Človek sa vybudí, učí sa komunikovať, počúvať. Nie náhodou sa bubnovanie stalo aj obľúbenou metódou upevňovania firemnej kultúry. Je to stará známa vec - bubnovanie je energia.
Je neskoré víkendové popoludnie. V petržalskom Zrkadlovom háji to zatiaľ nevyzerá na hudobný virvar, k večeru sa len pomaly začínajú schádzať ľudia. Vo vestibule sa medzitým rozkladajú obchodníci so stánkami, v ponuke je rôzny etno tovar. Kraľujú mu africké bubny.
Sme na prvom ročníku festivalu perkusionistov. Keď sa zo zavretých miestností začne rozliehať bubnovanie účastníkov workshopov, ponurá nálada sa ihneď mení. Priestory ožívajú divokými rytmami a zvukmi perkusií nadšencov, ktoré o niekoľko hodín vystriedajú predstavenia domácich aj zahraničných profesionálov.
Stádo divokých bizónov
Uprostred sály sa začínajú zhromažďovať ľudia - mladí, starí. Obsadzujú stoličky poukladané do kruhu, uprostred ktorého stojí perkusionista Tóno Gúth. V tejto chvíli sa mení na dirigenta, zabávača a usmerňovača ľudí, ktorí sú jeho muzikantmi. Budú spolu hrať. Najprv rukami na telo, opakujúc rečňovanku, potom tlieskajú, lúskajú do rytmu, ktorý si určili a snažia sa ho udržať.
Hra sa začína. Perkusionista Tóno Gúth z Etnobubnovej školy Rytmika sa práve mení na dirigenta, zabávača a usmerňovača. Najprv hra na telo, potom prídu na rad perkusie. Rytmus a zvuky postupne vťahujú všetkých do spoločného energetického zážitku. FOTO: VLADIMÍR ŠIMÍČEK - SME
Skupina je rytmicky vyzretá, po chvíli berú všetci do rúk bubny alebo rôzne druhy ďalších perkusií, takže spoločná hra na „stádo divých bizónov“ začína naberať silu. Ľudia ihneď reagujú na zmenu Tónovho pohybu, čím sa kontinuálne mení buď rytmus, intenzita či druh zvuku.
„Takouto bubnovačkou možno podporiť sociálne väzby medzi účastníkmi. Pri rôznych cvičeniach, metodikách sa spúšťajú špecificky zamerané podporné procesy,“ vysvetľuje absolvent sociálnej práce a psychológie kolektívneho manažmentu, ktorý získal skúsenosti na školeniach vo Francúzsku, Nemecku a Česku a založil občianske združenie Zvuky cez ruky.
„Existuje mnoho podobných hier s rytmikou a keď sa správne použijú, ľudia zistia, že aj oni majú rytmus, relaxujú a cítia sa dobre. Úžasné je prepojenie fyziky, matematiky, umenia, pedagogiky a duchovna."
Pet fľaše aj kvetináče
Tóno začínal pred rokmi na bubnovačkách pri Dunaji, ľudí s podobným záujmom stretával na dobrovoľníckych prácach. Postupne sa čoraz častejšie stretávali, robili rôzne workshopy, až jedného dňa, bude to onedlho desať rokov, s kamarátom Romanom Kováčom založili v Bratislave bubnovú školu. Neboli profesionálni perkusionisti, skôr hľadali priestor, kde by sa dalo stretávať aj v zime. Postupne sa bubnová škola stala ich oficiálnou obživou, robia workshopy pre verejnosť, pre organizácie, firmy, pre deti aj dospelých, hrajú podľa toho, aký cieľ si spolu stanovia - či má byť bubnovanie viac relaxačné, alebo muzikoterapeutické a podobne. Nie je neobvyklé urobiť workshop aj pre štyristo ľudí.
„To už sa využívajú pri bubnovaní nielen perkusie, ale aj rôzne industriálne nástroje, pet fľaše či kvetináče. Podstatné je, aby si ľudia našli cestu k aktívnemu tvoreniu hudby. Rytmika je v každom človeku, v srdci, v dychu, aj tie najmenšie častice kmitajú a nič okolo nás a ani v nás nikdy nestojí. Každý človek má predpoklad začať hrať na hudobnom nástroji. A keďže, ako je známe, rytmus je srdce hudby, je dobré začať práve pri bubnovaní,“ hovorí.
