligentné pesničky TOMÁŠA SLOBODU z našich rádií nepočujete. Spevák, hudobník a producent známy z kapiel Le Payaco a Sounds Like This však tvrdí, že úspechom nie je rotácia v rádiách ale osobitý zvuk.
Sloboda. Môže si hudobník želať lepšie priezvisko?
Mám to šťastie, so svojím menom som spokojný (smiech).
Čím momentálne žijete?
Komponujeme a nahrávame pesničky, verím, že druhý album Sounds Like This vyjde na jar. Trochu sme však pozmenili zostavu - odišli Teo Heriban a Juraj Podmanický, ktorým sa rozbehol Billy Barman, od jari sa ku mne a Martinovi Andrášovi pripojili Marian Slávka na bicie a Lukáš Duchovič na gitaru.
Okrem toho sme s Jurajom Vitézom a Martinom Stempelom oprášili kapelu Le Payaco, po piatich rokoch sme odohrali dva koncerty, na Pohode a v Bratislave. Ďalší zaujímavý projekt, ktorého som členom, je All Stars Open Band, kde sa zišlo veľa vynikajúcich domácich spevákov a muzikantov.
Le Payaco nazývali alternatívno–popovou kapelou. Nie je to trochu protirečivé?
Niektoré pesničky popové, niektoré viac alternatívne. Občas sa stávalo, že sme hrávali komerčné akcie, spustili menej známe kusy a ľudia boli zaskočení. Le Payaco však vždy bol rokenrol, niekedy s nádychom popu, retra, blues, reggae alebo swingu.
Tie pesničky si pred rokmi našli cestu do komerčných rádií, čo sa nedá povedať o vašich neskorších sólových albumoch. Čo sa zmenilo?
Zmenili sa rádiá, hudba aj môj prístup. S Le Payaco sme prerazili koncom deväťdesiatych rokov, keď ešte nebolo možné, aby kapela nahrala album vo vlastnom nahrávacom štúdiu. Vtedy to fungovalo tak, že sa kapely poskladali na štúdio, prišli s dobre pripraveným materiálom, nahrali jednu-dve pesničky a v priebehu roka vyskladali album. Dnes sa čas v štúdiu meria iným metrom. Súčasnú hudbu zmenili digitálne technológie, umožňujúce napríklad to, aby pesničky vznikali za pochodu. Na druhej strane, je škoda, že sa prestal používať analógový spôsob nahrávania na pásy, pretože s ním sa vytratila ozajstná živá hudba a fantastický zvuk. Hoci v digitále môžete donekonečna editovať a využívať množstvo kvalitných samplov, vždy to bude iba pokus o autencititu. Výhodou je, že digitál vyhráva hru s časom. Je fantastickou pomôckou pre celú tanečnú scénu a mainstream, kde môžete nahrať hit bez toho, aby ste vedeli spievať a hrať. Stačí šikovný producent.
Vám v začiatkoch do produkcie niekto hovoril?
Keď sme začínali, veľa odborníkov nám chcelo ukazovať, ako sa to robí, my sme však boli dostatočne tvrdohlaví a namyslení. Jednoducho sa udialo, že nám narastalo publikum a hrali nás rádiá. Dnešné nové kapely to v médiách majú určite ťažšie.
V čom?
Call-outový systém, ktorý rozhoduje v rádiách, uprednostňuje overené hity, známe tváre, výhercov SuperStar a podobne. Hudobník má na výber. Buď sa strápni, ak sa do tohto sveta pokúša preniknúť, alebo sa na to vykašle a nebude sa zaoberať niečím čo pre jeho umelecký rast ani nie je podstatné. Lenže, ani rádiá nie sú všetko. Na Slovensku sa stane, že známy interpret hľadá sponzorov a rozdáva vstupenky, aby ľudia prišli na koncert a naopak, kapela ignorovaná v rádiách hrá pre plný klub. Žijeme v čudných časoch.
