tár Peter Uličný.
Quo vadis opäť zavedie diváka do histórie. Po stredoveku (František z Assisi) a novoveku (Mária Antoinetta) vstúpila s novým muzikálom na javisko prešovského Divadla Jonáša Záborského antika. „Pre mňa je grécko-rímska história od malička blízka. Vždy ma zaujímali aj paralely rímskych dejín s modernými,“ hovorí autor hudby Gabo Dušík. Dobová paralela je zaujímavá aj pre textára Petra Uličného. „Na historických témach vo všeobecnosti ma neprestáva fascinovať, ako v nich človek vždy nájde svoje vlastné „aktuálne“ otázniky, problémy, obavy...,“ potvrdzuje Uličný. „Je to aj prípad Quo vadis. Stačilo by hercov obliecť do civilných odevov, zmeniť kulisy Ríma na sklené steny nejakého hypermarketu a vlastne by to bolo o dnešku. A tom, že svet sa rúti do diablovej....“.
Nadčasovosť nemenných ľudských vlastností, ktoré sú zas a znova príčinou, že história sa opakuje, ponúkla tvorcom priestor oslobodiť sa od konvencií dobových reálií a možnosť využiť aktualizačný moment vo všetkých umeleckých zložkách. Hudbu a texty nevynímajúc. „Ako v prípade Františka z Assisi aj Márie Antoinetty som sa uzatvoril do "bezvnemovej bubliny". To znamená, že som nepočúval žiadnu hudbu a sústredil som sa len na svoju kompozíciu,“ spomína Dušík. „O dobovej rímskej hudbe vieme primálo. Pri komponovaní som použil niekoľko motívov balkánskej, židovskej a africkej hudby. Ťažiskom hudobného stvárnenia látky však bola (pre moje diela typická) fúzia vážnej a rockovej hudby. Snažím sa písať emotívnu hudbu, ktorej by mali všetci rozumieť.“ Podľa textára Petra Uličného „dobová štylizácia pesničkám v muzikáloch veľmi nesvedčí. Mimochodom, nie len ja, ako textár, ale aj moji kolegovia pri tvorbe hudby, choreografie, scény, kostýmov a pod., pracovali veľmi slobodne. Písal som teda súčasným jazykom, ale rešpektoval som pochopiteľne reálie, takže keď napríklad hovorím o zbrani, nazývam ju mečom a nie zbraňou hromadného ničenia. Hoci, keď tak nad tým premýšľam, zbraňou hromadného ničenia je aj ľudská hlúposť, a v rímskom senáte i na čele cisárstva sa našlo iba o čosi menšie množstvo hlupákov, ako u nás – na tých istých postoch – dnes, v roku 2011,“ hovorí Uličný, ktorý so skladateľom Gabom Dušíkom spolupracoval aj na predchádzajúcich muzikáloch pre Divadlo Jonáša Záborského. A ako tvrdí, stále sa mu lepšie píšu záporné postavy. „Myslím, že každý autor viac miluje kontroverzné či záporné postavy – tie sa píšu samé od seba,“ smeje sa textár. „A čoraz ťažšie sa mi píše o láske – máme jej všetci plné ústa a predsa je to strašne úzky profil...Takmer vyhynutý druh. Čoraz ťažšie sa mi pre ňu hľadajú...slová... Texty v muzikáloch nie sú len obyčajnými pesničkami, musia zároveň niečo prezrádzať o postavách, „posúvať“ dej, domaľovávať atmosféru, vyhrocovať dramatické momenty a v neposlednom rade udržiavať diváka/poslucháča emocionálne „v strehu“. A to všetko bolo v mojom prípade ešte „sťažené“ tým, že som texty robil na hotovú hudbu, takže sa slová museli „triafať“ do dopredu určenej formy. Ale pre textára je muzikál fantastická skúsenosť a pri hudbe, akú skladá Gabo Dušík aj fantastický zážitok,“ pochvaľuje si spoluprácu Peter Uličný.
Autor: Zdroj: Mariana Jaremková