V Európe je to zaujímavejšie
Bolo to niekedy v rokoch 1999 - 2000, keď sa v Bratislave začala schádzať prvá komunita ľudí, rôznych travelerov, ktorí na cestách po svete spoznali hru na etnobubny.
„Prvé bubny, ktoré sem prišli, boli africké djembe. Je to veľmi univerzálny nástroj a príjemne sa na ňom hrá. V tých časoch tu vznikli kapely Mango Molas a Mango Percussion, začínali hrať na perkusie na Poštovej ulici v Bratislave. Odtiaľ sa záujem o perkusie začal šíriť. V Česku vtedy už dávno fungovala napríklad kapela Tubabu, ktorá hrala rytmy západnej Afriky,“ hovorí perkusionista Edy Portella.
Edy Portella vyrastal ako polovičný Slovák v Peru. Na Slovensku žije už dlhé roky. V Peru by mal k perkusiám prirodzene bližšie, ale z európskych fúzií v muzike má väčšiu radosť. Na snímke s brazílskym bubnom surdo. FOTO: VLADIMÍR ŠIMÍČEK - SME
Narodil sa v Peru a ako polovičný Slovák prišiel aj s rodinou ešte ako dieťa žiť na Slovensko. Rodina sa potom vrátila späť, Edy tu zostal práve preto, že sa chcel venovať perkusiám. V Peru by mal k nim prirodzene oveľa bližšie, ale v Európe sa zase spájajú rôzne kultúry a z fúzií vzniká zaujímavejšia muzika.
Hranice štátov nie sú podstatné
Perkusívne nástroje sú nástroje, na ktoré sa udiera, a tak vzniká zvuk. Je ich veľmi veľa, ich pôvod je rôzny, nie je však daný hranicami štátov. Podľa toho, kde vo svete vznikali, nezávisle od seba vznikal aj spôsob a štýl hrania, čomu sa prispôsoboval aj rytmus. Z Orientu prišiel do Európy veľmi známy nástroj darbuka, ide o bubon pohárovitého tvaru. Vyskytuje sa od Turecka až po Egypt, všade sa naň hrá podobnou technikou. K bubnom tohto typu patrí aj afganský zirbakhali, indické tumbaknari, ghumat a jamuku či japonský shuhai-gata-katamen-daiko.
Jedným z najpoužívanejších u nás je djembe. Bubon pochádzajúci zo západnej Afriky, z Mali, sa podobá na bongo, ktoré je zase zložené z dvoch malých bubnov pripojených k sebe. V Európe i Amerike sa s djembe začali ľudia oboznamovať v polovici 20. storočia, keď prvé africké skupiny začali so svojou hudbou cestovať po svete. Djembe sa vyrába v menších aj väčších veľkostiach, telo je vyrobené z tropických stromov, koža väčšinou z antilop a hrá sa naňspravidla dlaňami a prstami.
Svet Latinskej Ameriky
„Aj Latinská Amerika bola veľmi ovplyvnená Afrikou, bubny prišli s otrokmi v čase, keď sa dobýjal americký kontinent,“ hovorí o pôvode perkusií Edy Portella. Južnejšie, v jeho rodnom Peru, je najstarším a v súčasnosti asi najpopulárnejším perkusívnym nástrojom cajon, v prepise kachon. Ľudia mu hovoria vtáčia búdka, je to vlastne drevená debnička, ktorá má namiesto blany tenšiu drevenú preglejku, po ktorej sa búcha. Je nastavená tak, že má basové aj výškové zvuky.
Vznikla preto, že španielski dobyvatelia zakazovali hrať na pôvodných bubnoch s koženými blanami, videli v tom šamanizmus. Všetko s koženou blanou bolo zakázané, tak si vymysleli tieto debničky. Podobný nástroj cajitas existuje aj na Kube. Pôvodom európsky najznámejší perkusívny nástroj je zase írsky bodrum s keltským pôvodom - u nás na ňom hrávajú napríklad členovia skupiny Keltic.
„Klasická perkusívna súprava, ktorá funguje v kapele popri hráčovi na bicie, obsahuje hlavne latinskoamerické kongo, bongá, timbales a rôzne šejkre. Taká súprava okrem iného aj vyzerá dobre, vidíte ju dnes už v každom klipe,“ vraví Portella, ktorý sa živí ako profesionálny perkusionista.