Váš názor na slovenský stredný prúd?
Veľmi ho nesledujem. Pop ako taký mám rád, ale nie ten načesaný.
Čo mu chýba?
Ide jedným uchom dnu a druhým von, nekomunikuje. Dokážem si predstaviť, že to bude inak, že sa na nás z éteru bude valiť kvalita, ale skôr to asi celé padne na hubu. Isté je, že mladšiu generáciu toto vôbec netrápi, má svoje empétrojky v iPhonoch a je spokojná.
Júl 1997 na chalupe. Le Payaco (Martin Stempel, Juraj Vitéz, Stano Petrov a Tomáš Sloboda) mali za sebou rok existencie, o dva roky vyšiel ich prvý album. Foto: Juraj Sloboda
Deväťdesiate roky
Poďme späť. Pamätáte si svoju prvú pesničku?
Prvý text som napísal asi ako deväťročný. To už som mal sídliskovú kapelu a hoci sme nevedeli hrať, cítil som sa super ako člen skupiny (smiech).
Nedajú sa prepočuť vaši obľúbenci, Beatles.
Beatles sú dodnes mojou obľúbenou kapelou. Dokážu ma inšpirovať harmonickým postupom, zvukom, či textom. Vždy som obľuboval muzikantov, čo si sami robia hudbu a texty. Beatles ma priťahovali ako fenomén, ozajstná kapela, kde štyria veľmi talentovaní ľudia hrali, skladali, spievali a produkovali vlastné nahrávky. Navyše im priala doba, takže niečo podobné sa ťažko zopakuje alebo si budeme musieť veľmi dlho počkať.
Kedy prišla prvá vážna kapela?
Skupina Rain, kde som hrával aj s Petrom Bálikom, už mala vedúceho, pána Ivana Brtáňa, ktorý nás normálne manažoval, vyrábal aparatúru, foneticky prepisoval beatlesácke texty. Bol to taký slovenský Brian Epstein. Neskôr zo slávnych Beat Boys – beatlesáckych klonov, ktorým som raz zaskakoval za bicími – vznikla kapela Kukuspit, ktorá už hrala čistý underground. Medzitým som z beatlesáckych coververzií vyrástol a keď som mal štrnásť, pätnásť rokov, mal som vlastné kapely Sonic, neskôr Merry Go Round.
To boli deväťdesiate roky.
Boli to fajn časy. Keď u nás prišiel do kín film Oliver Stonea The Doors, všade bolo cítiť návrat šesťdesiatych rokov a hippies. Všetci sme nosili dlhé vlasy, bokombrady, zvonové nohavice, kvetované košele, koráliky. Niektorí boli echt ušmudlaní a štýloví vo vyťahaných tričkách. V čase, keď depešáci a metalisti pomaly dožívali, sme boli nová vlna, novodobí hipisáci, ktorí priniesli nové témy. Návrat k šesťdesiatym rokom prišiel v hudbe aj vo svete. Britpop, Blur, Oasis, Pearl Jam, Nirvana - to všetko nám odrazu znelo inak, po osemdesiatych rokoch, ktoré nám vtedy z hudobného hľadiska pripadali nechutné.
Deväťdesiate roky ako prvé priniesli zvláštnosť, že deti vyrastajú na rovnakej hudbe ako ich rodičia. Čo to mohlo znamenať?
V šesťdesiatych rokoch sa zrejme udialo niečo mimoriadne. Stačilo niekoľko rokov, aby sa zmenilo celé myslenie ľudstva a mocní tohto sveta sa to dodnes snažia upratať. Ktovie, aká bude generačná medzera medzi nami a našimi deťmi.
Kedy vznikli Le Payaco?
