Tak ešte raz a tak isto! Kto nevidel Pearl Harbor, alebo si už presne nepamätá bojové scény zo Zachráňte vojaka Ryana, dostane z továrne ďalšie balenie osviežujúceho vojnového filmu. Niektoré detaily sú z Pearl Harboru akoby opísané (tam pomôže krásna sestrička dyslektikovi, tu nahluchlému), opäť vlajú zástavy cez celé plátno, z ktorého sa za výdatného prispenia hudby leje striedavo med a krv. Záver sa až príliš podobá na Ryana, aj keď s inými chybami.
Windtalkers sa zaobídu bez príbehu. Vôbec tu nejde o indiánskych šifrantov – šifry sú zložité a je zbytočné pokúšať sa čokoľvek o nich laikovi hovoriť. Nebude sa pýtať ani na to, prečo treba neoceniteľných vojakov ťahať do prvej línie a tam ich tajomstvo chrániť za každú cenu, keď napokon vysielajú len správy, ktoré pokojne mohli ísť do éteru v otvorenej reči. V skutočnosti urobili pre americkú armádu Navahovia veľa a zaslúžili by si lepší film – podobne aj americká kinematografia.
Woo je akčný režisér a bojové scény sú skvelé, pri absencii scenára ale slúžia len na vyplnenie času – vlastne takmer celého. Od začiatku sa ide naplno a gradovať dej nie je kam.
Ridley Scott to v Black Hawk Down priznal – natočil prestrelku takmer v reálnom čase a diváka skutočne preniesol na dve hodiny do Somálska. Ako letiace guľky v skutočnosti svištia a klapocú, ak nikoho netrafia, už ukázal Spielberg – hovorieva sa „námet použil a vyčerpal“, v tom ho už nikto neprekoná a nikto tým diváka nezaskočí.
Aj preto sú bojové scény vo Windtalkers už len na príjemné pozeranie. Woo je v tom dokonalý, ale keď každý druhý vojak padá na zem mŕtvy v spomalenom zábere, aby divákovi nič neušlo, film o vojne sa blíži k športovému prenosu (chýba už len výkrik: „Aká žltá, ani sa ho nedotkol!). „God damned shit touchdown,“ zahlási vojak, keď taška s výbušninou napokon zaletí do japonského bunkra. Tento zápas sme vyhrali. Ochranca prvého Navaha zase zomiera v akomsi bielym štrkom vysypanom ringu.
Keď sa nestrieľa, je to ešte horšie. Aby mali herci čo hovoriť, musí napríklad Nicholas Cage v „nočnom“ monológu (býva vo všetkých podobných filmoch – to je ten, kde sa hovorieva „Som zo stratenej generácie,“ alebo „Rodinu som už nespoznával, môj oddiel je teraz moja rodina.“) päť minút opakovať to, čo už divák raz videl.
Záverečný boj o ruksak so stratenou vysielačkou tak pripomína rugby, až to vzbudzuje dojem, že si film z vojakov, ktorí padli na Saipane, robí srandu. Možno má vojnový film ako žáner zachrániť popularita športu, veď na ten ešte ľudia občas chodia. Treba ale počítať aj s druhou stránkou veci. Keď zomrie statočný seržant, divák bude smutný, ale asi rovnako, ako keď pred majstrovstvami sveta vo futbale Beckhama bolela labka.
Pomerne nedávno sme zažili, ako zomrel western. Možno sa znovuzrodí, dnes je ale isté, že filmy z divokého západu nikto netočí. Nebolo by lepšie nechať oddychovať aj historické filmy z vojenského prostredia?