K slovu sa dostáva živočíšno
„Záujem o bubnovanie na djembe u mňa dozrieval dlhšie," hovorí Simona, ktorá navštevuje kurz Etnobubnovej školy. Najprv začala len tak relaxačne, potom sa prihlásila na kurz rytmiky. Podstatnejšie než úroveň techniky alebo znalosť rytmov je pre ňu pocit.
„Sama na sebe som si začala uvedomovať, že každý človek má prirodzene vlastný rytmus, úplne jedinečný. Pri bubnovaní v skupine je fascinujúce, že človek sa môže naladiť na ostatných, zladiť sa s nimi a pritom ostať aj v komunikácii so sebou samým. Pre mňa bubnovanie znamená hlavne spôsob, ako počúvať seba samu, ako precítiť súznenie s rovnako naladenými ľuďmi, spoznať iné rytmy a prejaviť sa aj inak než len slovami. Bubny sú pre mňa inšpirácia, zábava a nekonečná možnosť stále sa zdokonaľovať.“
Zuzana, naopak, nikdy nebubnovala, no na rytmy perkusií tancuje brušné tance. „Priťahuje ma na tom tá úžasná energia. Vlastne aj šamani používali bubny ako spoluprostriedok na liečenie. Rozoznieva to také živočíšno v človeku, čo sa dnes už málokedy dostane k slovu,“ hovorí o svojich emóciách.
U slovenčinárov
„Som Thierry, rastaman, čo znamená, že neuznávam súťaživosť a všetko, čo s tým súvisí. Každá hranica na svete je len jedným z dôsledkov súťaže,“ víta nás výkladom svojej životnej filozofie perkusionista Thierry. Navštívili sme ho v jeho skúšobni v podzemných garážach v centre Bratislavy. Tu prijíma ľudí na kurzy bubnovania aj skúša so známou kapelou Thierry and friend. Hranice neuznáva, hlavne v Afrike, preto nikdy nehovorí o tom, z ktorej africkej krajiny pochádza. „Som z afrického lesa, akurát žijem tu, u slovenčinárov. Prijímam lásku a slobodu,“ vyhlasuje.
Thierry „z afrického lesa" miluje eufóriu, ktorú mu bubnovanie prináša. Zahrá si rád s hocikým, kto má chuť sa odviazať. FOTO: VLADIMÍR ŠIMÍČEK - SME
Thierryho život je bubnovanie. „Je to brutálna energia," vraví a už len pri rozhovore s ním je to evidentné. Dôležité je preňho nie hrať presne podľa pravidiel a drviť sa takty a doby, ale povedať si také to magické pa-ta-pu, spojiť sa s ním bubnom a otvoriť sa, prejaviť sa, hoci aj tancovať, skúšať, čo všetko sa s hudbou dá robiť. „Mnohí sa najprv hanbia a o chvíľu už tancujú, to je také príjemné!“
Pri otázke, na akom bubne je najlepšie začať, majú lektori podobný názor: na tom, ktorý vás osloví, na ktorom chcete hrať, nielen podľa tvaru či zvuku, ale aj podľa toho, či ho chcete pri hraní držať pod pazuchou, medzi stehnami alebo ho mať na stojane. My máme doma djembe. Ideme to teda skúsiť na ňom.
„Zahraj rytmus, aký chceš,“ vraví Thierry. Vezmem teda bubon prvý raz medzi stehná a dám prvý rytmus, ktorý mi v tej chvíli napadne. Thierry sa o chvíľu pripája a bubnujeme spolu, on sa púšťa do ďalších variácií, ja sa nesmelo držím toho svojho. Takto sa dá podľa neho bubnovať aj celý deň, skúšať, odovzdávať si navzájom energiu a podávať ju aj ďalej, robiť stále smelšie kúsky. Miluje eufóriu, ktorá vládne počas bubnovania, môže si s ním zahrať kedykoľvek hocikto. My už máme dohodnuté ďalšie stretnutie.
Dvojitý kubánsky bubon bongo.
Djembe - jeden z najrozšírenejších bubnov u nás, pochádzajúci zo západnej Afriky
Kubánske congá, pôvodom z Afriky.