Na jar 1996. Juraj a Martin sa už predtým poznali, so Stanom sme boli spolužiaci. Veľa sme hrali a skúšali po krčmách a podnikoch. Niekoľko mesiacov sme strávili v Anglicku, dokonca sme mali ponuku na dlhodobejšie hranie. Lenže medzitým sme na Slovensku po troch rokoch odmietania dostali ponuku od jedného malého vydavateľstva na album. Napokon sme sa rozhodli pre nahrávky v slovenčine a koncerty doma.
Z toho albumu niektoré pesničky zľudoveli, napríklad Intelektuál: „Zadumane hnietim si brady špic / zajtra totiž odlietam / na prednášku do Budmeríc.“ To už nebolo slovenské textárske klišé o večnej puberte.
Text Intelektuála napísal Stano. Mnoho z inšpirácie pochádzalo z toho, že sme trávili veľa času v meste, nesedeli sme doma. Tak pol na pol sme spolu chodili do školy a ulievali sa v kaviarňach. V Café Galeria, o ktorej sa spieva v pesničke, som presedel celé roky od rána do záverečnej, poznal som hostí aj barmanov. Práve tam vznikalo veľa našich textov.
Pohoda 2005. O rok sa rozídení Le Payaco na festivale lúčili s publikom
Čo ste študovali?
Herectvo na konzervatóriu.
Aj ste regulárne hrávali?
Hrával, popri škole štyri-päť rokov na Novej scéne, v Nitre, v Astorke. Mojim súputníkom na Novej scéne bol Róbert Roth, v Národnom divadle som alternoval Dušana Cinkotu. A do toho všetkého prišla kapela a koncerty. No pre mňa nebolo ťažké rozhodnutie, čomu mám dať prednosť. Kapelu som chcel mať vždy a tak herectvo muselo ísť bokom.
Le Payaco zneli osobito. Nebol to Elán, ani Richard Müller a pritom to boli jednoduché inteligentné pesničky. Mali ste v tom od začiatku jasno?
Ono to šlo samo. Asi bolo dôležité, že sme už v detstve počúvali veľa dobrej muziky. Nevyrastali sme iba na Eláne či Teame ako mnohí naši rovesníci, chytali sme rakúske rádio Ő3, kde znelo niečo celkom iné ako v našom rozhlase. Samozrejme, neskôr som zistil, koľko zo slovenského popu mi predsa len zostalo zakódované pod kožou. Keď som začal písať texty, zistil som, aké ťažké je oslobodiť sa od rôznych počutých klišé.
V angličtine píšete ľahšie?
Nie je to jednoduché. Texty sú rovnako dôležité ako hudba a vždy je náročné zaspievať slová sprofanované inými pesničkami. Mne sa páči napríklad texty Jany Kirschnerovej. Ona používa bežné slová, ale v kombináciách, ktoré majú zmysel, fantastickú atmosféru a keď ich zaspieva, je to krásne a hlboké.
Prečo sa Le Payaco rozišli?
V roku 2006 sme pochopili, že sa každý chceme vydať iným smerom. Aby sme nemuseli tlačiť na pílu a nerobili niečo, čo nemá zmysel, ale stojí energiu, kapelu sme rozpustili. Bolo to najlepšie rozhodnutie.
Foto: Peter Žákovič
Čo je dobrý zvuk
Vedeli ste, že rovnako ako vy vašu súčasnú skupinu - Sounds Like This – nazval album jeden kanadský pesničkár?
Dodatočne sme to zistili, ale boli sme prví, jeho album vyšiel až v roku 2008. V našom prípade som chcel názov súvisiaci so zvukom. Zvuk je pre mňa veľmi dôležitý. Vytvára atmosféru, je rukopisom autora a polovicou úspechu, rád sa so zvukom hrám a skúšam rôzne technológie. Preto Sounds Like This.
V čom spočíva dobrý zvuk?
To je ťažká otázka.
Skúsme inak, prečo vás kapely oslovujú ako producenta nahrávok?
To sa treba spýtať ich. Mojou úlohou je naplniť predstavu kapely. Ako prvé sa ich preto pýtam na ich konkrétne predstavy o zvuku.
