Lomax objavil pre Ameriku tradičnú hudbu

FOTO – ARCHÍV

Objavil to, o čom sníval spisovateľ Walt Whitman – Amerika si spoločne pospevuje, napísal denník The Washington Post. Nepoužíval nástroj, ani vlastný hlas. Stačilo mu nahrávacie zariadenie. V tridsiatych rokoch minulého storočia precestoval s otcom Johnom Lomaxom celý americký juh a na stokilového predchodcu magnetofónu nahrávali potulných hudobníkov, väzňov a farmárskych robotníkov. Kde by boli bluesové a folkové legendy ako Muddy Waters, Leadbelly alebo Woody Guthrie, keby ich oni dvaja neobjavili a nenahrali?

John myslel viac tradicionalisticky. Videl piesne ako notové záznamy, Alan však hľadal viac. Ich „poľné nahrávky“ (field recordings) v ňom vzbudzovali túžbu po autentickom zachytení skutočnosti. „Nahrávanie bolo prekrásne, ale zároveň mätúce. Všetky tie nové pesničky sú opradené tajomstvom,“ povedal v deväťdesiatych rokoch pre agentúru AP. „Keď som ich nahrával, nikdy som nepočul nič podobné.“

Lomaxovou prvou veľkou rybou bol kriminálnik Leadbelly. Mohutný černoch si odpykával trest za vraždu na väzenskej farme v Luisianii. Tam ho v roku 1933 Lomax objavil. Jeho piesne vraj obmäkčili guvernéra natoľko, že mu daroval slobodu. V roku 1940 v Atlante náhodou stretol bluesmana Blind Willie McTella. Na druhý deň ho nahral v hotelovej izbe. O rok neskôr zaznamenal dvadsaťšesťročného gitaristu McKinleya Morganfielda, mississippského plantážneho robotníka, z ktorého sa neskôr stal bluesový hrdina Muddy Waters.

Ďalším objavom bol ľavicový pesničkár Woody Guthrie, otec protestsongu. Lomax neúspešne pátral aj po najmystickejšom bluesmanovi – kráľovi Delta blues Robertovi Johnsonovi. Na jeho páskach zostali zvečnení aj Jelly Roll Morton, Bukka White, Sonny Boy Williamson alebo Memphis Slim. Nahrával aj v Európe, posledný záznam urobil v roku 1996.

Celoživotná práca Alana Lomaxa sa zmestila na 150 cédečiek. Jeden z týchto záznamov, pesnička Po? Lazarus od Jamesa Cartera a skupiny The Prisoners sa nachádza aj na soundtracku k filmu O Brother, Where Art Thou?

Alan Lomax miloval tradičnú hudbu, nie však jej oveľa hlučnejšieho nástupcu – rokenrol. „Je to ako dať hlas ľuďom bez hlasu,“ tvrdil. Práve rokenrol čerpal aj z jeho nahrávok, v ktorých interpreti kombinovali anglické melódie a africkú rytmiku.

V roku 1965 sa na folkovom puristickom festivale v Newporte snažil vypnúť elektrifikovaného Boba Dylana, ktorý vtedy po prvýkrát opustil protestnú pieseň a vydal sa na rockovú dráhu. Pred pár rokmi Lomax navštívil jeho koncert vo Washingtone. Hudobník náhodu zazrel Lomaxa v dave a pred celou sálou ho označil za hrdinu a misionára.

Do smrti odmietal masovú elektrickú komunikáciu. „Keď sú ignorované veci, ako tie, akí sme rozdielni a ako žijeme na tejto planéte, potom strácame niečo veľmi dôležité,“ tvrdil muzikológ v roku 1990. „O chvíľu nebudeme mať kam ísť a nebude miesto, ktoré by malo byť naším domovom.“

PETER BÁLIK