Tak skúste konkrétne.
Niektorí chcú napríklad zachytiť dravosť, akú majú na koncertoch, iní chcú pomôcť s aranžmánom. Spoločne rozoberáme skladby do úplných detailov predtým ako ich nahráme. Ako budú znieť bubny? Hlbšie naladené, tučnejšie, tenšie alebo ambientne? Aké použijeme činely, kam postaviť mikrofón? Je to ako hra, stavebnica. K dispozícii máme fúru farebných kociek, z ktorých môžeme stavať hrady, pevnosti, mosty, čokoľvek.
Oproti obávanej postave producenta z veľkej nahrávacej firmy, ktorý mladým hudobníkom rozkazuje a dozerá, vy ako služobník kapele plníte jej predstavy?
Áno. Základom je otvorená komunikácia. Niekdy sa môže stať, že v hudbe kapely akoby náhodou počujem čosi, čo nepočujú oni, ich to zaujme a spoločne sa vyberieme inou cestou. V poslednom čase sa však bránim príliš výrazným zásahom do cudzích pesničiek. Lepšie je kapelu nechať, aby dýchala sama za seba. Môj postoj je, vytiahnuť z nich to najlepšie, aby sami – cezo mňa – nachádzali, čo hľadajú. Predtým sa stávalo, že som sa po produkciách cudzích albumov cítil celkom prázdny. Nedokázal som sám nič vytvoriť alebo ponúknuť, všetky nápady a fóriky som vyčerpal produkovaním iných.
S novými technológiami kapely opúšťajú štúdiá a hľadajú intímnejšiu atmosféru. Veríte, že osobité miesto sa odtlačí v nahrávke?
Vždy je to tak. Pre kapely bývalo veľkým rozčarovaním, keď prišli do štúdia a zistili, že naskúšaný materiál znie úplne ináč ako v skúšobni. Nezostali im nič iné, ako sa pokúsiť znovu sa stotožniť s pesničkou. Ja si myslím, že ideálnejšie je, nahrať pesničku presne na mieste, kde vznikla. Technika to umožňuje.
Zľava: Lukáš Duchovič, Tomáš Sloboda, Marián Slávka a Martin Andráš
Čím je pre vás pesnička?
Nemám definíciu pesničky. Z jedného pohľadu to môže byť akási výpoveď z najhlbšieho vnútra. A z iného pohľadu - v poslednom čase sa pokúšam pri písaní pesničiek obchádzať klasickú štruktúru: dve slohy, refrén, c-časť, sloha, refrén. Namiesto toho skúšam spájať niekoľko rôznych motívov, aby nijaký z nich nebol dominantný. Je to vzrušujúce, občas sa ocitnem niekde, kde som nemal v úmysle skončiť. Hoci mnohí tvrdia, že pesnička musí mať silný refrén, ja si to nemyslím. Tak totiž znie veľa hitov a všetky sú si podobné.
Existuje recept na hit?
Určite, ale mňa by to nebavilo. Nemám nič proti vydareným hitom, iba nekalkulujem dopredu, že teraz idem napísať hit. Pesnička vzniká a má vlastný dôvod na existenciu, ktorý nedokážem logicky vysvetliť, pretože tam logika nemá čo robiť. Dám sa viesť intuíciou a všetko sa začne núkať samo. Niekedy v štúdiu nahrávame podklad a ja v ňom počujem niečo, čo som predtým nepočul. Môže, ale nemusí prísť zistenie, že treba celú pesničku prekopať.
Čo je problém, s dnešnými možnosťami nemusíte vedieť, kedy skončiť.
Môže to byť zdĺhavé, ale ak pesničku do nekonečna prerábate, môže to byť signál, že prvotný nápad nebol až taký silný. Hudba je trochu šialenstvo. Niekedy presne viete, čo chcete, a idete za tým, inokedy vás vedie intuícia k tomu, čo chcete, ale ešte to neviete. Ja som skôr človek hľadania, nebaví ma chodiť po tých istých cestách.
Ako tútor súťaže Coca-Cola Popstar máte prehľad o nových kapelách. Sú ďalej, ako ste boli vy?
Dnešná alternatívno-popová scéna – čo počujete napríklad na Rádiu FM – je ďalej, ako sme boli pred pätnástimi rokmi my. Zoberte si The Uniques, kapelu svetovej kvality. Doma ich okrem poslucháčov efemka nikto nepozná a do sveta majú ako Slováci stonásobne ťažšiu cestu ako hocijaký Belgičan alebo Rakúšan. Začínajúce kapely tiež zápasia s tým, že si nemôžu dovoliť naživo hrať. Nehovoríme o tom, že by ich hudba mala živiť. Ide o to, že ak si chcete zahrať, stojí vás koncert päťsto eur, ak si zrátate prenájom sály, plagáty, výlep. Kluby berú veľmi málo za vstupné, nemajú za čo vyplácať kapely a tie si rozmyslia, či niekam cestovať stovky kilometrov na vlastné náklady. Robiť hudbu a mať kapelu je krásne, ale špeciálne u nás aj veľmi drahé.
Cédečka proti vinylom
Ste známym fanúšikom vinylových platní. To ste boli vždy, alebo vás presvedčil návrat vinylov v posledných rokoch?
Vždy som bol vinyl pozitiv. Mám slušnú zbierku a rád sa vo vinyloch hrabem. Je to ako s knižnicou. Tiež presne viete, čo kde máte, čo môžete vytiahnuť. Roky presadzujem názor, že cédečkami – nieto empétrojkami – si nebudem ničiť uši, keď máme vinyly.
Je to taký rozdiel?
Lepší nosič ešte nevymysleli. S cédéčkom sa platňa nedá porovnať. Prináša hlbší a širší pocit prítomnosti, širšiu stereobázu. Neviem predstaviť, že by som niekde na párty púšťal Boba Marleyho, The Kinks či Fleet Foxes z cédečka – to by bola čudná party. Cédečko aj empétrojka sú pri prehrávaní akoby neviditeľné, vinyl vidíte ako sa krúti. Je to zvuková stopa, ktorú môžem chytiť do ruky a o ktorú sa musím starať.
Lenže, prehrávaním sa platňa opotrebuje, nie?
Aj to je výhoda platne. A opotrebovanej platni presne počujete, ako veľmi obľubujete tú-ktorú skladbu. Ako muzikant mám k vinylovým platniam silný vzťah. Cítim, že ten, kto vydal album na vinyle, robí hudbu od srdca.
Ako sa predávajú vinyly Sounds Like This?
Okolo stovky a stále sa predávajú. Sú ľudia, čo platne kupujú a moji fanúšikovia patria k nim. Teraz v lete sme sa pokúsili oživiť sedempalcový vinylový singel, aký u nás naposledy vyšiel v roku 1991. Kolorovaný a číslovaný s názvom Sounds Like This – Anything You Want vyšiel v limitovanom náklade 250 kusov.
Pred poslednými voľbami vzniklo video, na ktorom ste zamaľovali hviezdami portrét vtedajšieho premiéra Fica. Oplatilo sa angažovať?
Pripojil som sa ku kampani, lebo vo vzduchu bolo cítiť, že môže prísť zmena. Musel som to urobiť.
Potom prišlo sklamanie?
Prišlo čo prišlo. Neľutujem, čo som urobil, len mám pocit, že nemám koho voliť. Dnes mi chýba hlboká viera, že politici majú moc urobiť svet lepším. Myslím, že svet lepším a krajším dokážu urobiť iba ľudia, čo nemajú potrebu prenášať zodpovednosť za svoje životy na politikov alebo štát. Politika je pre mňa dôležitá asi ako včerajší kašeľ.
